fbpx
Ako sa vrátiť k tradičnému gazdovaniu

Jozef Kučera: Ak si spoločnosť uvedomí, kto kŕmi národ, tak vtedy gazdovanie nebude na posmech a pohŕdanie.

„V prvom rade snažiť sa byť dobrým človekom,“ hovorí Jozef Kučera. Kto je to? A čím je zaujímavý?

Rozhovor s ním pripravil netradične Martin Habo Habánek. Zvyčajne nám prispieva fotografiami, ale tentokrát urobil výnimku  a vyspovedal jedného zaujímavého muža a zisťoval aj, ako sa vrátiť k tradičnému gazdovaniu.

Na jednu krásnu júnovú sobotu som si dohodol fotenie, na ktoré som sa veľmi tešil. Jednak preto, že hriňovské lazy ponúkajú svoje farebné výhľady ako na dlani a človeku sa žiada  fotiť doslova všetko. Zároveň preto, že Jozef Kučera je človek, akého  bežne nestretávam. Žije v súlade s prekrásnou prírodou. Neničí. Neškodí. Zveľaďuje. Prírodu, aj seba.

Dnes si doslova symbolom Hriňovej, ako sa však Tvoje gazdovanie začalo ?

Už pred  34 rokmi, keď som sa narodil. Sudičky mi darovali plyšového zajaca a tak bol môj osud spečatený, aspoň tak to vravievala mama. Od mala ma to ťahalo k zvieratám, ale rodičia neplánovali gazdovať. Mali len sliepky, zajace a prasa. Postupne som začal domácnosť „zazverovať“ ja Aj napriek zákazom, a väčšinou, aj  napriek nejakej tej výchovnej, som rozširoval „portfólio“ gazdovstva. To bolo detstvo.

Ale ako som začal dorastať a začal to brať čoraz vážnejšie, začali ma podporovať nielen rodičia ale aj  moje okolie. A na margo toho,  že som symbolom Hriňovej…  k tomu sa neviem vyjadriť,  ale určite sa tak necítim. Veď  tu žije veľa zaujímavých a šikovných ľudí,  ktorí,  tak ako ja,  vytvárajú  túto našu krásnu oblasť  a robia ju zaujímavou.

Celú galériu fotografií nájdete tu: https://www.40plus.sk/detvianska-huta-jozef-kucera-ocami-martina-habanka/

Každému je jasné, že pre tento spôsob života si sa musel vzdať pohodlnosti a vymožeností modernej civilizácie. Skús nám priblížiť ako vyzerajú tvoje dni na gazdovstve.

Je to ako taká mantra.  Stále to isté dookola, aj keď každý deň je inakší.  Je to …  no neviem to vlastne  pomenovať. Ale každopádne sa riadim rytmom ročných období, potrebami zvierat a rastlín, za ktoré sa cítim byť zodpovedný. Ja som až na konci. Až  keď je všetko spravené a zariadené, až vtedy sa môžem zabaviť a oddýchnuť si.

Detvianska huta, Jozef Kučera očami Martina Habánka

Prečo si sa rozhodol vrátiť k tradičnému gazdovaniu?

Ako som už povedal, odmala ma to ťahalo ku gazdovstvu a mal som to šťastie,  že som  ešte zažil starú, odchádzajúcu generáciu gazdov v tom pravom zmysle slova. Títo veľkí ľudia sa začali vytrácať z mojej milovanej krajiny,  ktorú oni,  a pred nimi ich predkovia formovali. V pote a krvi ju doslova vyrobili z okolitých hôr.  Brali si so sebou do večnosti získané vedomosti a zvyky,  ostávalo po nich prázdne miesto. Ďalšia generácia väčšinou už nepokračovala, alebo keď už,  tak v pozmenenej forme.

To je  cena za pokrok a pohodlie.

Ale  je to aj vinou režimu a spoločenského usporiadania. Napriek tomu,  že sa kedysi žilo ťažko a ľudia boli odkázaní viac-menej na milosť Božiu,  každý spomínal na tie časy s láskou  a radosťou. A ako dobre vtedy bolo. Ale z novej generácie tak žiť chcel už len  málokto. Myslím, že takéto problémy sužujú celé Slovensko, nielen našu oblasť.

A tak som sa rozhodol aspoň  niečo  zo starého sveta vrátiť naspäť, vediac, že to bude ťažké a nie každému sa to bude páčiť.   Začal som navracať život predkov medzi dnešných  ľudí, ktorí vyznávajú iné hodnoty. Tento život chcem, pravda, trochu prispôsobiť dnešnej uponáhľanej dobe. Žiaden extrémizmus, ale zlatá stredná cesta,  to bude to správne. Pre mňa a aj pre spoločnosť. A myslím si,  že aj predkovia budú spokojní.

Je to určite finančne náročné, postarať sa o množstvo zvierat, ktoré sú súčasťou gazdovstva. Predávaš, čo vyprodukuješ ?

Ani si neviete predstaviť, čo to všetko vyžaduje financií a hlavne otrockej práce. Tú mi určite nikdy nikto nezaplatí. A či sa to dá utiahnuť len tým , čo vyprodukujem? Momentálne nie, ale ak začnú Slováci nakupovať  a podporovať  svojich poľnohospodárov,  tak do budúcna by sa to  možno dalo.  Tak ako v minulosti, keď domáce produkty mali vysokú spoločenskú hodnotu a roľníci mohli predávať so ziskom. ( Doplnenie: ak sa chcete spojiť s Jozefom a kúpiť jeho produkty alebo navštíviť gazdovstvo v rámci vašich ciest po Slovensku, kontaktovať ho môžete telefonicky: 0905 542 106)

Veď ako hovorí staré príslovie : Od cisára po žobráka, všetko žije zo sedliaka.

Ak si spoločnosť dokáže uvedomiť,  kto nakŕmi národ a kto sa stará o krajinu, tak vtedy sa toto stane skutočnosťou a gazdovanie už nebude na posmech a pohŕdanie.  Bude medzi najdôležitejšími  prioritami Slovákov.  Až vtedy sa budeme rovnať  vyspelým krajinám.

Všetko si sa musel naučiť o gazdovaní sám. Kto ti v tom pomohol v začiatkoch a kto ti pomáha dnes? Ako sa vrátiť k tradičnému gazdovaniu?

Ako sa povie,  nikto z neba nespadol učený. Tak aj ja som toho mnoho musel podstúpiť,  aby som získal vedomosti. Ako dieťa som sa učil pozorovaním práce rodičov, príbuzných i susedov. Začal som získavať skúsenosti z gazdovania, ale aj z  praktického života. A ako človek dospieva a starne,  stále sa učí a zdokonaľuje. Niečo mi dala aj základná, neskôr stredná škola, a mnoho praxe z obasti veterinárstva som získal počas môjho pôsobenia na družstve.

Momentálne mi pomáhajú rodičia, príbuzní a kamaráti a tiež dobrí susedia.  I tak veľkú časť robôt si musím spraviť sám.  Keď som sa na to dal, musím, aj chcem. Je však smutné, že sa nájdu aj ľudia, ktorým moja činnosť prekáža a dokonca mi zámerne škodia.  Ale to je už ich vec. Veď určite nemám také problémy iba ja.  Bohužiaľ,  Slováci majú okrem dobrých vlastností aj dve nepekné –  závisť a nenávisť. A kým tie budú,  tak vieme, ako to dopadne.

Život ide ďalej.

A ozaj, ešte nesmiem zabudnúť na zástup predkov, ktorí mi síce pomáhajú neviditeľne, ale o to srdečnejšie. Práve z nich a z ich skúseností čerpám silu a energiu do ďalších dní.

Ako sa vrátiť k tradičnému gazdovaniu

Celú galériu fotografií nájdete tu: https://www.40plus.sk/detvianska-huta-jozef-kucera-ocami-martina-habanka/

Prečo by si nikdy nevymenil život, aký žiješ, za život v meste ?

Človek si vraj zvykne aj na šibenicu. Keďže som navyknutý na život na vidieku, život v meste si až tak predstaviť neviem. Je pravda, že návštevy mesta mi nerobia bohvieakú radosť. Pokladám ich za nevyhnutné, takže keď nemusím, nejdem. Vidiek má jednoducho svoje čaro.

Škoda len, že nám ho meníte vy, prisťahovalci z miest. Prichádzate sem za oddychom a lepším životom,  ale bránite nám v tradičnom dedinskom živote.

Vadia vám zvieratá a činnosti spojené s kultiváciou pôdy a rastlín. Viem o čom hovorím, pravda,  česť výnimkám. Veď ako by to boloak by som išiel žiť do mesta do paneláku a začal by som si tam prinášať  naše zvyky,  začal by som chovať kravy a kydať hnoj, rozoral by som park a nasadil tam krumple. Ako by sa to ľuďom v meste  páčilo ? Tak nech mesto ostane mestom a vidiek vidiekom. Každé so všetkým, čo k nemu patrí .

Si šťastný?

Žiadna ruža nekvitne po celý rok. Aj ja som niekedy spokojný viac, inokedy menej.  Ale v globále áno, som šťastný. Veď som relatívne zdravý, mám rodinu, priateľov, žijem v úžasne štedrej krajine. Nehladujem, nie som milionár, ale ani chudobný ako kostolná myš nie som.  Myslím si, že mi nič nevyhnutne nateraz nechýba.

Áno, som šťastný.

Si kečkár. Kto je to kečkár?

To slovo som začal vnímať intenzívnejšie cez osobu môjho kamaráta Lukáša Jurča a jeho učiteľa Tóna Trebuľu.  Kečkári boli ľudia ako my, ničím neboli výnimoční,  až kým sa nezačalo meniť usporiadanie starého sveta a začali sa vytrácať závratným tempom. Napokon z nich vzniklo niečo ako legendárny obraz starých dôb. Na konci ich éry to boli hlavne chlapi, ktorí sa zubami – nechtami snažili uchovať posolstvo predkov, zachovať staré časy, až nakoniec odišiel aj posledný z nich a ostali len v pamätiach najstarších.

Až Tóno Trebuľa oživil tento, pre niekoho prežitok folklóru, a snažil sa naň upozorniť a voviesť ho aj do bežného života. Veď aj dosiaľ si niektorí jedinci, v snahe napodobniť staré časy, zapletú kečky alebo založia falošné vrkoče, ale len pre potreby javiskového folklóru a v bežnom živote by si ich nedali, alebo nebodaj by sa za ne hanbili. No a aj z tohto popudu som sa rozhodol stať sa kečkárom.  Ale takým ozajstným, 365 dňovým, je to môj spôsob života na každý deň. A veru nebolo to ľahké.

Ku životu kečkára patrí, pochopiteľne, aj spôsob obliekania. Môžeš opísať jednotlivé súčasti Tvojho odevu ?

Kečkár je muž, ktorý má dlhé vlasy a zapletá si ich do 2, 4 alebo až 6 vrkočov nazývaných kečky. Zapletanie má svoje pravidlá. A čo znamená byť kečkárom? V prvom rade snažiť sa byť dobrým človekom,  vážiť si okolie a predkov,  starať sa o zachovanie tých tradícií, o ktoré nie je žiadny, alebo je slabý záujem, aby sa uchovali pre ďalšie generácie. Tie môžu v budúcnosti z nich čerpať a zveľaďovať ich. Aspoň takto to vidím ja,  ak niekto nesúhlasí, tak to je každého názor.

A ako sa oblieka kečkár? No predsa čo najautentickejšie, podľa možností. Veď aj kečky a odev robia kečkára kečkárom. Ako by vyzeral budhistický mních v podpolianskom kroji alebo nejaký rastafarián? Predsa každý ma svoj typický odev, ktorý prislúcha jeho stavu a toho sa treba držať. Bez kompromisu.

Na Tvojom gazdovaní je úžasné, že si dokážeš takmer všetko zhotoviť sám, od ohrád pre zvieratá až po salašnícku kolibku, ktorú práve dokončuješ. Prečo ju vlastne staviaš?

Tak ako naši predkovia sa snažili byť sebestační, aj ja by som rád išiel v ich šľapajach.  Mám ešte čo doháňať, ale more tvoria kvapky, tak aj ja sa po troške snažím posúvať vpred. Mnohé veci sa ani samému nedajú urobiť, i keď aj jeden človek dokáže divy. Som rád, že mám priateľov, ktorí mi pribehnú na pomoc vždy  keď  je potreba.

V poslednej dobe sa viac venujeme záchrane ľudovej architektúry, pretože nám závratným tempom odchádza z kultúrnej krajiny ako súčasť nášho dedičstva po predkoch. Preto sme sa rozhodli niečo s tým urobiť, pokiaľ to bude v našich silách. Príkladom je 380-ročná zrenovovaná kolibka, ktorú sme vrátili znova do života.

Ako sa vrátiť k tradičnému gazdovaniu

Čo dodať na koniec?

Ja som len zrnko piesku na brehu mora, nedokáže zmeniť svet, ale aspoň som sa svojou trochou pokúsil prispieť, aby bol lepší.  Aby boli na naši  predkovia hrdí na nás.  To je moja cesta.  Komu sa páči, nech ma podporí a komu nie, tak nech mi dá aspoň pokoj.

Ďakujem za rozhovor a nech sa ti darí v zdraví a so šťastím napĺňať svoje poslanie.

Rozhovor pre Magazín 40plus pripravil: Martin Habánek

Spolupracovala: Monika Macháčková

( Doplnenie: ak sa chcete spojiť s Jozefom a kúpiť jeho produkty alebo navštíviť gazdovstvo v rámci vašich ciest po Slovensku, kontaktovať ho môžete telefonicky: 0905 542 106)

Celú galériu fotografií nájdete tu: https://www.40plus.sk/detvianska-huta-jozef-kucera-ocami-martina-habanka/

 

 

Podporte špeciálny deň narcisov online