Karol Lovaš: „Každá kríza sa zvyčajne začína vtedy, keď politici zabudnú na vlastných ľudí.“

Karol Lovaš: Inšpirácia zostáva našou najsilnejšou zbraňou

Posledné roky nám dávajú zabrať. Sme mimo vychodených koľají. Často počuť názor: „Bolo nám príliš dobre. Muselo to prísť.“ Aké časy žijeme? Bolo nám dobre? A už nebude? Ako sa pripraviť na meniaci sa svet? Na moje otázky odpovedá kňaz a publicista Karol Lovaš.

Ako vnímate posledné roky, najmä tie pandemické, a teraz aj poznačené vojnovým konfliktom na Ukrajine? Je to trest boží?

Boh netrestá. S tým si vystačí človek sám. Svet nám vracia len to, čo mu sami dáme. Boh nevedie vojny. Neklame. Nevydiera. Nezabíja. Nesľubuje. Ani sa nevyhráža. To robí človek. A keď potom nevie, ako ďalej, spomenie si na Boha. A na rad prichádzajú otázky: „Kde bol Boh…?“ Dal nám slobodu. Rešpektuje ju. V nej sa môžeme rozhodnúť aj proti nemu. Ak by nám v tom zabránil, bol by neslobodný. On aj my. Nezakazuje ani neprikazuje. Inšpiruje. To len človek si stále tvrdohlavo myslí, že druhému niečo z hlavy vybije alebo mu to tam natlačí. Zabudli sme na motiváciu. Inšpirácia zostáva našou najsilnejšou zbraňou. Mali by sme si to zas uvedomiť. A denne si to pripomínať.

V úvode som spomenula, že ľudia hovoria, že nám bolo príliš dobre a muselo to prísť. Bolo nám dobre a už nebude? Čo to je „mať sa dobre“, podľa vás?

Mať sa dobre znamená byť spokojný. A šťastný. Nie je to závislé od toho, čo a koľko máme. Poznám ľudí, ktorí v porovnaní s druhými majú veľmi málo, no na rozdiel od nich sú v pohode. Ide o nastavenie mysle. Mnohí sa sťažujú, že majú málo. Majú však plné ruky. A Boh nemá kam dať svoje dary. Skutočne bohatého človeka poznáte podľa jeho prázdnych rúk. Takému človeku patrí všetko, na čo siahne. Ak budú naše ruke plné, nič ďalšie už do nich nevezmeme.

Až v spätnom pohľade nám dôjde, ako sme sa vlastne mali celý ten čas až doteraz dobre. Aj keď sme šomrali a nadávali. To je naša typická črta. Na Západe bolo už pred x rokmi normálne, že ak im bola doma zima, nepridali plyn, ale si obliekli ďalší sveter. Zažil som to na vlastnej koži. Pomaly, ale iste klesáme na úroveň Západu.

V jednom rozhovore s vami som čítala vaše zamyslenie, že človek na smrteľnej posteli nerieši ani peniaze, ani autá, ani majetky. Rieši jednu jedinú vec. Vzťahy. Za posledné dva roky však vzťahy medzi ľuďmi škrípu tak, ako hádam nikdy predtým. Prečo? Sú na vine sociálne siete a možnosť akejsi anonymity?

Sociálne siete sú námestím, na ktorom prebiehajú tie najtvrdšie boje o „vlastnú pravdu“. Žijeme dobu, v ktorej má pravdu každý. Zabudli sme hľadať fakty. Už sa nezhodneme ani na tom, že čierna je čierna a biela je biela. Že vlak je vlak a nie je vzducholoď. Chýbajú nám elity. A lídri. Osobnosti, ktoré sa neboja povedať, že cisár je nahý. Vidíme to v politike. Naprieč Európou.

Každá kríza sa zvyčajne začína vtedy, keď politici zabudnú na vlastných ľudí. Vybavíte si, čo nám prízvukujú v lietadle pri úvodnej inštruktáži? V prípade letovej krízy vypadne kyslíková maska. A my ju máme najprv nasadiť sebe. Až potom každému ďalšiemu. Inak nastane chaos a panika, v ktorej skončia zle všetci. Aktuálny obrázok Európy. Pre vlastných sa stala macochou. A oni jej to spočítajú. Čakajú nás turbulentné časy plné nepokojov a zmien na globálnej úrovni. Vinník? Vlastný amaterizmus. Neschopnosť dovidieť za roh, aký dopad budú mať naše veľké slová. A veľké gestá. Žijeme dobu veľkých slov. A veľkých gest. Strácame zmysel pre realitu. Keď vyprchajú emócie, zostáva iba pachuť frustrácie. A beznádej. Príkladom je Ukrajina.

Je našou povinnosťou byť zorientovaní, kto je agresor a kto bol napadnutý. Rusko nemá čo na Ukrajine robiť. No mali by sme spraviť všetko pre to, aby čo najskôr došlo medzi Ukrajinou a Ruskom k dohode. Čím neskôr sa totiž dohodnú, tým fatálnejšie dôsledky to prinesie. Pre Ukrajinu i Európu. Ruskému človekovi je v zásade jedno, kto je pri moci. Väčšine Rusov zostane pri Šavlovi či Pavlovi v Kremli ich suchý záchod na záhrade. A chudoba.

Rus je na biedu zvyknutý. Európu ale môže chudoba položiť. Neprezieravo vytvárame v Európe stav, ktorý jej kedysi priniesol Adolfa Hitlera. Mali by sme vedieť, že na histórii nie je nič staré. Mám vážne obavy o demokraciu v Európe. Väčšina domácich a európskych politikov sa na úrad vlády a do prezidentského paláca po ďalších voľbách pozrú už len ako turisti.

Nikdy v živote som nezažila toľko strachu a stresu, aký vidím za posledné roky. Sem-tam tomu prepadnem i ja. Väčšinu z toho však spôsobujú médiá. Uvediem príklad titulku: „Na jeseň nebudeme stíhať pochovávať.“ Čo si o tom myslíte ako človek, ale aj ako žurnalista?

Pre médiá sú už nejaký čas najväčším súperom sociálne siete. Najdôležitejšími sa stali lajky. Prestáva byť rozdiel medzi statusom na Facebooku a novinárskym komentárom. Slovník novinárov zhrubol. Stal sa prvoplánovo vulgárnym a lascívnym. Práca novinárov začína pripomínať hejtovanie každého, kto uvažuje inak. Na scéne sa objavujú úrady podobné tomu cenzorskému z 50. rokov.

Ako pripomína český profesor Jan Jirák, novinári sa menia na aktivistov. „Novinárčina má čím ďalej silnejšiu tendenciu byť buď skryto, alebo dokonca otvorene aktivistická a hlásiť sa k nejakému smeru alebo prinajmenšom s niekým nesúhlasiť a vyjadrovať ten nesúhlas najrôznejšími prostriedkami… Novinári majú tendenciu stať sa jednou z týchto strán a nevidieť alebo nechcieť vidieť tých druhých. Pripomeňme si, že v demokratických pomeroch sa historicky so žurnalistikou spája označenie nezávislá, a tým sa myslí aj myšlienkovo nezávislá.“

Novinári snívajú svoje sny. Obvykle prídu s naratívom, ktorý si má osvojiť každý. Pokiaľ nie, je zlý. Nepriateľ. A tak si tu žijeme od jedného novinárskeho naratívu po druhý. Koľko ich už bolo? Hádže to s nami od jednej emočnej vlny k druhej.

Ako sa dívate na prácu novinárov? Nezdá sa vám, že všetci idú akoby podľa jednej šablóny?

Zdá sa mi, že by nám stačili opäť raz jedny noviny. Jedno rádio. Jedna televízia. Všade je totiž to isté. Znovu nám stačí jeden názor. Najlepšie ten náš. Zo slova „pluralita“ sa stalo synonymum nadávky. Totalita médií spôsobuje, že im verí čoraz menej ľudí. Ich pracovným nástrojom sa stali emócie. Emócie. Emócie. Konzumentov to privádza k dvom extrémom. K apatii (začínajú médiá vytesňovať) alebo k agresii (radikalizácia a extrémizmus nielen na sociálnych sieťach sú každodenným javom). Totalita médií začína unavovať. A vyčerpávať.

Dostali sa do slepej uličky. Cieľom médií je prinášať informácie. Akú výpoveď a najmä o čom prináša správa na konci, ktorej máte dôvetok: informáciu nebolo možné overiť? Štandardné médiá prinášajú dnes množstvo oficiálnych správ, ktoré nie je možné overiť. Nie je to práve niečo, čo s toľkou razanciou kritizujeme u „alternatívnych“ médií?

Ako sa dá pomôcť ľudom naokolo, ktorých ovláda strach, a tým pádom sú ovládateľní želateľným smerom? Dá sa to vôbec?

Psychiater Max Kašparů hovorí o informačnej diéte. Kedysi bol problém nedostatok informácií. My máme aktuálne opačný problém. Ich nadbytok. Ku mne na faru si chodia odpočinúť najrôznejší ľudia. Prichádzajú, aby zažili ticho. A samotu. To je vlastne výborná správa. Moja odpoveď na vašu otázku je mať kvalitne nastavenú psychohygienu. Ticha sa netreba báť. Ukazuje realitu života. Pravdu o nás.

Ako vnímate slobodu? Predsa len, podľa mňa, za posledné roky nám vládli nariadenia, ktoré v mnohom neboli opodstatnené a nútili ľudí poslúchať a mlčať… Ako v takejto dobe nezatrpknúť?

Nebrať seba ani svet okolo príliš vážne. Nemyslieť si, že sme najmúdrejší a najúžasnejší na svete. Najdôležitejšie oslobodenie, aké môžeme v živote dosiahnuť, je oslobodenie od seba samého. Všetko, čo je treba zvládnuť, nakoniec zvládneme. Dôležité je, aby sme to nechceli zvládnuť sami. Naučil som sa na svet usmievať. Chodím tak menej nahnevaný a zlostný.

Čo by mali ľudia robiť (nielen veriaci, ale i tzv. ateisti), aby sa duchovne nastavili na najbližšie roky, kde nám podľa médií hrozí hladomor?

Svetu reálne hrozí hladomor. S ním bude spojená ďalšia obrovská migračná vlna, predovšetkým hladných ľudí z Afriky. Zbrane, ktoré nekontrolovateľne posielame na Ukrajinu, sa nám vrátia ako bumerang v podobe terorizmu. Koledujeme si o to, že z Ukrajiny sa stane i po skončení konfliktu jedno z európskych centier eskalovaného napätia a terorizmu. Tie zbrane budú raz použité proti nám.

Nesmieme zabúdať, že Európa zostáva nepriateľom číslo 1 pre polovicu sveta. Časom sa k nemu môže pridružiť aj Ukrajina. Keď jej prestaneme posielať zbrane a peniaze, budeme ešte stále priateľmi?

Svet sa mení veľmi rýchlo. Desím sa veľkých lások. Zvyknú končiť veľkou nenávisťou. Vôbec mám rešpekt pred bičovaním emócií.

Čítal som pred časom výborný rozhovor – Snaha Ukrajiny vstoupit do NATO byla provokace.

Americký ekonóm Jeffrey Sachs v ňom označil snahu Ukrajiny vstúpiť do NATO za provokáciu. Žiadny štát podľa neho nemôže celkom určovať svoj osud. Každá krajina musí brať ohľad na svojich susedov a múdro si vyberať vojenských spojencov. Amerika tiež napadla Kubu v roku 1961, keď Fidel Castro uzatvoril spojenectvo so Sovietskym zväzom. Snaha Ukrajiny vstúpiť do NATO bola nerozumná, riskantná a provokatívna.

Sachs apeluje na Západ, aby si nechal otvorené dvere pre možné vyjednávanie. „Prosté posielanie zbraní a peňazí za účelom, aby bol Putin porazený, je pre Ukrajinu cesta k skaze. Naopak, posielať zbrane a peniaze za účelom dotlačiť Putina k jednaniu dáva zmysel. Ale kde sú mierové rozhovory teraz? Prečo k nim Spojené štáty nenabádajú?“

Čo je podľa vás zmysel života?

Uvedomovať si, že tu nie sme na furt, ale iba na doživotie. Počítať v ňom s poslednou posteľou. Žiť ho tak, aby sme na ňu nezostali sami. Aby sme na nej nenadávali na život. Nezávideli. Aby sme odchádzali spokojní s tým, čo bolo. Zmierení. Plní nádeje. To všetko môžeme už teraz. Niekedy si myslím, že posledná posteľ by mala prichádzať ako predposledná. Aby sme s tou múdrosťou mohli niečo urobiť. Pretože na poslednej posteli už nespravíme nič.

Karol Lovaš pôsobí ako kňaz vo farnosti Božejov neďaleko Pelhřimova od roku 2011. Faru má otvorenú pre každého, kto si chce prísť odpočinúť a načerpať silu.

 Je autorom viacerých kníh. Medzi inými knihy rozhovorov s tromi slovenskými prezidentmi. Knižného rozhovoru s generálom Alojzom Lorencom a rozhovoru s fotografom Janom Saudkom. Na Karlovej univerzite vyučuje rozhlasovú žurnalistiku. Jeho zamyslenia vysiela pravidelne každý štvrtok Rádio Slovensko.

 Kolega z katedry Ján Pospíšil o ňom povedal: „Nevníma, či je so všetkými, alebo proti všetkým. Nie je to pre neho dôležité. On, skrátka, ide. A to je na ňom krásne.“

Pripravila: Martina Valachová

Dôvetok: Tento text je autorizovaný. Žiadam všetkých, nielen novinárov a pracovníkov v médiách, aby z rozhovoru nevytvárali svoje vlastné články alebo statusy vo svojich médiách a na sociálnych sieťach – či už jeho kompletným kopírovaním alebo vytrhávaním častí myšlienok Karola Lovaša z kontextu. Zdieľanie celého článku na sociálnych sieťach je samozrejme vítané. Ďakujem za pochopenie a dodržanie. Martina Valachová

Foto: archív KL

Korektúry: Katarína Málková