Treba rozlišovať, kedy fakt nevládzem a kedy sa mi nechce. Tam je veľmi tenká hranica. Počúvam svoje telo…

Treba rozlišovať, kedy fakt nevládzem a kedy sa mi nechce. Tam je veľmi tenká hranica.

Pracuje ako čašník. A ako by toho nebolo dosť, čo musí absolvovať denne na nohách, začal behať. Keď začal, tak mal problém zvládnuť okruh na školskom dvore. Dnes behá maratóny a ultramaratóny. Vyspovedala som Petra Matúša.

Peter, my dvaja sa nepoznáme, ale skontaktovali sme sa vďaka článku o behu UTMB so Štefanom Karakom. Čomu sa profesionálne venujete a čo vás doviedlo k behu?

Ja som zamestnaný v reštauračných službách ako čašník, približne 40 rokov. V mojej práci trávim na nohách a v pohybe 10-12 hodín denne, 5 až 6 dní v týždni. Asi najdôležitejšie veci, ktoré ma dostali k behu, boli hlavne 2 faktory – nikdy som nebol štíhly človek a stres v práci. Okrem toho som bol zvyknutý pomerne veľa jesť, lebo som potreboval energiu, ale zloženie stravy nebolo práve ideálne…

Čo vám osobne beh dáva?

Beh mi pomáha zvládať stres v práci, vyčistí hlavu a cítim sa pri ňom slobodný. Po behu sa cítim nabitý energiou a pozitívnym myslením. Je to veľmi vhodný a každému človeku dostupný spôsob pohybu bez nejakých extrémnych nákladov. K behu vám v podstate stačí solídna a vhodná obuv, nejaké to tričko, šortky a ste vybavení. Nemusíte mať ani žiadnu špeciálnu výbavu (GPS hodinky a pod.) a môžete začať a už po pár dňoch zbadáte prvé príznaky pozitívneho vplyvu.

Kedy začne človek snívať o ultra behoch? Predsa len, podať takýto výkon nie je ani podľa lekárov zdravé.

Samozrejme, že každý extrém sa človeku nejako skôr alebo neskôr odzrkadlí na tele alebo duši. Záleží však na tom, či sa dobre pripravíte na ten extrém správnym tréningom. Môj začiatok ultra behu začal, keď už som nevládal držať krok s ostatnými amatérskymi maratóncami… začal som sa motať okolo 4 hodín v cieli maratónu a postupne sa tento čas viac spomaľoval. Kamarát mi začal o tomto športe rozprávať.

Technicky vzaté, za ultra sa považuje beh dlhší ako klasický maratón. Najbežnejšie vo svete sú preteky na 50 a 100 míľ (161km). Čo je dôležité z môjho pohľadu – bežecké tempo nie je pre mňa tak náročné ako na maratóne.

Na druhej strane, tá trať sa niekoľkonásobne predĺži. Ultra sa behá na všetkých možných povrchoch a za každého počasia. Raz sa mi dokonca „podarilo“ behať v lese 100 míľ počas tropickej búrky, ktorá trvala vyše 5 hodín… Hlavne v poslednom období stúpla popularita tzv. trailov (kopcovité a lesné terény).

A čo sa týka zdravia?

Záleží na tom, čo je vaším cieľom v tých daných pretekoch. V mojom prípade – ja som hobby bežec-amatér. Mám síce ambície skončiť čo najlepšie, ale buďme realisti, tých pár elitných bežcov sa aj mne zdá skoro ako keby ani neboli ľudia. Ja sa snažím udržiavať akú-takú formu počas celého roka. Týždenne behám asi 100 km. Keď sa blížia preteky, tak asi 3 mesiace pred danými pretekmi začínam postupne zvyšovať dávky a hlavne záťaž.

Som jeden z malej skupiny ľudí, ktorí tieto ultra behy absolvujú bez pomocného tímu, s batohom na chrbte. Tam mám všetko, čo by som mohol potrebovať počas pretekov. V mojom prípade ma po ultra behu viac bolí chrbát od pomerne ťažkého batoha, než nohy.

Boli na trati momenty, kedy ste to chceli vzdať?

Drvivá väčšina pretekov vo svete je vyberaná tak, aby to bol extrém so všetkým, čo k tomu patrí… Dĺžka trate aj počasie. Pre mňa je ľahšie sa pripraviť na veľké teplo, než na chlad. Telo sa dá aklimatizovať, ale je potrebné dbať na správny pitný režim a hlavne vo veľkých teplotách dopĺňať endurolyty. Ináč hrozí kolaps organizmu. V mojom prípade na Badwater 135 míľ som vedel, že sú teploty medzi 49-54° C, tak počas tréningu v 36° C som si ešte obliekol 2 vrstvy oblečenia a vyrazil som na tréningový beh. Opäť pripomínam, že dopĺňanie tekutín je veľmi dôležité! V extrémoch ide aj o život!

Čo sa týka vzdania sa pretekov a nedokončenia, stalo sa mi to párkrát, ale musím povedať, že ma to neskôr veľmi mrzelo… Aj tí najlepší elitní pretekári sa počas 100-míľových pretekov niekoľkokrát dostanú do situácie, keď telo odmieta „spolupracovať“. Tu je dôležitá hlava a psychika. Keď už niekto ide na beh 100 míľ a viac, tak musí mať natrénované nielen telo, ale aj myseľ!

Čo vám najviac pomohlo v krízových chvíľach?

Každý, kto sa venuje nejakému športu a hobby, vie, že každá „sranda“ niečo stojí. Pri ultra sú preteky v podstate každý víkend niekde vo svete. Najviac asi v USA. Každá doprava čosi stojí, hotel, ak máte tím, ktorý vás podporuje počas pretekov, tiež niečo stojí. Ale nie sú to až tak drahé záležitosti. Iná vec je, ak sa vám podarí dostať pozvánku na niektorý z top 5 ultra na svete s veľmi limitovaným počtom účastníkov, tak tam sú čísla násobne vyššie.

Môj príklad – na júlový Badwater 135 míľ/217 km som dostal pozvánku, ale s podmienkou, že musím mať tím, ktorý sa o mňa bude starať. Beží sa cez Údolie Smrti (Death Valley) v Kalifornii, za super extrémnych podmienok. Tieto preteky ma stáli niekoľko tisíc a odkladal som si na ne 5 rokov (dúfal som, že raz sa mi podarí tam dostať).

A, úprimne povedané, cestovať takú diaľku na najťažšie preteky sveta a minút toľko finančných prostriedkov malo tiež vplyv na to, aby som mal extra motiváciu splniť každý časový limit a dokončiť ho.

V statuse na FB ste písali, že vás životný sen sa splnil. Aký to bol pocit? Hovorí sa totiž, že dôležitá je cesta, nie cieľ…

Pocit to bol nádherný! Treba si uvedomiť, že tento beh sa behá cca 40 rokov a každý rok štartuje 100 bežcov. Každý rok sa 25-30 % štartujúcich vzdá a nedokončí beh. Keď som prešiel cez posledný kontrolný bod, asi 22 km od cieľa, tak som na 95 % vedel, že dokončím… Posledných 100 metrov sa mi začalo sťahovať hrdlo a aj oči sa ligotali. S mojím tímom sme rozprestreli slovenskú vlajku a je tu taká tradícia, že celý tím spolu s bežcom prejde cieľom.

Áno, aj slzy boli, aj objatia s tímom. Ani najlepší elitný bežec neurobí nič bez svojich ľudí z tímu. Ti ho podporujú psychicky, podávajú tekutiny a jedlo. Dodržiavajú rytmus, lebo v takýchto prípadoch už ide o zdravie človeka. Ale pocit je to neopísateľné krásny. Ak sa mi podarí v budúcnosti dostať pozvánku na tieto preteky, pôjdem určite. Stojí to za to!

Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí rozmýšľajú, že začnú behať a nedarí sa im?

V prvom rade pomaly a zvoľna. Treba počúvať svoje telo. Treba rozlišovať, kedy skutočne nevládzem a kedy sa mi nechce. Tam je veľmi tenká hranica. Nebáť sa začať s chôdzou a postupne zrýchľovať.

Ja, keď som začínal, som mal problém urobiť jeden okruh na školskom dvore bez toho, aby som skoro skolaboval… Dôležité je mať aj vhodnú obuv. Ja som vystriedal niekoľko značiek a mám dvoje, pri ktorých som zotrval.

Pripravila: Martina Valachová