fbpx

Duša je krehká. Bývalý kolega sa predávkoval liekmi. Prežil vďaka všímavosti kolektívu a rýchlemu zásahu.

Duša je krehká. Bývalý kolega sa predávkoval liekmi. Prežil vďaka všímavosti kolektívu a rýchlemu zásahu.

V popoludňajších hodinách je na oddelení liečebne rušno. Prichádzajú návštevy a odprevádzajú si svojich hospitalizovaných na chodbu, poprípade na nádvorie. V kuchynke sa pripravuje olovrant a dvere spoločnej chladničky s odloženými pochúťkami sa otvárajú sem i tam. V tejto trme-vrme si všimnem Boba, ako sedí v sesterskej izbe. Sedí ležérne na otočnej stoličke so zahmleným pohľadom vedľa službukonajúcej sestry. To sme ešte nevedeli, že sa predávkoval liekmi…

Bobo je u nás taktiež zamestnaný ako sestra, ale dnes nemá službu.

„Čau, Bobo, a čo ty tu? Chýba ti práca?“ opýtala som sa.

Pozrie sa mĺkvo na mňa a v jeho pohľade je akýsi zvláštny smútok. Vtom si všimnem ostrý, ale prosebný pohľad sestry. V jej očiach čítam: Prosím, zachráň ma…

Keďže v liečebni mám tak trochu pod patrónom duševné zdravie nielen pacientov, ale i zamestnancov, ujímam sa aktivity a zahlásim:

„Bobo, poď so mnou do klubovne, dáme reč,“ usmievam sa. Usmievam sa cielene a čo najjasnejšie, ako viem. Zdá sa, že to zabralo a Bobo kráča so mnou do miestnosti.

Predávkoval liekmiSpoločenská miestnosť – klubovňa

Usadí sa do koženého kresla a tak ako vidíte vo filmoch o terapeutoch a ich klientoch, vedieme rozhovor.

„Tak,  čo ťa trápi? Vysyp to, stručne, jasne, výstižne!“ Žartujem a snažím sa uvoľniť napätie, ktorého je v ňom dostatok.

„Ale, mám problémy… aj finančné a ešte je v tom jedna žena…“

Nedopovie, len sa ho zmocňuje akási prazvláštna únava.

Chvíľu váham, či pokračovať v rozhovore. Bobo rozpráva a chvíľkami sa jeho očné buľvy dostávajú do inej polohy, v akej majú byť. Vyzerá, akoby sa predávkoval liekmi. Opýtam sa teda naostro: „Bobo, ty si niečo užil?“

„Áno,“ spomalene odpovedá a v tej chvíli si uvedomím, že jeho anjeli bijú na poplach.

„Čo konkrétne?“

„Mmm… asi 20 tabliet, “ a nedopovie.

Vtom počujem jemný šuchot v kuchynke, ktorá sa nachádza vedľa spoločenskej miestnosti, kde som s Bobom. Práve usadajú k stolu lekári – dvaja šarmantní a milí muži. Ich taniere a príbory vydávajú zvuky. To sa naši lekári konečne o 15:30 hod. dostali k obedu.

Nuž, majú smolu. Vystrelím z kresla a vtrhnem do kuchynky.

„Prosím, pomôžete? “a informujem, že sestra mimo službu menom Bobo užila veľké množstvo liekov, pravdepodobne v snahe uniknúť problémom, do ktorých sa dostal.

Lekári nechajú všetko tak, ako je na ich jedálenskom stole. Schytíme Boba, vysokého a statného chlapa za ruky a pokúšame sa ho presunúť na najbližšiu toaletu.

„Pokúste sa dáviť, “rázne hovorí doktor.

Medzitým ten druhý už volá záchrannú zdravotnú službu. Bobo už vyzerá naozaj zle…

O pár minút si už sanitka odváža nášho Boba a lekári opäť usadajú k stolu v kuchyni s túžbou dokončiť to začaté – naobedovať sa.

A náš Bobo? Po výplachu žalúdka na psychiatrickom oddelení na vlastnú žiadosť opustil nemocnicu.

Nuž ale takto sa problémy neriešia, čo myslíte?

Príhoda sa stala dávno, ale ja som sa ju rozhodla napísať dnes. Prečo? Lebo chcem poukázať na výbornú spoluprácu všetkých zainteresovaných. Sestry, ktorá svojím pohľadom diskrétne naznačila, že nie je niečo v poriadku, moju prítomnosť a rýchly zásah lekárov, ktorých som odtrhla od ich neskorého obeda.

Ďakujem  životu a šťastným hviezdam za skúsenosť, postreh a možno i náhľad  do ďalšej ľudskej duše…

Moje postrehy z prostredia dlhodobo chorých pacientov, ako aj starších ľudí v domácnosti, som zverejnila v knihe:

https://elist.sk/kniha/zo-zapisnika-terapeutky/

Pripravila: Zuzana Balašovová Donátová

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

Mohlo by vás zaujímať