Dovolenka v Juhoslávii alebo Nikdy by mi nenapadlo, že človek môže zažiť Vianoce aj uprostred leta!

Martin Miler: Dovolenka v Juhoslávii alebo Nikdy by mi nenapadlo, že človek môže zažiť Vianoce aj uprostred leta!

Počas môjho detstva som bol, pri mori, trikrát. Dva razy v Bulharsku a raz v Juhoslávii. Tú by sme dnes už na mape nenašli. Roztrhali ju temné ľudské vášne v smutnom, boľavom, krvavom, vojenskom konflikte v deväťdesiatych rokoch. No vtedy, na začiatku druhej polovice osemdesiatych, ešte všetko držalo pohromade. Hoci bola Juhoslávia oficiálne tiež rovnako socialistická krajina ako my, nebolo to rovnaké.

V Juhoslávii boli veci a možnosti, ktoré v iných krajinách, tohto zriadenia neboli. V poslušných krajinách, človeka len tak nepustili, napríklad do Rakúska. V Juhoslávii, áno. Možno aj preto, ísť do Juhoslávie, nebolo také jednoduché. Najprv musel človek požiadať o devízový prísľub. V ňom mu prisľúbili, že dostane peniaze, ktorými bude môcť v Juhoslávii platiť. Keď mu ich prisľúbili, mohol požiadať o vycestovaciu doložku.

Všetko malo svoj poriadok. Vtedy sa štát (d)o ľudí naozaj staral, aby mali peniaze, aby vedel kam idú, s kým idú, prečo s ním, čo tam budú robiť, prečo to budú robiť, ako dlho tam budú, kedy sa vrátia a množstvo iných dôležitých vecí. Rovnako, ako starostlivý rodič, voči svojmu malému dieťaťu. Keď človek odpovedal na všetky otázky správne a keď poslúchal, bola istá šanca, že ho, do Juhoslávie pustia. Nám sa to podarilo. Tak sme v rámci zájazdu, vyrazili autobusom k moru.

Samozrejme cez Maďarsko. Chcieť ísť cez Rakúsko, to bolo, ako keby ste chceli dvakrát za sebou vyhrať v športke. Možno aj preto, na to, niektorí spomínajú, ako na lepšie časy. Bolo viac napätia, viac vzrušenia, viac dobrodružstva, väčšia radosť, keď sa to podarilo. To nie ako dnes, zbalíme sa a ideme. Nuda.

Sedeli sme teda v autobuse a uháňali sme k moru. No, až tak, sme sa zase nehnali, diaľnic veľa nebolo. Čo to možno v Maďarsku, ešte menej v Juhoške, ako sme jej dôverne, medzi sebou, hovorili. Až sa človek dnes čuduje, že to tam je úplne inak a to tam zúrila vojna, na rozdiel od nás.

Keď sme prišli na miesto, rodičia museli odovzdať pasy. Aby ich nestratili, to je jasné. Vedúci zájazdu, bol určite spoľahlivý človek a pasy všetkých ochránil. Keď sme boli konečne zbavení všetkých starostí, tak mohli nastať radosti.

Dovtedy som poznal iba bulharské more, s mäkučkými pieskovými plážami. Jadranské more bolo iné. Pláže boli kamenisté, tvrdé, ale voda bola priezračná, až na dno. To znamenalo, potápanie. Doma, na jazere, som sa potápal často. Okuliare, šnorchel a išlo sa. V mori som s touto výbavou vyzeral, ako ping-pongová loptička, snažiaca sa ponoriť pod hladinu. Bez plutiev to nešlo. Za to s nimi, som bol ako raketa.

Jadranské more bolo krásne, živé.

Plné ježkov, rýb, rastlín, hviezdic a občas sa aj morského koníka podarilo stretnúť. Juhoslávia, ale nebola len o mori. Bola aj o západných veciach. Nevedel som sa vynadívať, na všetky tie super autá. Pred hotelmi stáli Mercedesy, Bavoráky, Audiny, Mazdy, Toyoty, Hondy. Dokonca som na vlastné oči videl Porsche. Chodiť očumovať ciferníky a híkať nad maximálnou rýchlosťou, bola každodenná zábava.

Jeden deň sme boli na výlete v neďalekom meste. V obchodoch tam boli veci, ktoré som poznal, len z reklám v rakúskej televízii. A dali sa tam normálne kúpiť, len tak, za peniaze. Napríklad taký časopis Bravo. Keď som ho uvidel v stánku s novinami, tak mi cez vypadnuté oči skoro vypadol aj mozog. Rodičia mi dovolili kúpiť si hneď dve čísla. Boli plné fotiek a nemeckého textu. A v strede bola dvoj-stránka Wham!

A ešte vložená štvor-stránka už neviem koho. A nálepky so Sandrou a Samanthou Fox a Duran Duran a tri bodky, alebo aj tridsať, alebo tam bolo úplne všetko po čom dospievajúci tých čias túžil. Časopismi sa to neskončilo. V jednom obchode som natrafil na fantastické, biele, kožené, kotníkové, teniskovité topánky, Lee Cooper. Keďže som si svoje vypadnuté oči už opäť nasadil, mohli mi vypadnúť znovu a mohol som sa aj zaľúbiť. Tak som sa zaľúbil. Lenže čo ďalej? Tenisky krásne, úžasné, ľúbezné, nikdy by som im neublížil, naopak, na rukách by som ich nosil, keby som ich mal. A už žiadne iné topánky, by som nikdy viac nechcel, ani nepotreboval (teda až do chvíle keď som v budúcnosti natrafil na tie so suchým zipsom).

Predpokladám, že to všetko boli argumenty, ktoré som rodičom predostrel. Nebolo to vôbec jednoduché, také topánky boli drahé, teda aspoň predpokladám, lebo rodičovské rozhodovanie trvalo veľmi dlho. Predsa len, som ich dostal. Nikdy by mi nenapadlo, že človek môže zažiť Vianoce aj uprostred leta, ale stalo sa. Nakoniec som tie topánky, oproti sľubom, nosil na nohách. Bol som nimi nadšený, ale nevydržali večne. Na druhej strane časopisy Bravo, som opatroval dlhé roky a vyhodil som ich len nedávno.

Kto vie, možno práve takéto okamihy, sýtia spomienkový optimizmus, ktorý nám hovorí, že vtedy bolo lepšie. Čo už, naša pamäť nie je dokonalá. Dokonca ani vtedy, keď si myslíme, že je.

Martin Miler

Autor je psychológ

Mohlo by vás zaujímať