Boris Liozin: Ľudí mám rád, ale primárnym „vodítkom“ je pre mňa ich charakter.

Nie je kamenár ako kamenár – Boris Liozin, umelec srdcom a dušou.

Sme spoločenské bytosti a tvoríme jednu veľkú komunitu na tejto planéte. Ľudí mám rád, ale primárnym „vodítkom“ je pre mňa ich charakter.

Kamenárstvo je jedno z najstarších remesiel, ktoré sa zachovalo dodnes. Vedeli ste, čo všetko taká práca zahŕňa? O práci kamenára, a nielen to, som sa porozprávala s pánom Borisom Liozinom.

Boris, pracujete s kameňom. Presnejšie, kameň obrábate aj ozdobujete. Kedy ste sa rozhodli pre takúto obzvlášť náročnú prácu?

Ani som nevedel, že existuje taký „fach“, akým je kamenárstvo. Priviedol ma k nemu ešte v tom čase budúci svokor.  Doslova ma „vytiahol“ zo Slov. filmovej tvorby Koliba za vyšším zárobkom, do Slov. priemyslu kameňa.

Prijal som ponuku podniku a popri kamenárskej činnosti som absolvoval Strednú kamenársku školu v Leviciach.

Slovenská filmová tvorba, to znie zaujímavo. V akej oblasti filmu ste sa realizovali?

Vo filme bola neustála potreba nielen vytvárať, ale aj obnovovať kulisy, dekorácie, rekvizity, alebo ich zabezpečiť na nakrúcanie. Za tým účelom som oslovoval miestnych, kde sme mali točiť film, alebo som chodil do múzeí. Napríklad v Národopisnom múzeu v Martine sme boli častými hosťami. Ale aj na Bratislavskom hrade u historičky pani Pišútovej.

Mal som akúsi kumulovanú funkciu manažéra, agenta, zásobovača a rekvizitára (úsmev). A ako rekvizitár-výtvarník, som maľoval obrazy na danú tému filmu do interiéru. Bol som aj natieračom, keďže dekoráciám občas zliezla farba pod páľavou halogénových reflektorov. Uplatnil som sa aj pri bábkotvorbe (smejem sa, aby som dal na vedomie, že to neuvádzam ako dvojzmysel). Pre folklórnu vložku boli potrebné aj bábky. Napríklad staroslovanská bohyňa Morena bola úzkoprofilovým tovarom. Keď sme ju, chúďa, spálili, vytvoril som novú (úsmev).

Pôsobil som v tíme režiséra Martina Ťapáka, kde som spoznal hercov, režisérov, kameramanov aj kolegov spoza kamery, čiže celý filmový štáb. Stávalo sa, že sme sa skamarátili aj s podaktorými miestnymi z komparzu. Všetci, ktorých som na „filmovom pľaci“ stretol, boli zaujímaví a milí ľudia. S filmom bol život krásny, aj keď unavujúco kočovný.

Od filmu ste sa presunuli k práci s kameňom. Čím vás zaujala?

Kameňu som ostával verný prevažnú časť môjho života. Samotný kameň svojimi vlastnosťami predurčuje výtvarníkovi cestu; vyzýva, provokuje k opracovaniu tak, aby oslovil aj diváka či obdivovateľa umenia. Samozrejme, závisí na štruktúre kameňa, či vybraný materiál bude vhodný k opracovaniu na konkrétny zámer (busta, abstraktná skulptúra), ale aj samotný kameň inšpiruje umelca k vytvoreniu diela.

Pri priemyselnom opracovávaní kameňa nie je možné dôjsť k naplneniu, až by som povedal, k nasýteniu umeleckého ducha. Snáď pri vytváraní faziet alebo ručnom sekaní rôznych druhov písma.

Svojho času som presedlal na obnovu pamiatok do Štátnych reštaurátorských ateliérov. Podieľal som sa aj na obnove kostola sv. Alžbety v Košiciach. V spolupráci so sochármi sme zanechali svoju kultúrnu stopu pre nasledujúce generácie. V tejto oblasti som získal štatút kameňosochára, a pomáhal som sochárom pri ich dielach.

V Bratislave som architektom predkladal návrhy na stavebné úpravy ich diel, aj so samostatne vytvorenými architektonickými doplnkami (naposledy Ing. arch. F. Milučkému).

Autor Boris Liozin, práca – rytina

Je k činnosti kamenára potrebný aj talent?

Výtvarný talent sa u mňa prejavil v rannom veku. Zdedil som ho po dávnom predkovi, bol maliarom. Avšak samotný talent nestačí. Dôležitý je vzťah k danej veci, a ten núti človeka neustále tvoriť. Tým získa prax a je schopný vytvoriť si vlastný „rukopis“. Kreslil som a maľoval takmer všetko, čo sa mi postavilo do cesty (úsmev). Zo školskej lavice som portrétoval učiteľov, spolužiakov…

Bývali sme v Bratislave vedľa Steinovho pivovaru, kam dovážali chmeľ na povozoch s konským záprahom. Už vtedy ma zaujali koníky, volali sme ich štajráci, mocné huculské plemeno. Stali sa pre mňa vďačným námetom na namaľovanie.

Už v tom čase som zabŕdol aj do sochárstva. Na našom dvore zostali zvyšky stavebného materiálu po výstavbe okolitých budov. Vďačným materiálom na sochárstvo bol takzvaný pórobetón. V chlapčenskom veku junáci na dedinách stružlikali píšťalky z vŕbového prútia, a ja, mestský chalan, som vreckovým nožíkom – rybičkou (to boli otváracie nožíky tvaru ryby), vytváral z pórobetónu svoje prvé sošky.

Autor Boris Liozin, kresba ceruzou

Mnohým vašim priaznivcom nie je neznáme, že píšete. Má práca kamenára spojitosť s vašou literárnou tvorbou? 

Myslím, že za čias našej mladosti všetci chlapci písali básničky, a nebol som výnimkou. Boli to ódy na dievčatá, na život; no „v čase malín nezrelých“ svojou formou, patrične pojašené dielka (úsmev).

Ostatne, náš otec mal takú veľkú knižnicu, snáď väčšiu než bol samotný náš byt (smiech). Boli sme traja bratia, a čítali sme všetko. Začínali sme otcovými knižkami z jeho detstva. Neskôr sme čítali knihy, ktorými nás rodičia obdarovávali, až sme si vďaka brigádam za zarobené peniaze sami knihy kupovali. Rodičom som vďačný, že nám, deťom, nedávali vreckové. Tým nás viedli k samostatnosti.

Bol som ešte na druhom stupni základnej školy, keď som napísal svoju prvotinu, hororovo ladenú poviedku. Ovplyvnil ma „starý Hičky“, tak huncútsky a familiárne sme volali autora Alfréda Hitchcocka. Vydal aj súbor hororových poviedok od rôznych autorov pod názvom Moje najmilšie.

Neskôr, a bolo to v čase, keď sa na pultoch kníhkupectiev objavili prvé knižky žánru sci-fi, a z oblasti vedného výskumu k nám dorazili prvé správy o génovom inžinierstve, napísal som poviedku, v ktorej som skĺbil oba prvky dovedna. Využil som vtedajšie najnovšie poznatky vedy s použitím svojej fantázie.

Manuálnu kamenársku prácu s mojou tvorbou nespájam, až na výnimku z oblasti výtvarníctva. Doposiaľ vytváram rytiny, portréty do kameňa. Pomaly s týmto remeslom končím, a s vervou sa vrhám na písanie.

Autor Boris Liozin, práca – rytina

Vaše diela kamenára sú úzko spojené so smrťou a emóciami. Ako zvládate aj túto citlivú časť vašej umeleckej činnosti?

Veľký žiaľ a smútok pozostalých dopadal na mňa celou váhou. Som pomerne dosť senzitívny, takže som si vytvoril ochranný systém, ako tomu čeliť. Pri objednávkach na rytiny, portréty zosnulých som sa nútene odosobnil. To sa však v dostatočnej miere nedalo počas prednesu smútočnej rozlúčkovej reči.

V čase prázdnin a dovoleniek som mal hluchú sezónu, a tak som sa prihlásil do konkurzu na miesto obradníka v bratislavskom krematóriu. Konkurz som vyhral a nastali pre mňa krušné časy. Zorganizovať skupinky smútočných hostí nebol problém, ale postaviť sa za rečnícky pult a predniesť smútočnú reč, už vyžadovalo určitú dávku odvahy. Rečník sa musí tváriť ako profesionál, ktorý súcití so smútiacimi. Dáva to najavo aj tým, že sa pozostalým ODVÁŽI POZERAŤ do očí. Našťastie, po troch mesiacoch ťažkej tortúry som sa mohol vrátiť k svojmu remeslu.

Pripravujete niečo pre vašich čitateľov, alebo tvoríte, len tak, do šuplíka? 

Pre čitateľskú obec mám v talóne pomerne dosť románov a viacero poviedok. Píšem romány, novely, poviedky a filozofické traktáty či aforizmy. Ako napríklad: Román, Muž, ktorý chcel zabiť Ježiša, poviedka – Čierna vdova, divadelná hra, Šašovia a manéž bez šapitó.

Milujem písanie. Písanie možno nie je môj život, prisúdili mi však prívlastok „renesančný“, lebo okrem herectva som si vyskúšal snáď všetko, čo umenie zahŕňa (kresbu, maľbu, spev, tanec, módne návrhárstvo, návrhy šperkov, tvorbu marionet, sochárstvo, dabing, písanie…). Spisovateľ nežije len jeden život, empaticky sa vnáša do všetkých postáv vo svojich dielach; a postavy zostaví z rôznych ľudí, ktorých cestou svojho života stretol. Jedna postava môže byť zostavená z viacerých žijúcich v reáli.

Podaktorí sa len ošuchli okolo života spisovateľa, iní sa stali časťou, a ďalší súčasťou jeho života. A spisovateľ to vníma a uplatňuje vo svojej tvorbe. Upravuje deje tak, ako ich považuje za vhodné, nie je teda nútený žiť ani v súčasnosti. Prenáša sa v čase, a to aj do budúcnosti. Empatia, ktorú uplatňuje, je súčasťou spirituality, tak nutnej pri písaní beletrie. A aj môže navštíviť kraje, kde fyzicky nikdy nebol…

Je to nádherný svet. Námety sú všade okolo nás, len je nutné vnímať ich ako vhodné témy k písomnému spracovaniu. A to chce rozprávačský talent a vypracovať ho do svojskej podoby, svojím rukopisom (tým myslím autorskú formu, typickú pre určitého spisovateľa). Dokázať zaujať a napríklad aj zo štyroch počutých viet zostaviť celú jednu kapitolu románu. 

Vnímam vás ako filozofa, ktorá z myšlienok našich velikánov vás sprevádza životom? 

Sme spoločenské bytosti a tvoríme jednu veľkú komunitu na tejto planéte. Mám ľudí rád, ale primárnym „vodítkom“ je pre mňa charakter človeka.

Ak má niekto snahu prekračovať písaný či aj nepísaný zákon etiky, akceptujem jeho existenciu, nie však jeho chovanie. Taký človek nemôže byť súčasťou môjho života. Snáď preto som ako mladík prijal pohľad velikána mysliteľa a literáta Karla Čapka:

„Kdo byl slušný, byl slušný vždycky.

Nikdo se nestal přeběhlíkem, kdo jím nebyl vždycky.

Kdo mění víru, neměl žádnou.

Člověka nepředěláš, jenom – se ti vybarví.“

S mojou dcérou Andreou na hrade Devín

Ďakujem za milý rozhovor, Boris Liozin.

Pripravila Zuzana Balašovová Donátová, autorka kníh aj z prostredia dlhodobo chorých pacientov. Pôsobila ako sociálna terapeutka v hospici aj domove sociálnych služieb. Knihy: Za dverami liečebne, Zo zápisníka terapeutky, Čo vy na to? (vydavateľstvo Elist) 

Korektúry: Katarína Málková

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/