Petra Ázacis: ČAS

Čo vám ako prvé napadne pri informácii o dlhodobejšej návšteve rodičov, či svokrovcov? No, úprimne. Asi najskôr stres. Pri pomyslení na piatich ľudí v trojizbovom byte, starosti okolo ich zdravotného stavu, ale najmä pozornosti, ktorú starší ľudia vyžadujú…

Pracovné nasadenie, tlak, starostlivosť o domácnosť, o dve deti v rôznom veku a psa, ktorý si vždy vyberie ten najnevhodnejší moment a miesto na svoje tráviace ťažkosti, mi dajú zabrať dostatočne. 

K tejto pestrej palete však najnovšie pribudol svokor, čo napriek tomu, že ho mám úprimne rada, znamená, že spím na gauči, neustále sa snažím byť pozitívna, keďže starší človek veľmi citlivo vníma každý výpadok úsmevu na mojej tvári, keď sa čo i len na chvíľu zamyslím, čo budem variť, kedy má syn tréning, alebo termín u zubára. 

Mimochodom, psa som dala zaočkovať s ročným oneskorením, čo asi hovorí za všetko.

Neustále svokra ubezpečujem, že naozaj neprekáža, len aby sa necítil nepríjemne.

No ako čas beží, všímam si pozitívne zmeny v našej domácnosti, súvisiace s jeho prítomnosťou. Všetko sa akosi spomalilo, viac sa rozprávame, smejeme, spoločne jeme, pes spokojne odpočíva pri svokrovi na posteli. Viac sa zaujímame o to, čo sme počas dňa prežili, či ako sa cítime.

Akoby sme sa viac sústredili na veci mimo práce a povinností. A nie je to len „dušičkovým“ obdobím, hoci aj to určite prispelo k uvedomeniu si nezvratného kolobehu života so všetkým, čo prináša.

Nepoznám človeka, ktorý by si nevyčítal, že mal tráviť viac času s rodičmi, kým tu boli. Otec neraz s ľútosťou spomína na časy, keď trénoval v Partizánskom, že mohol častejšie navštevovať svojho otca v neďalekej Nitre. No uvedomil si to, až keď dedko zomrel.

Posolstvom svietiacich cintorínov v ostatných dňoch nech je preto ČAS. Náš čas, ktorého nemáme veľa, o to dôležitejšie je, komu ho venujeme. Kým ešte máme možnosť.

 Petra Ázacis

(Foto: Tono Zorád)