Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Očami bezdetnej
Tak čo? Kedy plánujete? Neodkladajte. Vlak nebude dlho stáť. Na čo ešte čakať? Ty nechceš deti? Nemôžeš?
Podobné zvedavé otázočky ma v minulosti stretávali každodenne. Po nasnímaní mojej tváre s vypleštenými očami a pilne pracujúcim mozgom hľadajúcim a nenachádzajúcim odpoveď prišli rady: “Neboj, určite tá malá duša už čaká.”
“Ojojój, v dnešnej dobe je technika tak vyspelá, že je možné všetko.” A vieš čo? Vraj treba len odblokovať nejaké chybné presvedčenia z detstva a potom sa zadarí.”
“Známi sa dlho snažili a potom to prišlo.”
Všetky tieto dobre mienené návody a poučenia boli od láskavých ľudí, ktorí mi chceli dobre.
Nechceli mi ublížiť. V tom čase ma však zraňovali, pretože mať dieťa bola vedúca myšlienka mojich dní, ktorá bola tak silná, že išla hlava nehlava všade verne so mnou. Keď som videla matku s kočíkom, bol to zásah do srdca, lebo “aj ja chceeeem”. Všetkých som videla cez moje vtedajšie vnímanie ako šťastných, lebo boli obvešaní deťmi. Ja veľmi dobre viem, že vy, čo to čítate a možno ste si prechádzali alebo prechádzate niečim podobným, presne viete o čom píšem.
Táto cesta lipnutia na túžbe mať deti bola pre mňa veľmi prínosná.
S mnohými ľuďmi som sa stretávala a radila, vela času trávila sama so sebou a počúvala tie hlasy, ktoré vo mne boli. Je žena viac ženou a muž viac mužom, keď naplní rolu rodiča? Keď sa nestanem rodičom, tak čo? Na mojej ceste som sa stretla s mnohými chlácholivými myšlienkami, veď ani tá a tá známa osobnosť nemala deti a pozri, kde to dotiahla. Fuu. Mne to spôsobilo ešte ďalší tlak, že “ahaa, tak musím niečo veľkolepé vytvoriť, aby som nič nedlhovala spoločnosti”.
Chcem, aby sa táto téma otvárala a nebola tabu.
Kedysi som na internete čítala zoznam otázok, ktoré sa vraj nikdy nemožno pýtať bezdetných. Opäť, rozumiem, je to myslené dobre, môže to zabolieť. Mňa osobne však viac vyrušuje tá skromnosť slov okolo toho – a aj to rozpačitých, čo môže spôsobovať to, že títo ľudia sa cítia, akoby robili niečo neželané a radšej treba čušať, aby sa náhodou nevytvorilo trápno. Podľa mňa to ticho okolo môže zbytočne vytvoriť medzi ľuďmi odstupy.
Začala som sa viac rozprávať s bezdetnými ľuďmi.
Vôbec som v tom nebola a nie som sama. Niektorí sa dokonca presťahovali do zahraničia, lebo nevedeli ustáť ten vnútorný tlak z toho, že nezapadajú do noriem, že sú “iní”. Pri rozhovoroch s rôznymi ľuďmi vyliezali na povrch strachy, že nebude o nich postarané v starobe, že nič nezanechajú, že ich partner/ka opustí, že bude ich život nenaplnený, atď. Každý to poňal po svojom, presne podľa toho, čomu uveril.
Niektorí sa s tým nezmierili a doteraz živia v sebe túto “krivdu”, iní prijali možnosť, že to tak je a možno aj bude a vytvorili si napriek tomu, alebo vďaka tomu šťastný život.
Máme tu aj skupiny dobrovoľne bezdetných.
Nikdy nezabudnem na jeden rozhovor s mojimi bývalými kolegyňami, keď sme rozoberali túto tému pred pätnástimi rokmi. Jedna z nich sebavedomo a jasne povedala, že vôbec netúži mať deti a nechce ich nikdy porodiť. Doteraz si pamätám moju nechápavosť, ja som nikdy v mojej hlave ani netušila, že takáto možnosť vôbec existuje, mala som pred sebou predstavu dlhodobo vyšľapanej cesty mojimi predkami, že doštudujem, vydám sa, mám dieťa, atď. Ako to často býva, že keď sa niečo vymyká tomu zabehanému, cítime ohrozenie, ideme do útoku.
Ja som ju v tom čase označila za sebeckú a zameranú iba na seba. Ona ešte k tomu tvrdila, že psa áno, dieťa nie, vtipne k tomu dodala, že radšej si zničí gauč, ako život. Pobúrenie ako vyšité. Bola zasypaná mnohými otázkami. Ostatní v tej skupine deti chceli. Vôbec nepadla na túto väčšinu otázka: “A vy prečo deti chcete?” Koľko krásnych párov išlo do týchto rodičovských úloh iba preto, lebo chceli byť “na poriadku”? Kvôli uspokojeniu spoločnosti, lebo “tak sa to má”, bez vlastnej úprimnej túžby.
Keď už teraz s odstupom času počujem, že niekto sa rozhoduje byť dobrovoľne bezdetný, už cítim k tomu človeku takú istú úctu ako k tomu, čo sa rozhodne deti mať. Vážim si, keď ľudia idú za svojim vnútorným hlasom, nie za tým, čo by chceli ich mamky, tatkovia, dedkovia, strýkovia.
Priznávam, že aj ja som v minulosti podobným hlasom uverila a nedávala mi spávať predstava, že nezapadám do škatuliek spoločnosti. Uverila som tomu, že “musím niečo spĺňať, aby som bola akceptovaná a milovaná”.
Všetko to vidím po rokoch inak.
Viem, že mám hodnotu, či mám deti, či som zamestnaná a či nie, či mám dvadsať rokov alebo päťdesiať, či bývam v meste, či na dedine. Vždy ju mám. Vždy. Je v poriadku, ak nemám deti ako aj to, keď ich mám. Mimochodom, vôbec nemusím zapadnúť do spoločnosti, už nie som dieťa, som už veľká a sama sebe som si mamou a otcom. Prípadne, ja si už môžem spoločnosť vybrať, kde sa cítim príjemne.
Úľava. Spokojný život. Nič nepotrebujeme vysvetlovať. Vôbec nič.
Sme bezdetní a nemusíme sa ani utešovať, že sme otcami, či matkami na iných frontoch, či tým, že ono to raz príde. Áno, ak budeme chcieť, pustíme sa do tvorby niečoho iného, ak v sebe cítime tú tvorivú silu. Krásny, šťastný a naplnený život môžeme mať tak s deťmi, ako aj bez nich.
