Eva Babitz: Pokus o rozhliadnutie sa v hmle

Čo sa to vlastne stalo, kde sme? Tá zmena prišla náhle –  v priebehu dní, zo dňa na deň. Jeden deň sme mali všetko pod kontrolou, vedeli sme, čo budeme robiť o týždeň, o mesiac, kam pôjdeme na dovolenku, kde budeme v septembri. Pár dní a my sme zistili, že nevieme nič.

Mysleli sme si, že máme svoje životy pod kontrolou.

Stačil jeden vírus a celý svet zastal. Teraz choďte do svojej izby a rozmýšľajte, čo ste spravili! Planéte. Životu. Sebe. Našim deťom. Našej duši. Bola to veľká arogancia, ako sme sa cítili a správali. Korona prišla, aby sme to pochopili.

Starý svet je neudržateľný.

Zmena je nevyhnutná. Je to príležitosť prepísať ďalšiu fázu našej existencie. Zlom. Historicky – pandémie prichádzajú, uzatvárajú minulosť a spoločnosti budujú nový, modernejší svet. Aj my to máme teraz urobiť.

Vezieme sa do tej budúcnosti ako Jonáš v bruchu veľryby.

Podľa biblie sa tam modlil a činil pokánie. Tie jeho tri dni sú taký ekvivalent našej karantény.  Potrebovali sme sa zastaviť, pozrieť sa na seba, na naše životy, na planétu a činiť pokánie. Nevieme, čo nás na tom brehu, kde vystúpime, čaká, ale tá veľryba, tá nás už vezie.

Pandémia je reset sveta.

A ten ho už skutočne potrebuje. Nežijeme dobre – stačí sa pozrieť do pár kútov planéty, na hladujúcich, ale aj na bohatých, na to, čo robíme prírode, blízkym, ako drancujeme zdroje a nemyslíme na naše deti.

Sme úplne prepojení.

To vieme. Len doteraz sme to vnímali technologicky – cez internet. Vďaka vírusu sme zistili, že sme úplne prepojení aj fyzicky – Čína a Slovensko sú bližšie, ako sme si mysleli. A deti, hrajúce sa v blate niekde v Jarovniciach sa nás týkajú. Rovnako ako tie, ktoré znásilňujú vojaci v Kongu. Vírus kašle na to, či máte vilu s bazénom alebo nohy od blata – ak sa nepostaráme o chudobných a slabých, ochorieme všetci. Sme v tom všetci spolu.

Strach a nariadenia nás zavreli a my sme museli objaviť seba.

Naše bezprostredné okolie. Piekli sme chlieb, boli s blízkymi a chodili do prírody. Vrátili sme sa domov. A zistili sme, že to TO čo má Mercado v Barcelone vieme nájsť aj tu. Na dedine. Objavili sme poklady – stačilo sa na chvíľu zastaviť.

Problém sveta, ktorý sme doteraz žili, je narcizmus.

Nemám na mysli len jeho symbol – toho oranžového pajáca v Amerike. A ďalších alfasamcov, ktorí doviedli planétu na pokraj zániku. Mám na mysli napríklad aj korporácie, ich obrovské kampane, ktorými demonštrovali svoju silu. Okázalé vyhadzovanie peňazí. A toto všetko v karikovanej podobe na všetkých úrovniach až po lokálnu sedláčinu u nás  – bugatti veyron a vily s vežičkami miestnych podnikateľov. Narcizmus ako absencia pokory. Inštitucionálny aj osobný.

Podľa tej legendy Boh strčil Jonáša do veľryby, aby ho naučil pokore.

Nás pandémia strčila do karantény – tiež samých so sebou. Taký buddhistický rýchlokurz pre celú planétu to bol.

Hrali sme na seba.

A tak sme si to v korone vo veľkom užili – zostali sme sami so sebou. So svojimi strachmi, zraneniami, utáranou mysľou a hysterickým egom. Nebolo to ľahké – museli sme ísť do seba, pod povrch. Celkom sami.

Vzájomnosť je veľmi vzácny pocit.

Študenti sa pýtali antropologičky Margaret Mead, čo považuje za prvú nájdenú známku ľudskej civilizácie. Ona odpovedala, že pre ňu sú to 15 tisíc rokov staré pozostatky so zahojenou zlomeninou stehennej kosti.

Pretože to znamená, že sa o zraneného človeka postarali druhí – museli ho odniesť do bezpečia a tam ho aspoň šesť týždňov opatrovať. My všetci na planéte sme zrazu čelili smrteľnej hrozbe a táto spoločne prežitá skúsenosť nám vrátila pocit vzájomnosti. Okrem toho, že je to príjemné, je to civilizácia.

Vládli sme planéte – a tak to aj vyzerá.

Horia pralesy, topia sa ľadovce, z oceánov sme si spravili hnusné smetiská. Politici vysvetľovali, ako nie je možné dodržať ciele Parížskej klimatickej dohody – bum – korona znížila emisie CO2 o 17% v priebehu pár týždňov.

Stačilo nás na dva mesiace zavrieť. 

Planéta sa nadýchla a viditeľne ožila. Nemáme ani zďaleka vyhraté, ale vírus nám ukázal, že by sme sa vedeli zachrániť. Ak pochopíme.

Zatiaľ nás ženie greed – toto slovo v sebe zahŕňa širší význam ako je len nenásytnosť, lakomosť.

Je to obžerstvo, čo je hriech, je to nekončiaca túžba po majetku, nestriedmosť. A nemám na mysli len superbohatých ľudí a obrovské korporácie. Spomeňme si na naše nákupy, výlety lietadlom hocikedy cez víkend, hlad po sústavných zážitkoch všetkého druhu, aby sme mali čím kŕmiť sociálne siete. Hnali sme sa ako blázni.

Prišla korona. Všetko sa zastavilo.

Zavládol strach a neistota a my sme zareagovali najlepšie ako sa dalo –  začali sme sa starať o druhých. Šiť rúška. Nakupovať seniorom. Zrazu sme su uvedomili, ako veľmi by sme chceli byť so svojimi rodičmi. Zistili sme, že sme ľudia a že veľmi chceme byť spolu. Predstava kávy pri stolíku na ulici s kamarátmi mala pre nás zrazu oveľa väčšiu hodnotu, ako mnoho exkluzívnych zážitkov doteraz.

Staré štruktúry sveta sa už lámu.

Politika – bolestne to vidno v amerických mestách. Korporácie – šéf Barclays Bank sa už vyjadril, že obrovské office budovy so 7000 ľuďmi sú minulosťou. Biznis sa bude segmentovať, pôjde vo veľkom do onlinu alebo do lokálneho režimu.

Klasická hierarchická štruktúra je totiž málo pružná.  Korporácie, ako také dinosaury, stále vyžadujú niekoľkohodinové konferenčné hovory na zoome, reporty a prezentácie. A forecasty na najbližšie mesiace a roky. Vynovené každý týždeň. Odmietajú vziať zmenu na vedomie.

Koronou sa to nekončí – budúcnosť bude séria zmien a na tie sa vie lepšie adaptovať pružná štruktúra spolupracujúcich firiem.

Mimochodom, na tejto fotke nie je treba niekoľko stupňov stredného mamažmentu. Myslím si, že v prichádzajúcej kríze si to najviac odskáču práve stredné manažmenty. A tí ľudia konečne budú môcť robiť niečo, čo má zmysel.

Status, image, štýl, spoločenské postavenie – samé životne dôležité veci.

Zoči voči reálnemu ohrozeniu zrazu stratili na dôležitosti. Kladiem si otázku či v mnohých prípadoch nie je ozajstná Chanel kabelka istým spôsobom podobný fake, ako tá na obrázku – len o jednu vrstvu reality vyššie.

Pretože keď sa svet sa zastavil, stáli sme v teplákoch a cítili, že akékoľvek predstieranie je smiešne.

Prežívaná realita osekala všetko až na dreň. Na to, čo je podstatné. Na to, čo je naozaj. Naše deti, teplý chlieb, pomoc druhým – tie sú naozaj.

Ten prechod nie je cvaknutie vypínačom.

Starý svet síce už praská, ale drží sa zubami nechtami. Politici šlapli na plyn, korporácie otvárajú fabriky často bez ohľadu na riziko. Alebo prepúšťajú bez ohľadu na ľudí a bez hľadania riešení. Stará hierarchia nechce počuť o zmene, nechce sa poučiť, chce ísť ďalej.

Zažitá skúsenosť nás už ale zmenila.

Cítime nový svet. Vzájomnosť – keď sme sa na seba usmievali, hoci v rúškach. Spoločné ohrozenie nás zblížilo. Stíšili sme sa, objavili sme prírodu, spoznali vlastné deti. Zistili sme, ako bolestne nám chýba umenie. Cítime. Vnímame. Zem sa nadýchla.

Je to na nás.

Symboly sveta, ktorý poprel morálku, takmer zničil planétu aj nás, fungujú, len keď im my dáme dôležitosť. Moc, vplyv a peniaze sú na oltári len dovtedy, kým ich budeme uctievať. Svojich bohov a bôžikov si vyberáme sami.

Ak budeme považovať za dôležitejšie lásku, dobro, vzájomnosť, autenticitu a tvorbu, budú oni určovať náš svet a realitu, ktorú žijeme.

Stále sme počúvali, že máme myslieť out of the box.

Aj sme sa tam občas vybrali, ale v skutočnosti nám v tom našom boxe bolo dobre a teplučko. Volali sme po disruption – ale takej opatrnej. No.

Tak teraz už na výber nemáme. Zásadná zmena sa udiala globálne – všade a všetkým. Nemusíme myslieť out of the box – my žijeme out of the box. My ten box už nemáme. Zostali sme bez boxu.

Takto vyzeráme. Takto sa cítime. Môžeme sa snažiť trepať mŕtvolu starého sveta do budúcnosti. Alebo si môžeme vybrať nádej.

Eva Babitzová

Autorka je konzultantka a krízová manažérka

Prezentácia Pokus o rozhliadnutie sa v hmle bola 6.6.2020 súčasťou programu na stretnutí Beelong komunity