Užívajme si pocit slobody a voľnosti. Je to totiž iba pocit. A niekedy je chvíľa, deň, život o pocitoch.

„Zasedla komise, vyřeší to šmahem, ať si každý vytře před svým vlastním prahem…“ (ospravedlňujem sa za nedostatočnú češtinu).

—

-Mami, prečo ten ujo zametá chodník?- opýtalo sa dievčatko v žltých šatočkách s malým ruksakom na chrbte svojej mamy.

Prechádzali popri mne a ja som prestal na chvíľku zametať, aby som nevytváral prach. Bolo niečo pred pol ôsmou, pondelok, a začínal sa posledný školský týždeň v rozhorúčenom provinčnom malomeste.

Makadam – kamienky z parkoviska, sa časom kade-tade rozkotúľali a ja som mal čas vziať metlu a dať okolie trošku do poriadku.

-Lebo sa neučil, nechcel chodiť do školy a vždy trucoval, keď mal urobiť domáce úlohy,- odpovedala dievčatku mama a ja som sa v duchu smial.

Pesničku od Kapitána Kida som na chvíľu vypol v hlave, dal som pomyselnú pauzu a začal som sa smiať. Ale decentne a slušne, aby som mamičku ani dcéru nerušil.

Kamienky makadamu som po jednom pekne zhrnul na jednu kôpku.

Oddelil od hnedých špakov cigariet, ktoré po ceste určite privial vietor, nie je predsa logické, aby ľudia dofajčili a hnedé ohorky hádzali priamo na chodník alebo cestu. Lopatou som naložil bordel do nádoby na odpad a makadam k makadamu.

Mimochodom. Makadam sú také ostré kamienky, ktoré sa používajú ako podkladový materiál, najmä ako konštrukcia ciest, terás a iných spevnených plôch. Práve preto, že sú ostré, nemajú zaoblené hrany a držia tak pokope a nekĺžu sa ako bežné okrúhliaky.

A druhé mimochodom. Názov má na svedomí škótsky stavebný inžinier John Loudon McAdam. A, ako asi tušíte, jeho priezvisko McAdam dalo základ hrubému drvenému kameňu MakAdam.

Mamička s dcérou sa vzdialili a ja som si znova v hlave pustil plej.

Kapitán Kid (Jaroslav Velínský) bol mojim obľúbencom v časoch puberty, v časoch počúvania rádia a relácie Radioporta. Folkový, či skôr trampský spevák, ktorý (nech mi to odpustí) asi vďačil za svoje múzy alkoholu, bol v tej dobe brutálne masovo vtipný. Aj keď mal aj počiny na vysokej umeleckej úrovni – Nezralé maliny.

A pesnička Povodeň je kombináciou vtipného hovoreného slova v podobe intra a jednoduchej pesničky. Popri zametaní je to ideálny popevok: „Zasedla komise, vyřeší to šmahem, ať si každý vytře před svým vlastním prahem…“ (ospravedlňujem sa za nedostatočnú češtinu).

A tak som si v pondelok ráno pred svojím „vlastným prahom“ zbieral papieriky a vyberal krabičku od džúsu z nádoby na bioodpad a zametal.

A spomínal, ako som ja (ne)mal rád školu, ale výsledky som mal dobré. Dokonca také dobré, že občas mi je ľúto, že moje vlastné deti na to majú trošku iný názor. Niekedy je dokonca vtipné, že si pospomínam nielen na obsahy a objemy a obvody či hustotu, ale aj na môj najneobľúbenejší podmet a prísudok. Mimochodom, nič absurdnejšie som počas mojich dvadsiatich dvoch rokov, strávených na školách, nenašiel.

A je už totálne irelevantné, či je vyjadrený, nevyjadrený, viacnásobný. Je proste meganásobne nepoužiteľný a nedôležitý. Ak by som mal niekedy zahlasovať za niečo, čo treba okamžite vypustiť z osnov základnej školy, tak by to bol podmet a prísudok a predmet… atď. Bez rozmýšľania. Bez zaváhania. Počas korony som dokázal dieťaťu vysvetliť skoro všetko v kontexte použiteľnosti vedomostí. Ale podmet? Haló!!! Ani ako všeobecný rozhľad!

Dištančné vzdelávanie ma naučilo, že sa vlastne u nás doma ani nekonalo.

Dištančné vzdelávanie nemalo nič spoločné s dištanciou, teda vzdialenosťou, lebo som s deťmi trávil v blízkom a úzkom kontakte viac času, ako počas bežných dní. Takže nemôže byť ani slova o dištančnom vzdelávaní. Bola to makačka a najradšej by som bral zodpovedných na zodpovednosť. Najradšej by som im vystavil faktúru a domáhal sa svojich práv za to, ako to (ne)zvládli a za to, ako to mohli elegantne a pekne a s prehľadom zvládnuť. Ale každý si je strojcom svojho šťastia. A ak sa dostatočne rýchlo zorientujeme, tak nemusíme ľutovať nič, čo za ľutovanie nestojí.

Buď bol Kapitan Kid nadčasový, alebo je pravdou, že doba sa prosto opakuje, či sa nám to páči, alebo nie, či si to pripúšťame, alebo sa tomu bránime.

Těch našich her a malin nezralých, těch by nám líto mělo být,

všech orlích per, tras na sever a jih, a dívek, co jsme mohli mít,

i prvních ňader, prvních polibků, všech zatím nepoznaných cest,

lézt ještě jednou přes plot pro kytku a odpovědnost za to nést.

 

Dělali jsme stejné chyby, tak jako vy dneska,

nedodržovali sliby, jen když byla hezká,

často jsme si připadali znechuceni světem,

rodiče nám nadávali, potom zas my dětem.

 

Rozeznat jsme neuměli povinnost a právo,

s kytarou jsme často bděli déle, než je zdrávo,

co tu po nás vlastně zbylo, nebudu vám líčit,

ale hlavně: vše to bylo, nenechte to zničit.

Začali prázdniny, začala doba dištančného života.

Ideme destinovať, táborovať, dovolenkovať, prázdninovať… aby sme sa niekedy okolo októbra stretli na dištančnom vzdelávaní za displejmi noutbukov…

Užívajme si pocit slobody a voľnosti. Je to totiž iba pocit. A niekedy je chvíľa, deň, život o pocitoch. O tom, aké krásne pocity prežijete, s kým/s čím si ich v hlave a v srdci pospájate a polievajte, zametajte…

Lebo je krásne po dvadsiatich dvoch rokoch, strávených na školách, ráno vstať, obliecť si kraťasy, krátke ponožky, tričko a tenisky a naraziť si šiltovku a „vytierať“ si pred svojím vlastným prahom a sledovať vás, ktorí sa náhlite, aby ste nezmeškali tie „vaše“ nepoznané cesty…

PS: O hodinu prešlo po ulici zametacie auto. A vôbec mi to nevadilo.

Jozef Prazňák