"Najdepresívnejší" pondelok v roku 1987 | Magazín 40plus

„Najdepresívnejší“ pondelok v roku 1987

Vianoce sa minuli, minul sa aj Silvester a po ňom sa minuli aj zimné prázdniny a svet sa rútil k najdepresívnejšiemu pondelku roka, hoci v tých časoch o tom vôbec nevedel. Teda ak, tak len ten imperialistický, lebo u nás vládla vždy dobrá, ba až bodrá nálada, bez ohľadu na počasie či posun času. V skrytosti súkromného prežívania sa však sem tam, nejaké to depresívno prejavilo. Pre mňa hlavne vtedy, keď sa blížil pondelok a hlavne ten po prázdninách.

Po prvom zimnom školskom týždni prišiel víkend, ktorý nenaznačoval, že by sa mohla objaviť nádej. Ako má väčšina víkendov vo zvyku, tak aj na konci tohto bola nedeľa. Na konci tej nedele bol večer a vonku začalo snežiť. A snežilo, snežilo, snežilo. Takto by som mohol pokračovať najbližšie tri strany a bolo by to slabých päť percent toho, čo vtedy napadlo. A mrzlo, mrzlo, mrzlo. Z okna našej detskej izby sa ešte v úvode tohto klimatického predstavenia dali vidieť odhŕňacie autá, ktoré sa pokúšali snehom zabielený povrch vozovky priviesť späť do čierneho stavu. To by sa ale reálne udialo, len ak by vypli pouličné osvetlenie.

Bolo by super vybehnúť teraz von, pomyslel som si a oznámil som tento svoj dobrý nápad do priestoru nášho bytu. Napriek mojej nevýslovnej radosti, chuti a túžbe, nestretla sa táto myšlienka s porozumením u obyvateľov nášho bytu starších ako osemnásť rokov. Tak som namiesto dobrodružného preskúmavania poveternostných podmienok na vlastnej koži, musel ísť spať. Každá noc sa však raz skončí, čo je istota už ostatných pár miliárd rokov, a dočkal som sa rána. Už pohľad z okna dával tušiť, že nie je všetko v súlade so straníckym poriadkom, lebo kostolný bol v tom čase neprípustný. Rýchlo som sa obliekol a vyrazil do školy. 

Vonku bolo bielo, mrazivo, krásne a ticho.

Neexistovali autá, lebo boli také zapadnuté snehom, že to vyzeralo tak, že by si jeden mohol myslieť, že sú to len náhodne nafúkané kopy snehu. Ale to je len domnienka, ktorú sa mi nepodarilo overiť, lebo som jedného nestretol. Neexistovali autobusy, lebo teploty sa blížili k hodnotám, pri ktorých materiály získavajú supravodivé vlastnosti. Teda elektrický prúd by mohol prúdiť rýchlejšie ako rýchlo, ale autobusy v družbe s odhŕňačmi zvládli iba stáť. Neexistovali trávniky, cesty ani chodníky. Iba paneláky. Ešte šťastie, že socialistickí plánovači navrhli výškovú zástavbu, lebo tradičné prízemné domy by sa v snehu stratili ako sušené figy z predvianočnej distribúcie do maloobchodnej siete potravín. Poloha panelákov teda umožňovala udržať si správny kurz cestou do školy. No cestou, skôr to pripomínalo vlnitú prechádzku po húsenkovej dráhe. Na niektorých miestach bol sneh tak vysoko, že obyvatelia prízemných bytov sa nemuseli zahadzovať používaním vchodových dvier, ale mohli za dobrodružstvom vykročiť priamo cez svoje okno. 

Po príchode do školy nastala zvláštna situácia. Samozrejme aj obvykle bola v škole jasná presilovka žiaci verzus učitelia, no teraz to bolo akoby väčšina pedagogického mužstva, respektíve skôr ženstva dostala trest a na ľade by ostal len brankár. Hrať zápas len s brankárom nedávalo z dlhodobého hľadiska zmysel, tak sa zvyšky frauschaftu rozhodli zápas skrečovať a my sme pripísali kontumačnú výhru. Tak sa začali skutočné zimné prázdniny, lebo tie okolo Vianoc mali so zimou spoločný akurát tak dátum v kalendári. A blížiaci sa vtedy ešte neobjavený najdepresívnejší pondelok, mohol byť depresívny akurát tak z toho, že pre nás v tom rokou najdepresívnejším rozhodne nebol.

Martin Miler

Mohlo by vás zaujímať…

Mohlo by vás zaujímať