fbpx

Zúfalé ženy robia zúfalé veci. Veru, veru. Základ je vždy sa vedieť vynájsť, aj keď situácia vyzerá zúfalo. 

Zúfalé ženy robia zúfalé veciNeviem, ako vy, ale ja milujem cestovanie a spoznávanie nových krajín.

Pred rokmi som pracovne brázdila Európu. Spomienky to boli nádherné, ale občas až desivé. A neviem, čím to je, ale tie desivé súviseli vždy s metrom. Ja som si zamilovala metro už ako 17-ročná v Prahe. Boli sme tam zo školy na letnej aktivite.

Na metre ma fascinovalo všetko. Aj tá jednoduchá veta : „Ukončete, prosím, výstup a nástup, dveře se zavírají.“

Veľmi rýchlo som pochopila, ako sa metrom cestuje.

A táto moja danosť sa mi o niekoľko rokov veľmi zišla v iných veľkomestách.

Ale ešte predtým som si strihla v pražskom metre Marylin Monroe. Každý pozná ikonickú fotku, kde jej ventilátor zdvihol sukňu. Keďže v roku 1988 ešte neboli mobily, tak ja takú ikonickú fotku nemám. Neviem preto posúdiť, či je to dobre alebo zle, lebo netuším, ako som pri tom vyzerala ja.

Zato veľmi dobre viem, ako som vyzerala, keď som sa dostala dole z eskalátora. Nejedna žena to musela zažiť, keď si dala voľnú sukňu a vstúpila v metre na eskalátor, ktorý sa rútil hlboko do podzemia. Beťár prievan im krásne sukničku podvíhal. Just ako tej Marylin.

Ja som mala vtedy na sebe snehobielu sukničku tenisového strihu. A tá začala doslova okolo mňa plápolať. Neuveríte, ale moje dve ruky behali okolo mojich bokov, zadku a aj predku ako hula hop, a aj tak som si nepomohla. Stále sa tá potvora ľahko vznášala v ovzduší ako Majka z Gurunu. Odhaľovala tým moju socialistickú bielizeň, kde bola napísaná streda alebo pondelok. Kto si to má pamätať. Veď možno aj tak bola sobota.

Zúfalé ženy robia zúfalé veci. Veru, veru.

Vidiac, že sa nachádzam asi na najdlhšom eskalátore, aký som dovtedy zažila, nenapadlo mi nič lepšie, než sa zosunúť k tým hrkotajúcim schodom smerujúcim snáď do pekla.

Dievčatko proste urobilo hačača, akoby povedal Burianov Ducháček. Čupelo sa mi nepohodlne, lebo som sa snažila tak trochu levitovať nad tými schodmi. No ale ja nie som Majka z inej planéty. Len moja sukňa sa tak vedela vznášať. Tak som občas na tie schody dosadla.

A všetci múdrejší odo mňa už vedia, čo sa stalo.

Moja sladká nevedomosť trvala tiež len chvíľu, veľmi rýchlo som zmúdrela.

Navždy si už budem pamätať, že neradno si sadať na pohybujúce sa schody. Samozrejme, že sa mi tá vzorka z tých schodov zobrazila na sukni. Mala som tam krásne pásiky ako Rumburak na mundúre, v ktorom ušiel z väzenia. Ten si veľmi ľahko zaobstaral iné šaty – stiahol ich zo šnúry.

No ale kde v metre vziať šnúru a na nej šaty? Nemala som chuť chodiť po Prahe celé hodiny a priťahovať pohľady svojimi špinavými pásikmi.

Vyriešila som to nakoniec svojsky. Zadok sukne som presunula dopredu a vytiahla som si tričko len vpredu a zakryla tie olejové šmuhy.

V podstate som sa stala priekopníčkou v móde. A o tri desaťročia to iní odkukali odo mňa.

Základ je vždy sa vedieť vynájsť, aj keď situácia vyzerá zúfalo. 

A zúfalo to vyzeralo aj v Mníchove o desaťročie neskôr. Vtedy sme ešte cestovali aj na veľké vzdialenosti autobusmi. A šoféri mali povinnú prestávku. Mníchov je krásne mesto, ale prechádzať sa po ňom 8 hodín, keď sme sa doslova zabárali do zmäknutého asfaltu, tak to teda nie. Oželeli sme prehliadku mesta a mali jediný cieľ – nájsť nejaké kúpalisko.

Ja som mala za sebou 6 rokov nemčiny, ale naposledy som ju aktívne použila na strednej škole v Prahe.

O desať rokov neskôr som mohla zhrnúť moju znalosť nemčiny do jedinej vety :

Meine Liebe, du bist Schwein.

Moja láska, ty si sviňa.

Táto veta ma sprevádzala detstvom a vedeli ju asi všetky deti. Všetko ostatné mi vyfučalo z hlavy. Uznáte, že s takouto jazykovou výbavou sa ťažko spýtate miestnych, kde tu majú kúpalisko. Tak sme v stánku v centre mesta ukázali na mapu mesta. Ako hrdé majiteľky mapy sme mali pocit, že sme to super vyhútali. Starostlivo sme ju študovali, hľadali sme modré miesta. Radostne sme potom vykročili smer metro. Opäť som ich všetky viedla ja, lebo viem čítať, mám orientačný zmysel a bola som už asi 34-krát v metre. Síce len v pražskom, ale metro ako metro.

Pekne som ich podľa tej mapy doviedla k tomu jazeru. Fakt. A jazero bolo krásne. Ale pre rybičky. Boli ich tam celé húfy. A aj my s chabou znalosťou nemčiny sme pochopili, že je zakázané sa tam kúpať. No predsa sme sa kúpali, ale vo vlastnej šťave. Z posledných síl sme sa vrátili do metra. Boli sme na konečnej stanici. Hneď tam bola aj pristavená vlaková súprava. Sadli sme si tam a upotené čakali, kedy sa konečne pohneme.

Jedna kolegyňa bola z metra úplne v čudu.

Nechápala, ako sme sa v ňom dokázali orientovať. Mala som snahu jej to vysvetliť, ale vzdala som to. Nakoniec som jej povedala, nech sa ma pekne drží a dôveruje mi. Vagón sa začal napĺňať ľuďmi, ale stále sme stáli. Zrazu začali niečo hlásiť. My sme boli k tomu hláseniu úplne ľahostajné, veď sme ničomu nerozumeli.

Okolo nás boli očividne ale ľudia, ktorí hlasu z reproduktoru rozumeli. A ako na povel vstali a začali sa presúvať na druhú stranu, kde čakala prázdna súprava.

Ako správne tupelá sme chvíľu sedeli ďalej, však sa nám sedelo výborne.

Potom sme usúdili, že keď sme tam už posledné, že asi by sme mali nasledovať dav. Nerada podlieham davovej psychóze, ale tu nebola iná možnosť. Stále sme váhali, či robíme dobre, tak bolo priam logické, že do vozňa sme nastúpili posledné. Aké bolo moje prekvapenie, že sme sa ešte ani nestihli chytiť tyčí (o miestach na sedenie sme vďaka našej tuposti mohli snívať) a už sa za nami zavreli dvere. Rýchlo som sa teda prilepila na najbližšiu tyč a otočila sa tvárou k dverám.

Človek nezažije v živote veľa chvíľ pravej nefalšovanej hrôzy, ale ja som ju práve v tej chvíli zažila. A videla som ju aj v očiach kolegyne. Pretože ona to nestihla a dvere sa jej doslova zavreli pred prsami a ona ostala stáť na nástupišti. Presne tá kolegyňa, ktorá bola z metra úplne mimo. A keďže tých zážitkov ste už na dnes mali dosť, tak o týždeň sa dozviete, ako to skončilo. Stihneme potom skočiť aj do Paríža. Tešte sa na jazdu metrom deň pred najväčším francúzskym štátnym sviatkom.

A ako sú v kalendári označené štátne sviatky, vy si označte v kalendári budúcu nedeľu, aby vám neušiel koniec príbehu na 40plus.

Magdaléna Ruttkayová

Ak máte záujem nahliadnuť do môjho blogu, je to ľahké. Použite najznámejšiu sociálnu sieť. Tam ma hravo podľa mena nájdete. A potom mi stačí napísať správu a ja vám pošlem link.

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

Mohlo by vás zaujímať