fbpx
Keď môžu byť otvorené kostoly, nech aj reštaurácie

Na chvíľu sa mi dnes zdalo, že som sa zobudila zo sna

Aj vy máte pocit, že je to len zlý sen? Že sa zobudíte a dobré to je?

Išla som si vyvetrať hlavu.

Plán bol, že pôjdem aspoň 4 kilometre, lebo od rána som bola unavená, sťa by som dolovala v bani. No. A vrátim sa domov pozerať správy – tak pokračoval môj plán. Keď som bola pri stanici a spomenula som si na to, že ak sa otočím, tak presne stihnem správy, prišlo mi nevoľno. Čo ja z toho vlastne budem mať? Len si vypočujem katastrofické scenáre. Potom ešte špatnú ódu na Riša, ktorý spod slnečníka spôsobil katastrofu a možno nás to pochová! (pre nezainteresovaných tu ide o to, že Sulík bol pracovne v Dubaji, ale keďže Dubaj znie dovolenkovo, tak mu prischlo, že sa vyjadroval spod slnečníka…).

A na záver príde predpoveď počasia. Tá býva dosť nepresná – takáto informácia je mi nanič. Tak som išla kúsok ďalej.

Ďalší plán bol, že sa otočím pri Dome Dobra.

Dom Dobra je dom pre seniorov, kde si vždy poviem, „buď rada, keď sa môžeš prebehnúť. Nebuď lenivá. Čo by za to tí starčekovia dali.“

Naozaj je mi táto  predstava vždy veľmi veľkou motiváciou. Totižto raz, asi pred rokom, keď bol pekný deň, sa ma jeden starček sediac na vozíčku spýtal, že či ma niekto naháňa, keď bežím. Hovorím, že áno. Od detstva ma naháňa obava, že budem obézna. Prikývol a usmial sa.

Asi je to zlá motivácia a mala by som sa mať viacej rada. To počúvam z každej strany od rôznych poradcov. Ale v princípe, keď sa hýbete, tak sa asi máte rád. Lepšie ako čipsy pred telkou. Tie síce možno chutia, ale výsledok je pár kíl navyše, nulová kondícia a potom pridružené choroby.

Keď som bola pri Dome Dobra zistila som, že správy už aj tak nestihnem.

Vlastne mi odľahlo. Išla som teda ďalej. Keď prejdem Dom Dobra tak viem, že už som skoro za polovicou. Pokračovala som. Bola som bez rúška a stále viac som mala pocit, že som sa zobudila zo sna. Nie nikoho som neohrozovala – veď večer skoro nikoho nestretnete. A ak aj stretnete, môžete sa mu oblúkom vyhnúť. Mala som teda pocit, že je to ako kedysi. Že nie je korona. Prakticky žiadna ani nebola. Len sa mi to snívalo.

Cestou som stretla kamarátov, ktorí sedeli na terase.

Prisadla som si. Sedieť v novembri na terase, to sa nám predtým asi nestalo, že? Ale bolo fajn stretnúť ľudí. Som si istá, že sme jeden druhého nenakazili. Boli sme vonku. Ruky sme si nepodali. Ani symbolický bozk neprebehol medzi nami.

Ľudia sa majú stretávať. Je treba vymyslieť spôsob, ako na to. Spôsob, ktorý nikoho neohrozí. Ale ostať úplne zatvorení, to by sme nemali. Keď môžu byť otvorené kostoly – ak som správne pochopila tlačovku, mohol by sa vrátiť život aj do reštaurácií. Moja priateľka Andrea Ágg napísala počas korony knihu Muselo to prísť. Možno muselo. Zároveň však vravím, že mohlo by už aj odísť…

Správy som nestihla. Pán Boh zaplať. 

Martina Valachová

P.S: Ilustračná foto je jedna z tých dní, ktoré si zapamätáte. Navždy.

Podporte knihu o tom, ako si budovať finančnú rezervu v predpredaji. Ďakujem. Martina Valachová