Liečebňa pre dlhodobo chorých

V liečebni pre dlhodobo chorých sa stretli dvaja muži, aby z nej mohli aj spoločne “odísť”.

Obliekam si v práci svoj plášť, pero nastoknem do bočného vrecka, pripnem vizitku s menom Zuzana – sociálna terapeutka a môžem začať.  Nazerám do izieb liečebne, či niektorý z ležiacich pacientov sa neodhodlá vstať z postele. Na izbe číslo 8 sa zoznamujem s novoprijatým  pánom Bohdanom.

Predstavím sa a on ma osloví otázkou: “Nie sú tu, prosim vás, niekde noviny?”

Na otázku rada odpovedám, lebo viem, že sa teraz nesústredí na svoju chorobu.

V tejto chvíli nepotrebuje lekára ani sestru, ale mňa, pomyslím si.

“Nielen noviny, ale rôzne knihy a hry vám môžem ponúknuť v spoločenskej miestnosti. Pôjdete so mnou?” spytujem sa.

Bohdan váha a kontroluje, či má vreckovku vo vrecku pyžama.

“ V spoločenskej miestnosti sa môžete stretnúť s inými pacientami aj s krotkou andulkou.  Vymyslíme zaujímavú činnosť, ak sa pridáte,” mierne nahováram.

Bohdan sa rozhodol a odokryl perinu. Posadil sa, ale z postele mu visela iba jedna noha.

Tá druhá siahala len po koleno.

Bez známok rozrušenia mu pomáham nasadnúť do vozíčka.

Kráčame chodbou a jeho zvedavosť je značne nápadná.

V spoločenskej miestnosti už sedia aj iní a medzi nimi taktiež novoprijatý pán Konrád z izby č. 10.

Konrád sedí pokojne s jednou nohou skrátenou po koleno.

Zaujímavé. Obaja sú podobnej postavy a iba s jednou funkčnou nohou.

Navodím trochu atmosféry okorenenej ľahkou hudbou a pozorujem prísediacich.

Bohdan a Konrád sa púšťajú do zaujímavej debaty.

“Vy ste kde pracovali?” pýta sa Konrád.

“Aj v džungli, ” s úsmevom odpovedá Bohdan.

“A čo sa stalo, stretli ste leva?” zahľadí sa na okyptenú nohu Bohdana.

“Ale nie, cukrovka,” odpovedá.

“A vy tú vašu ste kde stratili, vo fabrike?” vyzvedá na oplátku Bohdan.

“Ale nie, tiež cukrovka,” uškŕňa sa Konrád.

Nevstupujem do ich rozhovoru, len počúvam.

Ich debata o dobrodružnom živote zaujala aj ostatných pacientov v miestnosti.

Každý deň organizujem ich stretávanie počas pobytu v liečebni.

V jedno ráno si všimnem, že Konrád je akýsi smutný.

“Tak čo, dnes idete na program?” spytujem sa neisto.

“Necítim sa dobre, ale ak tam bude Bohdan, tak idem!” zavelí a ohmatáva misku s liekmi.

“Už ste ich asi užili, lebo ich tam nemáte, ” usmejem sa.

“Ach, tá pamäť, moment, oblečiem si župan a roztočíme kolesá, ” zahlási.

Zakaždým sa teším na týchto dvoch pánov.

Aj keď sú ťažko chorí, dokázali si vzájomne vytvoriť atmosféru, akoby boli

niekde v kaviarni.

Uplynul jeden rok, čo som im kývala na pozdrav, keď odchádzali k svojim rodinám.

Počas rannej návštevy pacientov na izbách, opäť vítam u nás pána Bohdana.

“Tak, už ste opäť u nás!” zvítame sa.

“A je v liečebni aj pán Konrád?” vyzvedá Bohdan.

“Neviem vám v tejto chvíli povedať, ale zistím to.”

Otváram dvere u vrchnej sestry a tá mi oznamuje, že pána Konráda privezú zajtra, ale nie v dobrom stave.

Romýšľam, či informovať vôbec Bohdana o príchode Konráda.

Nerozruší ho takáto správa? Však ani on už nie je v najlepšej forme.  Často zaspáva.

Jeho srdce je slabé a zaspí aj počas nedokončenej vety.

Na druhý deň privážajú sanitkou pána Konráda. Volím takúto stratégiu rozhovoru:

“Vitajte u nás, pán Konrád. Vidím, že ste slabý, ale nemali by ste chuť na návštevu?”

“Akú?” spozornie a jeho oči sa rozjasnia v zašedlej tvári.

“Od včera je u nás aj pán Bohdan. Môžem mu povedať, že ste tu?” položím otázku.

“Ale jasnéééé, ”radostne ale ticho zašveholí.

Stávam sa usporiadateľkou ich stretnutí priamo na izbe.

Bohdan sa opiera o madlo postele svojho priateľa a už sú opäť v zážitkoch z džungle.

Liečebňa akoby neexistovala. Aspoň na tú chvíľu, keď trávia čas spolu.

Prešiel týždeň a na oddelení mi oznámili, že pán Konrád nenávratne “odišiel”.

Taký je život, povzdychnem si, ale vzápätí hneď myslím na Bohdana.

Ako mu to povedať? Alebo zaklamať, že už išiel Konrád domov?

Ach nie, to nedokážem. Veď to boli niekedy silní a otrlí chlapi, predsa niečo musia vydržať,

pomyslím si.

Jemne klopem na dvere izby pána Bohdana.  Sedí vo svojom vozíčku a hľadí von oknom.

Nie je treba slov, už mu to oznámili.

Posedíme minútku pri jeho lôžku a potom už opäť v spoločenskej miestnosti zapĺňa priestor svojimi zážitkami.

Všetci ho sústredene počúvame, až kým nezaspí…

 

Po pekne strávenom víkende  si v práci opäť obliekam svoj plášť, pero nastoknem do bočného vrecka, pripnem vizitku s menom…

“Zuzka, dnes nepríde Bohdan do spoločenskej miestnosti. Už vieš?”

privíta ma so slovami vrchná sestra.

“Nie, hádam ne…., ” nedokončím vetu.

“ Áno, v nedeľu nad ránom, “ odpovedá sestra.

Myšlienky sa mi krútia hlavou a slza sa kotúľa po líci.

Niekde som čítala, že náhody neexistujú, len nevedomé zákonitosti.

V liečebni pre dlhodobo chorých sa stretli dvaja muži, aby z nej mohli aj spoločne “odísť”.

Že by to bol niečí plán?

Ak sa vám Zuzine písanie páči, kúpte si jej novú knižku: Čo vy na to? https://elist.sk/kniha/co-vy-na-to/

Zuzana Balašovová Donátová

Mohlo by vás zaujímať

Zuzana Balašovová Donátova: Často sa ma pýtajú, prečo robím „prácu so smrťou“

Mohlo by vás zaujímať