Prehru nesie každý z nás ťažko. Ale nie je prehra ako prehra. Patrí k životu. A nie vždy je to vaša chyba.

Prehru nesie každý z nás ťažko. Ale nie je prehra ako prehra. Patrí k životu. A nie vždy je to vaša chyba.

Prehru nesie každý z nás ťažko. Niekedy môžete spraviť všetko správne, niekedy môžete na 100% dodržať všetky pravidlá, niekedy môžete byť absolútne pripravený, sústredený… a napriek tomu vaše snaženie neskončí víťazstvom.

Je to tak…

Ale, je to zlé?

Aj mne sa to už stalo. Veľakrát. Cítila som sa byť úplne pripravená, sebavedomá a sebaistá, mala som pocit, že som urobila maximum, že už sa viac snáď naozaj nedalo… že to, na čom tak veľmi tvrdo pracujem jednoducho nemôže skončiť inak ako – jednotkou, plným počtom bodov, uzavretou zmluvou, skvelým projektom, pochvalou, dokonalým výsledkom… Ale stal sa opak. A ak nie opak, tak jednoducho môj výsledok nebol taký, aký som očakávala.

V tom momente, v tej konkrétnej sekunde, kedy si uvedomíte, že ste to práve nezvládli, keď precitnete a so zdesením zistíte, že (teraz) už to nenapravíte, že je to preč, zmeškané, stratené, pokus premárnený… to je doslova fyzická bolesť.

Vtedy by ste dali čokoľvek, aby ste to mohli skúsiť ešte raz, pretože sa vám len šmykla ruka, len ste sa pomýlili v nejakom slove, len ste urobili jeden nepremyslený a zdrklý pohyb… ale ten druhý pokus už nepríde.

V tom momente, ste to nezvládli. V niečom ste prehrali…

Neviem, či presne rozumiete, o akých prípadoch hovorím. Predstavte si športovca, ktorý sa pripravuje na najdôležitejšiu súťaž svojho života. Je svedomitý, dodržiava stravu, pravidelné tréningy, relax, spánok, na slovo vo všetkom poslúcha trénera a celý svoj tím… jednoducho je vo svojej príprave bezchybný. A potom príde ten deň, kedy by mal zúročiť svoju stopercentnú prípravu. Kedy by ho vlastne nič nemalo zaskočiť alebo prekvapiť, kedy by mal byť suverénny a neporaziteľný, ale napriek tomu všetkému vždy môže zaúradovať nejaký zvláštny faktor X, a ten v jednej jedinej sekunde úplne zmení plány aj očakávania.

Mohli by ste to zvaliť na náhodu, na boha, na karmu alebo smolu…

V danom momente je to asi jedno. Podľa mňa je v takom momente dôležité toto:

• Posmúťte si. Poplačte, ponadávajte…
• Chvíľku sa hnevajte aj sa poľutujte… nechajte všetky emócie, ktoré sa vo vás natlakovali, odísť.
• Zanalyzujte, vyhodnoťte a vyvoďte záver. Čo sa vlastne stalo a prečo? Mohli ste tomu zabrániť? Mohli ste ten výsledok ovplyvniť?
• A či už dospejete k záveru, že ste mohli alebo nemohli niečo urobiť inak, to najdôležitejšie je: Pokračujte! Nejaký chvíľkový nezdar vás predsa nemôže zastaviť. Prijmite rozhodnutie, možno niečo zmeňte, ale hlavne sa ROZHODNITE ísť ďalej!
• Ja viem, že človek by chcel mať pocit satisfakcie, že doslova a do písmena potrebujeme vidieť výsledky našej práce a potrebujeme ich vidieť v ten konkrétny moment, pretože, ak sa to nestane vtedy, keď zo seba vynaložíme maximum, môže sa veľmi ľahko stať, že vyhoríme. Ak nepríde pochvala, úspech či výhra, po našej maximálnej snahe, je extrémne náročné, to ustáť. Nie je to však nemožné.

Len tí najväčší víťazi vedia zbierať sily aj z prehratých bojov, vyrásť aj na sklamaniach a pokračovať napriek chvíľkovej strate ideálov.

Veľa šťastia, Stela Gabriel…

Autorka je spisovateľka. Jej knihy si môžete zakúpiť tu: https://eshop.stelagabriel.sk/