Počas vianočného času si pripomíname obdobie, v ktorom sa človek prebudil z pochybností. A dotkol sa Boha…

Materiálna a folkloristická predstava Vianoc je mi cudzia.

Venuje sa právu a je nadšencom filozofie a filozofie dejín. S Patrikom Števíkom som sa rozprávala (nielen) o Vianociach.  Mnohí Vianoce vnímajú ako čas hojnosti. Ale aj hojnosť môže byť chápaná z rôznych smerov. Kedy sa vlastne Vianoce premenili na oslavu materializmu? Aj o tom sa budeme rozprávať…

Patrik, verejnosť vás pozná ako človeka s často kritickým postojom k veciam verejným. Ste však aj autorom dvoch kníh a v tretej ste spoluautorom. Čo vás priviedlo k publikovaniu?

Napísanie mojej prvej knihy Zrodenie Európy bolo úzko späté s mojím synom Patrikom. Počas jeho viacročného individuálneho štúdia som mu pripravoval študijné materiály z dejepisu. Tieto som neskôr rozšíril. Vydanie knihy som neplánoval. Raz si moje texty pozrel známy a presvedčil ma, že by bolo dobré to vydať. Chcem podotknúť, že sa však necítim ako spisovateľ. Len sa snažím jednoduchým a zrozumiteľným spôsobom odovzdať čitateľovi informácie, ktoré sa vo mne nahromadili.

Vo vašich knihách sa prelína história s filozofiou. Ako ste získali vzťah k týmto disciplínam?

Ķaždé letné prázdniny som ako dieťa trávil spolu s bratom, bratrancami a sesternicou u starých rodičov na Štiavnických Baniach. Išlo o také intelektuálne pobyty spojené s turistikou a kúpaním na štiavnických jazerách. Doobeda sme mali so starým otcom hodiny filozofie, histórie a nemčiny a hodiny slovenčiny s babkou. Keď som mal osem rokov absorboval som Aristotelovu etiku či Beethovenove symfónie. Už počas detských rokov som teda dostával odpovede na otázku „Kto vlastne som?“

Zoznamoval som sa s myšlienkami europanizmu. Môj starý otec bol veľká intelektuálna autorita. Perfektne ovládal nemecký, francúzsky a ruský jazyk a je autorom knihy Obec svetových prvenstiev – Štiavnické Bane, ktorú napísal s mojou starou mamou. Nezdráhal sa šíriť idey zjednotenej Európy aj v období hlbokého komunizmu. Ako protištátny živel sa stal politickým väzňom, lebo mal odvahu presadzovať názory nezlučiteľné s vtedajším režimom. Jeho slobodný a nepoddajný duch, privodil celej rodine ťažké chvíle. Dejiny Európy mal v malíčku a jej hodnoty nielen vyznával, ale ich aj naozaj žil. Komunikoval s európskymi osobnosťami epochálneho významu ako boli Charles de Gaulle či Nikita Chruščov.

Vo vašej knihe Zamyslenia – Európska minulosť a duchovná kríza dneška sa zaoberáte podstatou a koreňmi európskej kultúry a civilizácie. V čom spočíva duchovná kríza dnešného človeka?

Zameral by som sa iba na európsky civilizačný priestor a človeka v ňom. Len v Európe môžeme vidieť proces, ktorý ju odlišuje od ostatných civilizácií. Je to proces prepájajúci minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Vytvára z nich komplexnú jednotu. Európa čelí kríze, ktorá bola spôsobená masívnou dehelenizáciou spoločnosti. Namiesto toho, aby sme závery vedecko-technickej revolúcie premenili v pokrok vo všetkých oblastiach života, po pár desaťročiach sme začali pociťovať negatívne následky vedecko-technického napredovania. Materiálne pohodlný spôsob života zruinoval intelektuálny rozmer európskeho človeka a veda sa stala nástrojom ideologického boja. Európsky človek upadol do konzumného skepticizmu.

Poznanie minulosti nám prináša vedomosť, že vždy keď je Európa na rázcestí, obracia sa do minulosti k svojim antickým vzorom. Deje sa tak, lebo kultúra starovekého Grécka a civilizácia antického Ríma nastavili parametre života a pravidlá myslenia, ktoré sú medzi nami stále prítomné bez ohľadu na to, či ich dokážeme vnímať. Práve preto by sme aj my mali stavať Európu súčasnosti na grécko-rímskych základoch. Po vedecko-technickej revolúcii, v dôsledku nepochopenia jej odkazu, sa európska stavba rozkývala a nachádza sa v stave núdze.

Mnohí dnešní filozofi tvrdia, že sme sa ako ľudia odpojili sami od seba. Že nežijeme z vlastného prameňa. Z každej strany počúvame, že budujeme novú Európu…

Minulosť neznamená zaostalosť. Iba naša európska kultúra a civilizácia disponuje luxusom, že svoj kultúrny ideál získala už pri svojom zrode. Zabudli sme na to. Zrazu stojíme pred okamihom, kedy sa otočíme a začneme porovnávať. Klásť si otázky, plynúce z našej nespokojnosti a zúfalstva. Vedu a techniku sme odtrhli od kultúrnych koreňov. Užívame si plody našej kultúry a civilizácie bez toho, aby sme ju udržiavali. Našim myslením, ale aj skutkami.

Súhlasím s hogenovskou filozofickou koncepciou, že dnešný človek nežije z vlastného prameňa. Haldy spotrebného tovaru a televízia nám vzali cit pre krásu a dôstojnosť. Tradičné európske hodnoty sme nahradili pseudokultúrou a relativizáciou morálky. A to všetko preto, aby sme boli moderní.

Štáty už neriadia štátnici, ale ľudia politicky negramotní, morálne a odborne poddimenzovaní. Vzdali sme sa zdravého rozumu a zodpovednosti, života založeného na kultúre, vzdelaní a pochopení. Kresťanstvo sme degradovali na kultový monoteizmus bez snahy o filozofickú nadstavbu. Takúto novú a modernú Európu odmietam.

Ste fanúšikom najmä antickej histórie. A história sa vždy opakuje. V akom sme teraz podľa vás bode?

Ľudia v antike rešpektovali nedotknuteľnosť absolútnych hodnôt, aj keď ich porušovali. My ich absolútnosť rešpektovať prestávame, preto sa blíži čas, keď sa budeme musieť obzrieť späť a položiť si otázku: Ako je možné, že nám to napriek priemyselnej revolúcii, vedecko-technickej revolúcii, demokracii, právnemu štátu, ľudským právam nejde? Deje sa tak preto, lebo európsky človek sa nachádza v duchovnom úpadku.

Platónsku starostlivosť o dušu sme nahradili konzumným skepticizmom, bezbrehou možnosťou cestovať, modernými vynálezmi, zvrátenými ideológiami či pripútaním sa iba k oblasti zmyslového vnímania. Nevšimli sme si, že sa tak stalo za cenu straty ľudskej dôstojnosti a prirodzenosti. Ale poznanie minulosti ma napĺňa optimizmom a viem, že Európa opäť precitne a spomenie si, že je kultúrou nazerania z rozumu. Keď Európa rezignuje na predstieranie a dvojtvárnosť, stane sa opäť dôveryhodnou a pravdivou.

Čo pre vás znamená byť veriacim?

Som katolík, ale byť kresťanom pre mňa znamená viac. Kresťanstvo pre mňa znamená cestu pýtaj sa a pochop. Ako jediné svetové náboženstvo poskytuje človeku možnosť filozofického uchopenia Boha a jeho podstaty. Poskytuje mi cestu vedenia. Možné je to preto, lebo kresťanstvo vstrebalo to najlepšie z antickej filozofie a Kristova zvesť si podala ruku s gréckou myšlienkou. Na druhej strane kresťanstvo ponúka človeku aj klasickú možnosť osvojenia si náboženského učenia cestou správnej mienky nepýtaj sa a nasleduj. Niektoré protestantské alebo ortodoxné tradície by mali byť inšpiratívne aj pre katolíkov.

Môžete uviesť nejaký príklad?

Myslím si, že ortodoxná doktrína hesychazmu dokáže človeku poskytnúť veľkú dávku nádeje a životnej sily. Vznikla v kláštoroch pod legendárnou horou Athos, ako reakcia na učenie Tomáša Akvinského. Hlavným  nositeľom hesychazmu sa stal teológ Gregor Palama. Podľa tohto učenia, už počas života môže človek dosiahnuť účasť na Bohu.

Dosahuje sa asketickým a cnostným životom, ktorého nevyhnutnou súčasťou je ponorenie sa do modlitby a lásky. Človek prispieva k zbožšteniu svojimi skutkami a Boh milosťou. Treba však podotknúť, že človek sa nestáva Bohom svojou podstatou, ale milosťou Božou.

Dôležitým prvkom v kresťanstve je prvok Ducha svätého, ktorý je však v západnom kresťanstve silno potlačený. Táto skutočnosť bola aj jedným z dôvodov schizmy medzi východnou a západnou cirkvou, čo malo za následok, že na Západe je fakticky Kristus nesprávne stotožňovaný s Bohom.

Mnohí tvrdia, že existencia Boha sa nedá dokázať?

Ak v živote existujú pravidlá a zákony, ktoré platia aj bez vôle človeka, tak musí existovať zákonodarca, ktorý ich vytvoril. Žiadny zákon nemôže byť dielom náhody. Tým zákonodarcom, ktorý vytvoril svet okolo nás, je Boh. Rovnako ako myšlienku vnímame cez slová a skutky, ako prírodné zákony pozorujeme cez ich účinky, tak aj Boha spoznávame cez jeho dielo. Okrem toho tomizmus, nadväzujúci na Aristotela, poskytuje ďalšie metafyzické dôkazy Božej existencie. Čiže Boh v žiadnom prípade nemusí byť iba predmetom nášho cítenia alebo správnej mienky. Mystika má samozrejme tiež nezastupiteľné miesto v ľudskom vnímaní a v kresťanstve. Mystika má však začínať tam, kde končí rozumové vnímanie. Nemá nahrádzať intelektuálny výkon a vedenie.

Patrik, vy ste mi napísali, že materiálna a folkloristická predstava Vianoc je Vám cudzia. Veľké množstvo ľudí však Vianoce berie ako čas hojnosti a darčekov. Ešte naše babičky Vianoce vnímali inak. Ako vnímate obdobie Vianoc Vy?

Áno, materiálna a folkloristická predstava Vianoc je mi cudzia. Vianoce sú pre mňa ako pre kresťana výnimočným obdobím. Počas vianočného času si pripomíname obdobie, v ktorom sa človek prebudil z pochybností. A dotkol sa Boha ešte bližšie. Verím, že narodením Krista dal Boh človeku dôkaz pravdy a posolstvo, že človek je milovaný a nie je sám. Tak ako vďaka Platónovi vystúpil suverénny človek po intelektuálnych schodoch k Bohu, ktorého dokázal uchopiť svojím rozumom, vďaka Kristovi zostúpil Boh k človeku a odovzdal mu všeobjímajúcu lásku a ideu odpustenia.

Teda aj odkaz milovať svojho nepriateľa. Dá sa to vôbec?

Naplniť toto posolstvo nie je pre človeka jednoduchá úloha, ale kresťan by z tejto povinnosti nemal nikdy rezignovať. Aj keď sa cíti zúfalý alebo zranený, mal by si uvedomiť, že brániť sa môžeme aj bez toho, aby sme svojho nepriateľa nenávideli. Ľudia, ktorí nám nejakým spôsobom ublížia sú chybujúce ľudské bytosti. Ako my. Okrem toho obrana bez nenávisti je často účinnejšia. Takéto nastavenie dokáže človeka udržať v spravodlivom konaní a nedovolí mu upadnúť do stavu pomsty. Kresťan by sa vo všeobecnosti mal nútit nasledovať Kristove slová o všeobjímajúcej láske a odpustení, ako sa utiekať k ľahšie dosiahnuteľným starozákonným posolstvám. Milovať svojho nepriateľa bola etická paradigma nielen kresťanstva, ale aj rímskeho stoicizmu.

Priblíženie sa k Bohu je teda základným odkazom Vianoc?

Nielen čas Vianoc je obdobím, kedy by sme sa mali približovať Stvoriteľovi. Najvyšším životným cieľom človeka je homoiosis theoi kata to dynaton. Platónova myšlienka, že každý človek by sa mal snažiť pripodobniť Bohu nakoľko je to možné stojí na paradigme, že ak bol človek vytvorený Božím riadením, je povinný konať tak, aby sa mu pripodobnil. Keďže Boha vnímame ako najvyššiu pravdu, lásku, dobro, spravodlivosť a krásu, tak v týchto intenciách je teda povinný konať aj človek. A to počas celého života.

Z Vašich slov mám pocit, akoby Platón hral v kresťanstve dôležitejšiu úlohu ako sám Kristus.

Tak by som to určite nepovedal. Chápem, že čitateľ alebo štandardný typ veriaceho človeka môže o mojich slovách pochybovať. Je nutné si ale uvedomiť, že Kristus bol kazateľ a nie filozof. Nevysvetľoval a nezdôvodňoval svoje slová. Dával im prieraznosť svojím životom a spôsobom svojej smrti. To bolo síce dosť na sektu, ale nie na svetové náboženstvo.

Treba vysvetliť, že Kristove slová neboli v grécko – rímskom svete žiadna novinka. Tématicky sa zhodovali tak s platonizmom ako aj so stoicizmom, ktoré pôsobili na ľudí dávno pred narodením Krista. Kresťanskí apologéti či učenci sa preto rozhodli využiť obrovský potenciál antickej filozofie a dodať Kristovej zvesti argumentačnú a filozofickú silu. Platonizmus, novoplatonizmus, či platonizovaný rímsky stoicizmus zabezpečil pre novovznikajúce náboženstvo pojmový aparát a argumentačnú výbavu. Aj tieto skutočnosti prispeli ku konečnej akceptácii kresťanstva v intenciách Rímskej ríše.

Ale musím priznať, že Platónova metafyzika zaoberajúca sa bytím ako celkom, bola pre mňa vhodnejšou cestou ako uchopiť existenciu a hodnotu Boha. Tým ale samozrejme neznižujem význam Ježiša Krista, jeho pôsobenie a odkaz. Corpus Platonicum je vhodný nástroj ako rozumovo uchopiť Boha, Ježiša Krista ako aj kresťanstvo ako celok.

Váš záverečný odkaz či nejaké prianie do nasledujúceho roka?

Prial by som nám všetkým, aby sme sa správali tak, aby sme nedovolili jedincom a skupinám, ktorým je európska kultúra a civilizácia na príťaž v honbe za mocou a ziskom, zničiť hodnoty, ktorými Európa obdarovala svet. Nedajme si vziať cit pre pravdu, krásu, spravodlivosť, dobro a slobodu.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Ďakujem, že máte rozhovory v Magazíne 40plus.sk a na kanáli ODznova radi. Veľmi si to cením. Ďakujem za každé zdieľanie, každú podporu… aj tú finančnú…

Ak sa chcete pridať, nech sa páči: Podpora podcastu ODznova možná tu: https://ko-fi.com/odznovapodcast alebo na č.u: SK45 8330 0000 0022 0165 1060 – do poznámky uveďte, že ide o dar.

Najbližšie sa môžeme stretnúť aj naživo. V Bratislave, 13.12.2023 v pube LOZANO v Rači. Téma stretnutia je: Ako sa zbaviť strachu, aj keď máte hypotéku či iné obavy. Odísť z korporátu? Začať niečo nové? Bude to živá diskusia a ístky za symbolické vstupné nájdete tu: CHCEM SA PRIDAŤ