fbpx
Blanka Hegedűšová: „Na zázraky neverím, žijem ich.“
Domov / INŠPIRATÍVNE PRÍBEHY / Blanka Hegedűšová: „Na zázraky neverím, žijem ich.“

Blanka Hegedűšová: „Na zázraky neverím, žijem ich.“

„Nič na svete nie je dobré, ani zlé. Len to je. Úplne neutrálne. Až naše hodnotenie – znamienko plus či mínus – určí, do akej škatuľky v našom živote to bude patriť.“

Keby som si túto myšlienku prečítala pred dvanástimi rokmi, všetko vo mne by nesúhlasilo. Rakovina a neutrálna? V žiadnom prípade! Kto zažil tie bolesti, určite by nesúhlasil tak, ako ja (vtedy). Dnes plne súhlasím s každým slovom tejto myšlienky, hovorí Blanka Hegedűšová, ktorá sa s nami podelila o svoj príbeh.

Rok 1977 v znamení pohrebov

S diagnózou rakoviny i s jej fatálnymi následkami som sa stretla už v detstve, keď ochorela moja mama a starý otec. Až po maminej smrti som sa dozvedela, že mala leukémiu. V tom istom roku ju nasledoval starký a krátko po ňom i prastarý otec. V mojom hodnotovom rebríčku sa rakovina zaradila medzi úhlavných nepriateľov. Ako dospelá som sa snažila žiť maximálne zdravo, len aby som sa jej vyhla. Bola som presvedčená, že by som od strachu umrela už len pri zmienke o nej, v súvislosti so mnou.

Prelomové 42. narodeniny

Po skončení škôl som sa zamestnala ako brigádnička v súkromnej firme, kde som plánovala pobudnúť maximálne pol roka, kým dopíšem diplomovku. Nakoniec som tam strávila 15 rokov. Zistila som, že som workoholik, perfekcionista a skvelá organizátorka. Práca ma úžasne bavila a tak mi nerobilo žiaden veľký problém seba, svoje koníčky i nadania odsunúť na vedľajšiu koľaj s tým, že keď si našetrím… keď urobím… dosiahnem… blá, blá, blá…, tak sa k nim vrátim.

V mnohých smeroch som mala úplne voľné ruky a tak som tvorila, organizovala a užívala si skvelú prácu. Mala som pomerne jasnú predstavu o svojom ďalšom živote. Chcela som si zariadiť vlastné bývanie, žiť so svojim skvelým partnerom, z kolotoča pracovných povinností si občas odskočiť do hôr či na kultúru, stretávať priateľov…

…ale tento svet a obraz mojej budúcnosti, sa pomaly chýlil ku koncu.

Pomery v práci sa radikálne zmenili a prestala ma baviť. Akýsi vnútorný hlas mi vravel aby som odišla, a iný ma naopak presviedčal, aby som zostala. Začala som tak spoznávať svoje strachy.

-Čo ak si nenájdem takú dobrú prácu?

-Čo ak mi nedajú taký plat ako tu?

-Neviem poriadne žiadny cudzí jazyk.

Myseľ mi zakaždým ponúkla nejakú vhodnú ústupovú cestu, vďaka čomu som začala klamať sama seba.

-Veď to tu predsa nie je až také zlé.

-Pozri sa na iných, v akých podmienkach robia a za aké peniaze.

Zrazu, akoby sa všetky moje schopnosti a dary niekam vyparili. Trvalo to viac ako rok, a ani som si neuvedomila, že z môjho života sa kamsi vytráca radosť.

Prišiel rok 2007.

Moje, dovtedy pevné zdravie, začali poznamenávať drobné trhliny. Nedialo sa nič radikálne, ale čosi v mojom vnútri bilo na poplach. Návštevy lekárov boli čoraz častejšie, s obvyklým záverom – výsledky máte v poriadku, ste zdravá. Po tejto vete chcelo niečo v mojom vnútri zakaždým nahlas kričať.

Cítila som že sa niečo deje, len som nevedela zistiť čo.

Asi od júla som už každý mesiac navštevovala nejakého lekára, s čoraz horšími príznakmi a pomaly i bolesťami. Tie sa od októbra vystupňovali tak, že bez liekov som nedokázala vydržať ani 2 – 3 hodiny a lekári pre mňa stále nemali žiadnu odpoveď.

A viete čo bolo (z môjho dnešného pohľadu) priam šialené? V tých neskutočných bolestiach som síce prestala chodiť do práce, ale aby nezostala nedokončená, vzala som si ju domov. Blázon!

Zhruba v polovici novembra mi došlo, že pomoci sa v blízkej dobe rozhodne nedočkám. Môj život sa zmenil na akési zombie fungovanie pod vplyvom analgetík a následné hodiny utrpenia, kým som si mohla vziať ďalšiu tabletku. Dodnes si pamätám niekoľko nocí, počas ktorých som si v sprche púšťala teplú vodu na chrbát, pretože to aspoň trochu odvádzalo moju pozornosť od bolesti a sĺz, ktoré mi pri tom stekali po tvári. Keď si na to dnes spomeniem, nechce sa mi veriť, že sa to všetko naozaj stalo.

Po sérii zhoršených výsledkov sa môj lekár konečne rozhodol odobrať vzorku tkaniva na histológiu.

Bol 22. december 2007, moje narodeniny.

Po niekoľkých dňoch mi zavolal:

-Príďte za mnou do služby, máme tam rakovinu.

-Páááni! Fantázia! Už aj letím.

-Nemusíte sa ponáhľať, slúžim až do večera.

Fakt som sa tešila, ako keby som sa dozvedela tú najúžasnejšiu správu svojho života. Ono to tak vlastne naozaj bolo, ale tú úžasnosť som začala objavovať až po nejakej dobe. V tej chvíli som sa tešila najmä kvôli tomu, že som sa konečne dozvedela odpoveď na svoje otázky.

Cestou do nemocnice som sa utešovala.

-Nádor bude určite nezhubný. Vyoperujú ti ho a všetko bude opäť v poriadku.

Ále kde! Diagnóza – karcinóm krčka maternice – trochu schladila moje nadšenie, ale stále som bola presvedčená, že bude stačiť spomenutý chirurgický zákrok a po pár týždňoch… tradááá späť k svojmu životu.

Ani tento predpoklad sa nenaplnil. Bolo to štvrté štádium z piatich.

-No jasné! Tak chrípka ťa obchádzala s prehľadom celé roky a keď sa prihlási rakovina, tak rovno v takejto podobe???

-Načo som si ja blbá platila súkromnú kliniku?

-A načo som vlastne chodila na všetky preventívne prehliadky? Na… !!!

V pondelok som sa vybrala na onkológiu. Keď som dala všetky výsledky vyšetrení na kôpku, zrazu mi cinklo… haló!

-Nemala by si byť teraz v totálnej depke?

-Hotová, zrútená a nariekať?

-Jáááj?

Uvedomila som si, že som ešte stále v tom euforickom nastavení, ako po telefonáte lekára. Spomenula som si i na svoje dávne presvedčenie z detstva – o obrovskom strachu z rakoviny a prišlo moje prvé poznanie.

V každom z nás driemu nepoznané a doslova neuveriteľné sily. Nemáme o nich tušenie, kým nepríde ich okamih.

Ďalšie poznanie prišlo s precitnutím na onkológii.

Pomerne rýchlo som zistila, že lekári nepátrajú po príčine rakoviny, ale čo najrýchlejšie chcú odstrániť jej symptóm. Som pomerne vnímavá a tak som si medzi riadkami rýchlo prečítala, že mi nedávajú príliš veľké nádeje. Vygúglila som si zopár štatistík, podľa ktorých bola moja šanca na prežitie asi tak 20%.

-To vážne? No dobre.

-Tak ja vám s tými číslami trochu zatrasiem.

A pustila som sa do hľadania.

Po tretej chemoterapii, keď som sa už bála i pohľadu na seba v zrkadle, mi zavolal môj bývalý učiteľ zo strojníckej fakulty. Stoj čo stoj chcel prísť za mnou, pretože pre mňa NIEČO mal. Bola to kniha – Vnútorné cviky pre zdravie. Dovtedy som vôbec netušila, že podstúpil operáciu srdca a cviky z tejto knihy ho vrátili späť do života.

Po prečítaní niekoľkých stránok sa mi nechcelo veriť, že by mi čosi také ako hladkanie, mohlo pomôcť.

-Pozri sa na to takto… zjavne nemáš veľké šance, tak ak máš umrieť, aspoň sa vyhladkáš do sýtosti. To rozhodne nemôže škodiť.

Z jednotlivých cvikov som si zostavila plán a pustila som sa do hladkania. Prvé účinky som pocítila asi po dvoch týždňoch. Postupne som sa zo stavu chodiacej mŕtvoly, prehladkala späť k životu. Stále to nebolo ktoviečo, ale v porovnaní s obdobím pred… to bol naozaj viditeľný pokrok a predovšetkým som sa úplne ináč cítila.

Ďalší významný skok a poznanie v mojom živote nastali asi po dvoch rokoch. Najlepšie ho vystihuje myšlienka:

„Keď je žiak pripravený, majster sa nájde.“

Blanka Hegedűšová: „Na zázraky neverím, žijem ich.“

Celé dva roky som každý deň poctivo cvičila podľa spomenutej knihy a s čoraz väčším pobavením sledovala neveriace pohľady lekára, ku ktorému som chodila každé 3 mesiace na kontroly.

V tomto období som už pracovala vo vlastnej firme. Jedného dňa mi pristál v počítači mail od nášho brigádnika.

-Už rok cvičím jednu techniku u výbornej majsterky a myslím si, že by ti to mohlo pomôcť. Nechcem ťa ovplyvniť svojimi názormi, Zuzka robí úvodnú prednášku, choď sa tam pozrieť.

Šla som.

Od tohto momentu prešlo už temer desať rokov.

Technika Ohnivého kvietku mi zachránila život vo všetkých smeroch, v ktorých to bolo čo i len trochu možné. Otvorila mi dvere do nového života a bytia.

Zmenila som úplne všetko.

Životosprávu, postoj k sebe i k životu, presvedčenia, názory, myslenie…

Odhalila som kopec vzorcov a presvedčení, ktoré mi bránili ísť cestou srdca a intuície.

Naučila som sa ďakovať za všetko, čo ma v živote stretáva. I za tzv. nečokoládičkové chvíle, pretože len vďaka nim sa učím, rastiem a posúvam ďalej.

Dnes som nesmierne vďačná za diagnózu rakoviny.

Naučila ma toho veľmi veľa o mne, o živote, o skutočných hodnotách. Priviedla ma na cestu psychosomatiky, aroma a artterapie, ktorej sa dnes profesionálne venujem a vďaka ktorej neustále objavujem zázraky, ktoré sa dejú v našom tele i v celom bytí. Vrátila som sa k maľovaniu, k spevu, opustila som svoj prehnaný perfekcionizmus a workoholizmus.

Kdesi som raz našla myšlienku – Na zázraky neverím, spolieham sa na ne.

Dnes môžem s vďačnosťou a s veľkou radosťou napísať:

„Na zázraky neverím, žijem ich.“

Každej nešťastnej a ubolenej duši na tejto planéte i v priľahlom Vesmíre z celého srdca želám život, ktorý dnes žijem a ktorý som ja sama kedysi považovala za možný nanajvýš v romantických a sci-fi filmoch.

Blanka Hegedűšová