Katarína Mayer: Moja vinná cesta
Domov / ZAMYSLENIA / Katarína Mayer: Moja vinná cesta

Katarína Mayer: Moja vinná cesta

Moja myseľ je úžasná cestovateľka. Fakt! Mohla by napísať cestopis. Napríklad z výstupu na horu seba-spochybňovania, zájazdu strachu alebo víkendového pobytu hnevu. Momentálne si vychutnávam vyhliadkovú plavbu riekou viny.

V prvom prístave ešte ide o takú skôr seba-reflexiu, keď sa sama seba pýtam, čo som mohla urobiť inak. Mám vysoko rozvinutý zmysel pre konštruktívnu kritiku. Hlavne, keď ide o seba-kritizovanie. Len v tom prípade to už asi je deštruktívna kritika. Každopádne v prvom prístave neostane kameň na kameni.

Našťastie ma život naučil, že v druhom prístave neponúkajú dobré jedlo ani drinky. Síce si tam človek dobre oddýchne (bez akejkoľvek zodpovednosti), ale je to tam lacné a je tam zlý servis – neviete sa na nič spoľahnúť. Naozaj neodporúčam tam liezť. Cesta obviňovania tam pokračuje, ale zameriame sa na to, aby sme hľadali, kto všetko je na vine (okrem nás, samozrejme), kto nám ublížil, kto alebo čo vlastne za všetko môže. A potom sa ponoríme do vírivky ľútosti. Niekedy sa dá objednať aj bahenný zábal. Úľava po ňom je však veľmi krátkodobá.

Moja myseľ sa našťastie tomuto prístavu väčšinou vyhne a radšej, celá zničená, pláva ďalej po rieke a hľadá Ostrov Pokoja. Narazím na ďalší prístav. Tam sa vyberiem na fakultatívny výlet. Teda, skôr je to taká hra – viete, kde zbierate indície, aby ste sa postupne prepracovali na miesto, kde vás čaká odmena. Moje indície sa dajú zhrnúť do niekoľkých základných tém – mala by som viacej písať, radšej som si mohla zahryznúť do jazyka, ničím svojim deťom a mužovi život a zase len prokrastinujem. Ako si iste viete predstaviť, tieto indície ma privedú k „odmene“, ktorá ma od Ostrova Pokoja len vzdiali. Musím ale uznať, že súčasťou hry, v mojom prípade, sú úžasné bufetové stoly. A občas aj otvorený bar. Lebo zajesť a zapiť problémy je predsa najjednoduchšia cesta, ako ich vyriešiť.

Teším sa aspoň z toho, že moja myseľ sa väčšinou týmto cestovaním unaví natoľko, že otupená zaspí. A ráno je predsa múdrejšie večera. Ako tak pred zaspávaním pozorujem západ slnka nad horizontom, uvedomím si, aká dlhá je tá rieka, a že sa vlieva do oceána. Môžem pokračovať v tejto vyhliadkovej plavbe bez pozitívnych vyhliadok, alebo si vytvoriť Ostrov Pokoja tu a teraz. A myseľ ostane očarená farebnou tapetou prírody (ok, západ slnka je trochu gýčový, ale vydržte so mnou, už končím). Myseľ odrazu vníma, tvorí, raduje sa. A to je oveľa lepšia cesta.

Katarína Mayer

Foto: Gabriela Teplická

Mohlo by vás zaujímať…

Martina Valachová: Pes, ktorý má tri nohy – Tu a teraz

Včera som mala veľmi podnetný deň. Stretla som sa naživo so Soňou. Soňa je mimoriadne šikovná mladá dáma. Je to scenáristka, spisovateľka, mentorka, editorka. Išli sme na krst knihy Kataríny…

Katarína Mayer: Moja vinná cesta

Moja myseľ je úžasná cestovateľka. Fakt! Mohla by napísať cestopis. Napríklad z výstupu na horu seba-spochybňovania, zájazdu strachu alebo víkendového pobytu hnevu. Momentálne si vychutnávam vyhliadkovú plavbu riekou viny. V…

Martina Valachová: Svet potrebuje tvorivosť

Píšem si s Luciou Lužinskou. Pripravujem totiž rozhovor so slovenským spisovateľom a novinárom, ktorý zverejníme o pár dní. Okrem iného je v ňom spomenutá aj problematika o stave kultúry na Slovensku. Podelila som sa…