fbpx

Neviem, prečo sa nehovorí vidieť Paríž a zomrieť, ale malo by sa. Veď ja som tam od strachu skoro zomrela…

Ako cestovať metrom v ParížiChystáte sa čítať článok, ktorý patrí do škatuľky, na ktorej je napísané Pohodofka.

Už z názvu vyplýva, že text nemá ambíciu vyryť vám vrásky na čelo, že by sme tu spolu riešili problémy sveta. Skutočne nezanechá žiadny odkaz ľudstvu. Účel je jediný: pobaviť.

Ak ste typ, ktorý vyhľadáva stres, problémy sú pre neho žúžo-dobrodrúžo, a pohoda či nebodaj zábava by mu rozhodila všetky čakry z konceptu byť permanentne nasrdený, tak odporúčam čítať len na vlastné nebezpečenstvo.

Minule sme skončili v okamihu hrôzy, keď sa zavreli dvere na súprave v metre. 

Kolegyňa vtedy ostala stáť sama a opustená na stanici mníchovského metra. Nevedela po nemecky ani ceknúť, mobily sme v tej dobe mali v zahraničí len na hranie hadíka a robenie fotiek biednej kvality. A v neposlednom rade – v metre aj tak nie je signál.  (prvý diel nájdete tu:KLIK)

Vo filmoch, keď hlavný hrdina zomiera, tak mu prebehne hlavou jeho život. Táto sekvencia trvá niekoľko sekúnd.

Ja som mala doslova pár sekúnd. Čítaj dve. Niežeby som si v hlave púšťala film môjho predošlého života, veď som sa tešila dobrému zdraviu a nechystala sa umrieť.

Mne sa hlavou premlelo, ako sa my znova nájdeme?

Že ona sama trafí do cieľa, ktorý sme si vybrali, tomu som dávala šancu blížiacu sa k jednému promile, no dobre, nech som za optimistu, tak pridávam ďalšie promile. Nemali sme pre tento prípad nič dohodnuté. Mala som pocit bezmocnosti.

Zrazu som si spomenula na film, ktorý bol reálne natáčaný v metre. 

Hlavný hrdina v ňom dospel k životnému rozhodnutiu a namiesto toho, aby spokojne sedel a čakal, kedy sa pohnú, on zrazu vstal, rozrazil dvere z celej sily a vybehol kdesi za svetlými zajtrajškami. Alebo len za svojou životnou láskou, ale to by som svetlým zajtrajškom nenazvala. To mi potvrdí skoro každý chlap, ktorý je nejeden piatok ženatý. 

Ako som už neraz o sebe písala, opica vidí, opica robí, tak som to skúsila aj ja. Strčila som prsty do škáry medzi dverami, z celej sily sa zaprela a ono to išlo! Dvere sa otvorili. Zdrapila som tú nešťastnicu za tričko a doslova ju vtiahla dnu.

Neviem, ktorá z nás bola viac prekvapená, ale všetky sme si od úľavy vydýchli. Neskôr som si uvedomila, že tie dvere sú konštruované tak, aby išli otvoriť. Ale v tej chvíli som sa cítila ako hrdinka, tak mi ten pocit neberte.

Všetko dobre skončilo, my sme sa okúpali v olympijskom bazéne a podvečer sa vrátili k autobusu.

Síce sme zdržali autobus dve hodiny, ale to nebolo nič. Zdržanie vzniklo tým, že sme jednu kolegyňu zabudli v centre. Ona s nami nešla, dohoda znela, že sa po ňu stavíme, keď pôjdeme naspäť. Hľadali ju tri výpravy, ja sama som sa tiež vrátila do centra a nenašla ju na dohodnutom mieste. To ma až tak nepriblížilo k mdlobám, ako jediná veta od kolegov, ktorí boli krásne opálení. Myslela som, že ma budú kriesiť ovievaním, keď nám povedali, že celých osem hodín strávili na kúpalisku, ktoré bolo od nášho autobusu doslova kúsok.

O rok neskôr sme navštívili Paríž.

Neviem, prečo sa nehovorí vidieť Paríž a zomrieť, ale malo by sa. Veď ja som tam od strachu skoro zomrela. A to tam bol ešte pokoj. Veď sa mal začať písať len rok 2000. Celý svet sa chystal na veľké oslavy o pár mesiacov.

Zatiaľ Parížania oslavovali len blížiaci sa 14. júl. Oslavujú ho ako my Nový rok. Ohňostroje, petardy, delobuchy…

Už vtedy to bolo kozmopolitné mesto a stretnúť belocha v metre bolo fakt umenie. Neviem, či všetci pôvodní Parížania v júli povinne dovolenkujú, lebo očividne metrom nejazdili. Zato černosi, aziati a indiáni makali na HDP Francúzska ako mravce. Hmýrili sa metrom hore-dole. Očividne to neboli turisti, lebo sa fakt ponáhľali a tvárili sa vážne.

Pražské metro, a aj to mníchovské, som zvládla ako nič. Ale to parížske, tak to už bol oriešok aj pre mňa. Paríž je obrovský. Keď sa naň dívate z Eiffelovky, nedovidíte na koniec. Je preto jasné, že nemá tri trasy, ale oveľa viac.

Každý z nás dostal mapu metra. Naša stanica metra pri hoteli bola dosť veľká. Mala až štyri východy. Jazdili sme Parížom už zo tri dni a ja som sa v ňom začala cítiť ako v tom pražskom. Odhodila som mapu, že ju už nepotrebujem.

Jediné, čo ma na ňom prekvapilo, bolo, keď raz dorazila súprava bez vodiča. Ale tak snáď vedeli, čo robia.

Zato ja som 13. 7. 1999 nevedela, čo činím, keď som sa rozhodla, že úplne sama pôjdem za kolegami na druhý hotel cez polku Paríža. 

Ako pred rokom v Mníchove, tak aj teraz sme mali mobily za hranicami našej vlasti len na hranie, roaming bol len pre tých bohatších. Zabudla som sa dohodnúť, kedy a ako pôjdeme na druhý deň do Disneylandu – to bol dôvod mojej púte. Vybavila som dieru z koláča. Čiže nič. Všetci sa túlali podvečerným Parížom.

Na Západe je fascinujúce to, že sa tam stmieva neskôr. Majú to isté časové pásmo, ale keďže sú na západe, tak počas najdlhších dní v roku sa začne stmievať až po desiatej hodine. Ešte okolo pol jedenástej je trochu vidno.

Smutná som sa vrátila do metra ešte za bieleho dňa.

Podarilo sa mi vystúpiť na správnej stanici, v tom problém nebol.

Čo mi robilo obrovský problém, bolo nájsť ten správny východ. Urobila som v duchu en-ten-tiki dva špendlíky medzi dvomi východmi, ktoré sa mi zdali, že by mohli byť správne a vykročila von tým, ktorý mi vyšiel pri vyčítanke. Náš hotel bol asi 7 minút rezkým krokom od stanice metra, ale ja som rezko nekráčala v ten večer. V hlave som dumala, ako ja len sama samučičká pôjdem pozrieť živé Disneyho postavičky.

Prešlo už asi desať minút a náš hotel som ešte nestretla, zato som začala stretávať povážlivo veľa černochov, ktorí bujaro oslavovali to, že už nie sú otroci, ale občania. Petardy okolo mňa vybuchovali jedna radosť. Belosi oproti idúci sa začali meniť na čiernych nielen vďaka stmievaniu, ale aj okolie sa z klasického romantizmu zrazu švihom čarovného prútika zmenilo na moderné. Okolo mňa vyrástli moderné výškové paneláky ako u nás, len oveľa vyššie a oveľa škaredšie a ošarpanejšie.

Okamžite som prestala dumať nad Disneyho postavičkami a začala sa zaoberať svojou bielou postavičkou v čiernom svete. Veru som bola pre nich zaujímavá, až zabúdali o zem šmariť petardy. Zvlášť jeden mladík hodil na mňa plamenný pohľad.

Ani sa mu nedivím. Veď som bola vtedy ešte mladá, pekná a biela. No teda skôr pekne biela, aj Snehulienka by mi závidela. A keďže aj ja som občianka, a slobodná občianka, tak som sa v tom momente otočila a veľmi rezko vykročila späť k metru.

Nebolo mi všetko jedno, a keďže my, ženy, nemáme stolicu, ale vypúšťame hnedé obláčiky, tak sa doteraz divím, že som v ten slávnostný predvečer nimi neobzvláštnila parížske nebo.

Radšej som sa ani nezamýšľala nad tým, čo by sa stalo, ak by ma oslovil tamten cudzí mladík. Po francúzsky viem len „je t‘ aime“ a „merde“ . Ak by som to skomolila do jednej vety, tak by z toho vzniklo, pri mojom šťastí, „pomiluj ma do zadku“ a určite by som ho viackrát vyzývať k činu nemusela. Po jeho uhrančivom pohľade som naštartovala mozog a nohy, že sa musím urýchlene vrátiť rovno do metra a skúsiť ten druhý východ z neho.

Potom som už hravo trafila do hotela.

Na druhý deň som sa vrátila do detstva a užila si Disneyland.

Jeden deň naň ale nestačí, a preto mám nutkavý pocit, že sa tam musím vrátiť. A pekne metrom. Jazdí tam priamo aj ono…

Magdaléna Ruttkayová

Ak máte záujem nahliadnuť do môjho blogu, je to ľahké. Použite najznámejšiu sociálnu sieť. Tam ma hravo podľa mena nájdete. A potom mi stačí napísať správu a ja vám pošlem link.

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

Mohlo by vás zaujímať