Ako správne vychovávať deti?
Chceli ste niekedy byť opäť dieťaťom? Zatúžili ste vo veku, kedy beriete štyri poschodia schodov v bytovke pešo len preto, lebo nejde výťah, že by ste sa vrátili do detstva?
Presne do toho istého, kedy ste behali po tých istých schodoch, v tej istej bytovke, bez toho, že by ste museli? A dokonca s radosťou socialistického inžiniera v ZŤS v deň výplaty, s dupotom koní na Veľkej pardubickej a krikom náčelníka Apačov? Vymenili by ste dnešnú dobu internetovú, za sladkú bezstarostnosť, kedy sa o vás starajú? Alebo patríte k tej časti ľudstva, ktorá stráda, ak sa nemôže o niekoho starať?
Nech je to tak, či onak máme jedinú úlohu.
Mne sa stáva, čas od času, že sa ma túto otázku, v jej akejkoľvek podobe, opýtajú. Je to väčšinou vtedy, keď učím o tom, ako detská myseľ funguje, ako veľmi je dôležité, aby dostala správny vzor a ako veľmi je dôležité, aby malo dieťa pripravené prostredie.
A za každým pripomínam jeden film z aktuálneho tisícročia, z roku 2006 – Babel. Film, ktorý nemám rád a priznám sa, že film, ktorý som videl niekoľkokrát len preto, lebo si hovorím, že v ňom je oveľa viac. Ale je na mňa príliš psychologický a menej už logický. A stále ma sklame. Prepáč, Alejandro González Iñárritu, nedorástol som na teba. A Brad Pitt a Cate Blanchett, vlastne ani neviem prečo prijali úlohu v tomto filme.
K tej scéne.
Dve deti, dvaja bratia sa hrajú s puškou, ktorá by logicky nemala mať ani šancu na nejaký extrémny dostrel, nie to ešte presnosť. A práve títo dvaja chlapci mieria na naozaj v diaľke prichádzajúci autobus. Vystrelia. A o chvíľu zisťujeme, že zasiahli pasažiera a zabili ho.
Čokoľvek, čo deti naučíme, s nimi ostáva. Sú ako špongia, lebo nevedia rozlišovať dobré a zlé, kým ich to nenaučíme. Vždy, keď nadávate na svoje deti, položte si základnú otázku:
„Sú na vine dedičné vlastnosti, alebo zlý vplyv najbližšieho okolia?“
Niekedy si hovorím, že mi je ľúto, že žijú moje deti v tomto pretechnizovanom a prekomplikovanom svete. Že nasávajú informácie, ktoré im netreba, ktoré by ich dokonca mali obísť a o ktorých by sa mali iba učiť v škole. Že by im malo stačiť, aby sa ako štvorročné vedeli obliecť a osprchovať, že ako päťročné by mohli pomôcť priniesť drevo do krbu alebo si upratať stôl. Že ako šesťročné by už mohli vedieť vziať si na raňajky lupienky a zaliať ich mliekom. Alebo si vziať jogurt a potom to odložiť do umývačky…
A pritom dvanásťročné dieťa vám ukáže, ako v priebehu pár sekúnd prilepiť naskenovaný podpis rodiča do wordu tak, že po vytlačení na farebnej tlačiarni nerozoznáte že je to koláž.
Ukáže vám ako najlepšie zadať meno a heslo do smart televízora cez aplikáciu v mobile, namiesto prácneho a zdĺhavého ťukania do virtuálnej klávesnice na telke po jednom písmenku. Ukáže vám, ako vložiť do povrpojntovej prezentácie hudbu tak, aby hrala na pozadí celej prezentácie automaticky. Ukáže vám, ako nastaviť hodiny na rúre na pečenie, lebo vy neviete kde je návod. A čo je najhoršie z jútjubu už vie, ako riešili menštruáciu ženy v štrnástom storočí.
Obdivujeme ich koláže fotiek, hru s tieňmi a usmievame sa, že vieme vôbec na mobile niečo odfotiť a orezať a poslať.
Obdivujeme, ako dokážu namixovať hudbu a absolútne neriešime, odkiaľ majú v mobile tóny hudby, keď za ňu neplatili.
Nasávajú ako špongia informácie o vláde, parlamente, ministroch. A čo sú voľby a kto je premiér. A čo a kedy smie prezidentka. Riešia spravodlivosť sveta- prečo niekto môže a oni musia.
Pýtam sa sám seba, či som v dvanástich vedel nakresliť elektrický obvod, či som tušil, čo je recyklácia alebo som naozaj ovládal štýly a formy a druhy umeleckých diel.
Viem, že som nešoféroval auto, lebo sme ho nemali, že som rodičom nenastavoval smart telku, lebo telka sa v mojich dvanástich prepínala ručne a voliť sa dalo medzi dvoma kanálmi. Vedel som hrať futbal, basketbal, volejbal, tenis, opraviť defekt na bicykli. Na raňajky a na desiatu som dostal to, čo mi mamička pripravila, a nie to, čo som si každé ráno zaželal.
Naše deti sa majú fantasticky. Užívajú si všetko to, čo sme si neužili my.
Nie sú ochudobnené o žiaden aspekt života. Svet sa posunul. Míľovými krokmi, ktoré natiahnuté v čase nevnímame. Krokmi, ktorých bolo veľa a boli maličké. A jedného dňa, keď sa obzrieme, tak vidíme ten skok.
Keď raz budem mať tú šancu a dožijem sa dôchodku, uvidím na vlastné oči, či som niekde nerobil chybu. Dnes si opakujem, že najlepší dôchodok sú DVD.
Dobre Vychované Deti.
Držme si palce.
Mohlo by vás zaujímať…
Témou Ako správne vychovávať deti sme sa zaoberali v texte Dariny Szabo o lenivých a helikoptérových rodičoch:
Nevedia sa vaše deti v živote OSAMOSTATNIŤ? Možno ste helikoptérový rodič. Ako to zmeniť?
