Od svojho ONKOochorenia sa učím prijímať smrť, ako prirodzenú súčasť svojho života. Nevyhnem sa jej…

STRACH – AKO SPOJENEC.

Strach a spojenec? Naozaj ním môže byť. Než sa dostanem k tomu ako ho získať na svoju stranu – trocha teórie: Od čias dinosaurov je našou súčasťou – vďaka amygdale, tzv. plaziemu mozgu – pudový strach.

To je ten, ktorý nás v prípade napadnutia diviakom v lese, spoľahlivo dostane na najbližší strom, napriek nášmu celoživotnému presvedčeniu, že na stromy liezť nevieme.

Tento druh strachu je rýchlejší ako naša myseľ a nevieme ho ovládať. Našťastie.

Okrem neho existuje strach vytváraný mysľou a na rozdiel od predošlého, tento ovládať môžeme. Našťastie.

Základom jeho ovládnutia je vedomie, že:

„Dôležité nie je TO, čoho sa bojíme, ale hororový film, ktorý si o TOM my sami prehrávame v mysli.“

Sú to všetky predstavy vykresľujúce obvykle najhoršie možné scénáre reality, ktorá sa ešte nestala (vo väčšine prípadov ani nestane). Tento strach sa často vôbec netýka situácie v ktorej sa nachádzame, ale príbehu, ktorý si o nej prehrávame v mysli. Myšlienky sprevádzajúce tento strach poznáme všetci: čo sa stane keď… čo ak… čo keby…

Často býva len naučený a získaný obvykle v detstve, kedy sa nás rodičia s najlepším úmyslom snažia chrániť. Je mnoho techník, s pomocou ktorých sa môžeme naučiť tento strach ovládať. Rovno upozorním, že to chce svoj čas. Ak mu podliehame desiatky rokov, nemôžeme čakať, že po niekoľkých cvičeniach sa z nás stanú majstri v jeho prekonávaní.

Pomôcť nám dokážu techniky pozorovania, vizualizácie, racionalizácie, púšťania, meditácie, modlitby, správne dýchanie, dynamický pohyb a ďalšie.

Mne sa najviac osvedčilo dynamické cvičenie, dýchanie, pozorovanie, otázkovanie a súčasné použitie rôznych esencií rastlín. Uvediem vám niekoľko praktických príkladov.

Aby som za nimi nemusela chodiť ďaleko, využijem svoje strachy:

1. Bojím sa, že ak tento (korolenkový) stav bude pretrvávať, octinem sa na ulici.
2. Bojím sa, že ochoriem.
3. Bojím sa, že zomriem.

Už len samotné pomenovanie a prijatie toho faktu, prináša úľavu. No dobre…

-A čo ďalej? Čo s tým?

Tak, ako pri psychosomatických sedeniach kladiem otázky druhým, aby sme spoločne našli príčinu (príčiny) toho, čo sa im v životoch deje, kladiem ich aj sebe. Všetko si to zapisujem, pretože myseľ sa snaží neustále strhávať moju pozornosť iným smerom.

(Aj teraz, pri písaní tohto článku dobiedza: „Čo tak niečo malé pod zub?“ „Nemáš chuť na čaj?“ „Odlož to na zajtra. Budeš čerstvejšia.“ … )

Ale späť k téme.

Strach prvý:

Prišla som o pomerne značnú časť príjmov a každý mesiac premýšľam, čo bude v ďalšom. Niekedy ma emócie premôžu a tak ich nechávam voľne plynúť. Plačem, hnevám sa, … a dávam im priestor na prejavenie. Dôležité je, nepotláčať ich a nestotožňovať sa s nimi. Vnímam svoje telo a pozorujem všetko, čo sa odohráva v jeho vnútri. Dynamická meditácia mi v týchto chvíľach vždy veľmi pomôže. Zakaždým sa mi nesmierne uľaví a predomnou sa začína otvárať priestor pre riešenie.

Na rad prichádzajú otázky (uvádzam ich len niekoľko):

-V čom si fakt dobrá?

-Aké sú tvoje dary a silné stránky?

-Môžeš si nimi v tejto chvíli pomôcť?

-Môžu pomôcť aj druhým?

…

Všetko si poctivo zapisujem a z popola hrozivých predstáv sa začína vynárať možné riešenie, sťa bájny Fénix.

Na iný papier si okamžite kreslím myšlienkovú mapu. Pribúdajú nápady, farby, kresbičky, nie len na papieri, ale i v mojej mysli. Miluje tvorenie a toto ju zakaždým spoľahlivo naštartuje.

Páááni… trvalo to pomerne krátko a plán je na svete! Jupííí…

No jasné! To by nebola myseľ, aby nové farby a vízie, hneď nezačala dopĺňať sivou a čiernou. Ako čerešničku na pomyselnej torte pridá otázky, ktorými sa snaží vyvolať nové strachy:

-Čo ak to nebude fungovať?

-Čo ak o to nebude mať nik záujem?

-Čo ak… čo ak… čo ak…?

Som nesmierne vďačná za všetky predošlé skúsenosti so stratou práce, pretože na tieto otázky už odpovede mám.

-Pozri, ak to ani len neskúsim, tak sa nedozviem, či je to dobrý, alebo úplne blbý nápad.

-Ak zostanem sedieť doma v strachu a nedôvere v svoje schopnosti, zaručene na ulici skončím.

-Čo najhoršie sa môže stať?

-Nooo… že to nevyjde.

-Presne!

-Tak čo keby sme obe (myseľ i ja), spojili sily a namiesto strachu z neúspechu zistili, ako to v realite dopadne?

Myseľ síce neochotne, ale predsa súhlasí. Ja viem. Zóna komfortu. Všetko v nej už mám(e) ohmatané, cítim(e) sa pohodlne a predovšetkým bezpečne!

Všetko nové, tam vonku, naháňa strach. Ale zároveň sa pridáva i zvedavosť. Výzvy prichádzajú neustále a toto je len ďalšia v poradí. Prichádza myšlienka, ktorá mi cinkla už hodne dávno:

„Keby som sa ako dieťa pri učení chodiť po prvom páde vzdala, dodnes by som sa plazila.“

Jasné!!!

A to som mala len niekoľko mesiacov ľudia dobrí! Žiaden návod, ani vzdelanie v obore – Ako sa na naučiť správne chodiť?!

Tak to by sme mali.

Uľahčene si vydýchnem a ďakujem tomuto strachu, že ma štuchal a kopal, aby som sa v tej svojej komfortnej zóne až príliš nezabývala a nezačala v nej tak trochu zahnívať. Prílišné bezpečie, totiž tupí zmysly.

Strach druhý:

-Si teraz chorá?

-Nie.

-Tak prečo sa už dopredu bojíš? Vieš predsa, že k čomu smeruješ pozornosť, to rastie. Však?

-Áno, ale čo ak…

-A DOSŤ!!! Dohodnime sa. Toto začneme riešiť v momente, ak sa to stane realitou. Dobre?

Myseľ opäť neochotne, ale trochu ustúpi. Nie však na dlho:

-Mohla by si sa aspoň trochu pripraviť. Čo povieš?

Nuž, nedbám. Premýšľam a prichádzam na to, že svojim spôsobom je prípravou celý môj život. Všetky choroby, ktorými som prešla od svojho detstva, vďaka ktorým sa môj imunitný systém učil. Učí sa dodnes. Ja sa učím spolu s ním.

Opäť si teda začínam klásť otázky:

-Aká je tvoja strava? Je v nej všetko potrebné, aby si mala vyživené bunky a tým celé telo?

-Pridávaš si teraz i niečo navyše? Vitamíny? Bylinky?

-Cvičíš a hýbeš sa? Chodíš na slnko a čerstvý vzduch? Správne dýchaš?

„Ľudia moji, viete, že až 70% toxických látok i emócií dokážeme z tela odstrániť správnym dýchaním?“

-A čo myseľ? Akým myšlienkam dovoľuješ, aby ňou vírili? Sú povznášajúce a inšpirujúce?

-Čo tvoj spánok?

S uspokojením konštatujem, že väčšina odpovedí je áno. Väčšina, ale nie všetky.

-Ja viem, spánok. Opäť častejše ponocujem.

„Pred pocitom viny ma už nezachraňuje ani myšlienka, že som v minulom živote musela byť sovou, alebo netopierom.“

Dávam si sľub, že na toto sa tiež veľmi podrobne pozriem a položím si správne otázky. Svoj sľub naozaj dodržím. Opäť mi pomôže strach, pretože viem, ako dobrý spánok pomáha telu, mysli aj emočnej sfére.

A ako ten nedostatočný, oslabuje imunitu.

Strach tretí:

So smrťou som sa stretla už ako dieťa, keď v tom istom roku zomrela moja mama, starký i prastarý otec. Začala som sa jej báť. Tento strach som si väčšinu svojho života neuvedomovala. Len občas sa prihlásil, vyvolaný spomienkou na moju mamu a jej ochorenie. Rakovina. Brrr… a tak som sa snažia robiť všetko pre to, aby som sa jej vyhla.

A hádajte čo? Správne! J Spoznala som ju na vlastnej koži, zažívala som hádam všetky jej prejavy a zároveň i nesmierne poznanie, s ktorým prišla a prichádza dodnes.

Od svojho onkoochorenia sa učím prijímať smrť, ako prirodzenú súčasť svojho života. Nevyhnem sa jej a je len otázkou času, kedy sa jej budem musieť pozrieť priamo do očí a prijať fakt, že môj pobyt na tejto planéte, končí.

Kam pôjdem? Netuším.

V tejto súvislosti si obvykle spomeniem na úžasný vtip?:

Pýta sa jedno dvojča druhého:

-Veríš na život po pôrode?

„Smrť sme sa naučili vytesňovať zo života a tvárime sa, že neexistuje. Všetko, čo takto vytláčame z nášho vedomia, nikam nemizne. Stáva sa to tieňom a striehne na svoju príležitosť.“

S príchodom korolenky, ale predovšetkým s neustálym šírením strachu médiami, som si musela pravdivo priznať, že tému strachu zo smrti, ešte úplne spracovanú nemám.

Opäť mi pomohli otázky:

-Čoho sa najviac bojíš v súvislosti so smrťou?

-Že nestihnem dokončiť všetko to, čo mám v pláne.

-Čo konkrétne?

-Napríklad rozpísanú knihu poviedok a básní. Námety obrazov, ktoré nosím v hlave už niekoľko týždňov… je toho viac.

-Čo ti v tom bráni?

-Nemám toľko času, koľko by som na to potrebovala.

-Vážne? A čomu všetkému venuješ svoj čas?

Premýšľam a opäť si zapisujem všetky aktivity svojich posledných dní a týždňov.

Knihy, vzdelávacie kurzy, varenie, príroda, ničnerobenie, internet, práca na novom projekte, upratovanie, spanie…

Je toho pomerne dosť a na prvý pohľad to vyzerá tak, že potrebný čas nemám odkiaľ získať.

To by nebola myseľ, aby mi to takto nepodsúvala!

Tak ináč:

-Čo je teraz tvojou najväčšou prioritou?

-Ten projekt. Potrebujem predsa odniekiaľ získať peniaze.

-To dáva logiku. Koľko hodín denne mu venuješ?

-Povedzme 2-3.

-Čo máš na druhom mieste?

-Vzdelávanie. Nestačí vytvoriť len nejaký krátkodobý projekt, mal by mať jasný smer a víziu dobudúcna.

-Dobre, a toto ti zaberá akú časť dňa?

-Také 3-4 hodinky.

-Tak to nám zostáva ešte 17 – 19 hodín. Odrátam 7 hodín na spánok, aspoň 2-3 na oddych v akejkoľvek forme a jedlo, takže mi vychádza, že máš ešte aspoň 7 – 9 hodín času.

-Cvičím.

-Koľko?

-Asi hoďku denne.

-Ešte stále zostáva 6-8 hodín.

-Čo tam máš ďalej?

…

Netrvá dlho a nachádzam nové možnosti.

-Tááák a mám ťa!!!

Usmievam sa ako slniečko i keď sa mi nechce priznať, že napriek mnohým zmenám ktoré sa mi v rámci organizácie času podarili, mám stále rezervy.

Prijímam toto poznanie a strachu zo smrti vďačím za to, že si opäť uvedomujem, čo je v mojom živote naozaj podstatné a dôležité. Pred mojimi očami sa vynára ďalšia myšlienková mapa, ktorá mi pomôže vybrať sa správnym smerom a udržať sa v ňom.

Ako sa zbaviť strachu aj počas korony?

STRACHY

„Stretávame ich po celé naše životy a nemôžeme sa im vyhnúť. Vybrať si môžeme len postoj, ktorý k nim zaujmeme.“

Môžu byť nočnou morou, strašiakom, alebo výzvou a lekciou, ktorá nás dokáže mnohému naučiť.

Tieto riadky nepíšem preto, že sa už ničoho nebojím. Viem, že prídu chvíle, v ktorých budem opäť čeliť rôznym strachom.

„Všetky sú však len prípravou na to, aby som na konci života dokázala čeliť tomu najväčšiemu.“

Možno to nie je strach zo samotnej smrti, ale z pravdy, ktorá sa v plnej nahote objaví a položí mi zásadné otázky:

-Ako sa teraz cítiš? Čo prežívaš?

-Si pripravená všetko o-pustiť a vydať sa v ústrety novému dobrodružstvu?

-Si spokojná s cestou, ktorú si prešla? S poznaním, ktoré si na nej našla?

-Prežila si naplnený život a cítiš zaň vďačnosť?

-Alebo je ti ľúto, že si nepovedala, neurobila, neprežila to, po čom si celým srdcom túžila?

-Zažívaš pocit viny, pretože si nedokončila všetko, čo si začala?

Ako maják mi svietia slová môjho prastarého otca. Vedel, že sa blíži jeho odchod a pri poslednom rozhovore  povedal môjmu otcovi:

-Vieš synak, ja som v živote skúsil všetko. Už nič nechcem. Teraz som zvedavý len na jedno. Aké to je – umierať. Čo ma pri tom čaká? Len na to som zvedavý.

Mal 92 rokov.

Som vďačná.

Ďakujem smrti, že sa mi pripomína a núti ma kráčať cestou poznania. Je plná strachov, bolesti, zúfalstva, nepochopenia, zlosti, odmietania, ale aj odvahy, ľahkosti, nadšenia, tvorivosti, vášne, prijatia, priateľstva, súznenia, láskavosti a lásky.

„Pre toto všetko, sa tu oplatí byť.“

Za toto poznanie ďakujem všetkým svojim predkom, ľuďom, ktorých stretávam na svojej ceste, prírode, Matke Zemi a celému Ves-Míru.

Prečo to píšem?

Chcem s vami zdieľať poznanie, že sa môžete vymaniť zo zovretia strachov a akýchkoľvek emócií, ktoré vám bránia žiť naplnený život.

A ponúkam vám pomocnú ruku.

Ak nevidíte povestné svetielko na konci tunela, zažívate strachy a máte pocit, že sa vám všetko vymyká z rúk, strácate nádej a pôdu pod nohami, bojíte sa že už vás nečaká nič dobré… som tu.

Ak cítite, že som pre vás správnou sprievodkyňou v tmách, ozvite sa. Rada vám zasvietim svetielkom nádeje a pomôžem vám prejsť týmto mínovým poľom.

S úctou a láskou,

Blanka Hegedűšová

www.vonavo.eu

PS: Hádajte čo? Opäť ponocujem.

Mohlo by sa vám páčiť…