fbpx
DANA LJUBIMOVOVÁ: ŠPANIELSKA VÁŠEŇ IVANA SERGEJEVIČA
Domov / Španielsky zápisník / DANA LJUBIMOVOVÁ: ŠPANIELSKA VÁŠEŇ IVANA SERGEJEVIČA

DANA LJUBIMOVOVÁ: ŠPANIELSKA VÁŠEŇ IVANA SERGEJEVIČA

Čo sa skrýva za románom, vie len autor samotný. Neraz to sú dobrodružstvá posplietané zo sklamania, bolesti, skrytých túžob, úsmevu, dúfania, závanu šťastia. Ako turgenevovská láska. Štyridsaťročné svedectvo, že matematiku môže poprieť život sám. Nie vždy sa jedna plus jeden rovná dva. Kruté, provokujúce, inšpiratívne, škandalózne. Ako chcete. No o čom by bolo umenie bez odžitých pocitov a márne hľadaného pochopenia.

„Keď niekto nechce niečo pochopiť, tak to nepochopí. Vtedy sa musíme zariadiť bez toho, aby sme boli pochopení,“ skonštatoval mi raz psychológ Martin Miler pre časák, kam píšem o niečom celkom inom. Ale čo ak práve nepochopenie nás provokuje. Napríklad k predstave ako by si náš Miler poradil, keby mu na konzultáciu zavítal impozantný, charizmatický, nepominuteľne zamilovaný, ale fakt že Turgenev. Ivan Sergejevič.

Hm. Možno by sa nechal uniesť jeho príbehom bez komentára. Však väčšinou to stačí. Ak človek rozpráva alebo počúva, píše alebo číta. Káva zaliata, tak poďme na to.

OSUDOVÉ STRETNUTIE

Keď Turgenev zočil na scéne Pauline Viardot García, odpadol. Ako Rosina v kultovej opere Barbier zo Sevilly od Rossiniho excelovala. V Rusku nebolo šľachtica, čo by po nej nezatúžil, a to sa nebavíme o žiadnej krásavici. Dáky belgický umelec vraj jej budúcemu manželovi povedal, že je tak zúfalo nepekná, že ak ju uvidí ešte raz, tak sa do nej zaľúbi. Hrubé črty, prihrbená postava, zvesené oči, príliš tmavá, nič extra. Nevadilo. V dvadsiatich dvoch rokoch bola na výslní.

Narodila sa v Paríži, rodičia Španieli, otec vychytený tenorista, mama herečka. Pauline zdedila mezzosoprán podfarbený andalúzskym temperamentom aj výnimočný herecký talent. Výsledok: interpretácia ako delo a Európa pri nohách. Na jej predstavenia chodil každý, ak zohnal vstupenku. V roku 1843 Paulina zavítala s Talianskou operou z Paríža do Petrohradu. Bomba. Práve tu vznikali kolosálne príbehy. V knižkách, aj tie ozajstné. Ako spisovateľ Turgenev iba začínal.

Ešte nevošiel do svojho obdobia tvrdej pisateľskej driny, nabitého nekonečným prekopávaním textu; ani netušil, že bude jedným z najlepšie platených autorov svojej doby. Žilo to Puškinom, ktorý písal načisto, bez škrtania; hej, tak ako voľakedy Mozart vo svojich partitúrach; a popri tvorbe na okraj papiera pod pretlakom inšpirácie stíhal skicovať dámske nôžky a kadečo v tom duchu. No génius. Vznietil celé Rusko.

Odrazu sa vyrojili desiatky excelentných literárnych kritikov, náboženských filozofov, lebo ako to v Rusku býva, bez viery sa tam neodohrá nič, ani ono samo, čo odkázal už Ťutčev, ďalší z vtedajších veľkých poetov; ďalej Nekrasov, Gogoľ, Tolstoj, Dostojevskij, proste všetko vzdelané, sčítané, autorsky neopakovateľné kádre, s ktorými si vtedy každý z fachu buď rozumel, alebo sa neznášal. A nie na tajňáša.

S rovnakým talentom ako do štúdia, písania a recenzovania sa všetci títo neuveriteľní ľudia vrhali do konfrontácie. Urážky používali svojské, okrídlené cynizmom, také čo adresáta katapultujú do podhubia  vlastnej ničotnosti. A to všetko verejne, na večierkoch, na stránkach literárnych časopisov, ktoré ani neboli časopismi, ale skôr almanachmi, a ktoré čítali všetci od cára občas až po nevoľníkov, čo ich vzdelávalo zopár nadšencov.

Plus toho dosť presiaklo aj do Európy. Ako napríklad, že Turgenev žiarlil na Tolstého a neznášal sa s Dostojevským. Z rôznych dôvodov. No napriek všetkej kritike, urážkam, posmeškom, ktorými sa títo páni navzájom častovali, vydali spoločné svedectvo, že ako spisovatelia brali jeden druhého vážne. Ozaj, k čomu toto bolo? Aha. Že z podobného sveta pochádzala aj Viardot. Pretože za oných čias šla hudba s literatúrou pekne ruka v ruke.

RODINNÝ PRIATEĽ

Zjav trilkujúcej Pauline Ivana Sergejeviča ohúril. Celkom zabudol, že obdivuje spanilé krehotinky, a na slovanské pomery drsný obraz Španielky ho ani nevyrušil. Chcel zostať s ňou. Aj keď žila v pomerne vydarenom manželstve so starším Louisom, riaditeľom divadla a hudobným kritikom. Smola? Čoby. Turgenev sa s ním zoznámil na poľovačke, on ho zas predstavil svojej manželke.

Do denníka si začínajúci spisovateľ napísal: „Stretnutie s Pauline“ a vedľa nakreslil kríž.

Keby mu niekto vtedy povedal, že ho ponesie po celý život, zfleku by mu uveril. Keď sa roku 1845 manželia vracajú do Paríža, odchádza s nimi. Živý suvenír z turné. Svojho Ivánušku však prekukla mať, jedna z najmajetnejších veľkostatkárok v Rusku, a zaľúbencovi stopla apanáž. Mladý mal v päte. Potom sa už začal podobať na mnohých hrdinov zo svojich neskorších románov. Miloval tuho a bez nároku. Teda aspoň podľa jedných bola láska ku Pauline platonická.

Kilá vášnivých listov však svedčia o inom. Historici hovoria, že otcom štvrtého potomka slávnej primadony je práve ruský spisovateľ, ale veď už je to jedno. Chlapec sa vydaril. Huslista. Od Ivana Sergejeviča dostal stradivárky.

U Viardotovcov Turgenev zastával post rodinného priateľa. Pauline zbožňoval, s Louisom ho spájalo zvláštne priateľstvo. Áno, Louis mal pochopenie pre ctiteľov svojej ženy a vyhýbal sa škandálom. Na dôvažok, Viardotovci mali radi peniaze, a keďže Turgenev bol bohatý, štedro sa podieľal na chode celej ich domácnosti. S manželmi cestoval, stoloval, besedoval, poľoval a venoval sa písaniu, prekladaniu, štúdiu španielčiny.

Celý jeho život bol však nasekaný do fragmentov ‘pred’ a ‘po’. Cesty do Ruska boli nevyhnutné. Okrem povinností vyplývajúcich zo spolupráce s vydavateľstvami a zo statusu idola, ktorý z Ruska expandoval do Európy, riešil osud nemanželskej dcéry. Na matkinom statku ju voľakedy splodil s dedinčankou. Aj sa chcel oženiť, ale mať včas zasiahla, vydala ju, vyplatila jej slušné odstupné a dievčatko vzala k sebe. Keď spisovateľ s dcérou pricestoval do Paríža, výchovu nad ňou prevzala Pauline. 

Z neohrabanej dievčinky menom Pelageja sa časom vykuklila mademoiselle Paulinette, ktorá necítila ani vďaku, ani spokojnosť, ale zášť, že ju cudzia žena okráda o lásku otca.

NEDOBYTNÝ BÁRIN

Stretnutia sa striedali s odlúčením, rozhovory s vášnivou korešpondenciou. City primadony vychladli, každé ďalšie stretnutie Ivana Sergejeviča nanovo zasiahlo, ako keď ju uvidel po prvý krát. Jeho pozícia rodinného priateľa však pôsobila divne aj v progresívnej Európe, nieto ešte v patriarchálnom Rusku. Jasné, že zvažoval sobáš s inými ženami. Každá snaha zlyhala. Aj so vzdialenou príbuznou Oľgou, aj s Tolstého jedinou sestrou Máriou, ktorá sa kvôli nemu dokonca rozviedla, ale žiadosti o ruku sa nedočkala.

Posledná adeptka na sobáš pohorela priamo na pľaci. 62-ročný Ivan Sergejevič navštívil Pauline spolu s mladučkou herečkou menom Mária Savina, a tá sa pri pohľade na podivnú rodinnú konšteláciu zosypala. Nerozumela ničomu, ale pochopila. „Nikdy som si nemyslel, že je schopný tak silno milovať,“ napísal o Turgenevovi Tolstoj po ceste do Paríža. A to ho chcel kvôli sestre vyzvať na súboj a potom sa sedemnásť rokov nebavili.

PRAKTICKÁ ŽENA

Šesť jazykov, preklady ruských diel do francúzštiny, komponovanie romancí, komických opier na Turgenevove libretá, editovanie, čítanie každého spisovateľovho prvopisu, kritické pripomienky, zviditeľňovanie ruskej kultúry vonku, v Európe. Popri spievaní, skúšaní opier, cestovaní, učení, vychovávaní detí, zručnej manipulácii okolia a celom regimente milencov. Svet brala Pauline triezvo. Obrazu slovanskej devy nadosmrti podmanenej hľadajúcim sa šľachticom bola na míle vzdialená.

„Aby žena bola úspešná, pre každý prípad si musí udržiavať okolo seba totálne nepotrebných ctiteľov. Treba ich celé stádo,“ píše.

Fungovalo to. Turgenev sa k nej vracal ako verný pes. Bez urážky, púhy fakt.

„Od minúty, ako som ju prvý krát zazrel, od tej osudnej minúty som jej celý patril tak, ako pes patrí svojmu pánovi,“ napísal.

Čo už. Ivan Sergejevič, ktorý tak tuho chcel byť lyrikom, a preslávila ho próza, sa zlomený chorobou dotrápil v náručí milovanej Pauline v rovnakom roku ako jej manžel.

Celý život pendlujúci hore-dole chcel odpočívať vo vlasti. Pauline zakázal chodiť na svoj hrob. V básni, ako inak. Ona zas po jeho smrti celé týždne nevychádzala z domu.  Prežila ho o 27 rokov. Keď zomrela, našiel sa rukopis s názvom „Turgenev. Život pre umenie.“ Stratil sa.

„Ak by nebol schopný po celý život milovať len jedinú ženu, a neľúbil tak silno Pauline Viardot, mohli sme byť spolu šťastní, a ja by som nebola mníška. Ale rozišli sme sa z vôle Božej,“ napísala po spisovateľovej smrti ohrdnutá Mária Tolstá a v tôni kláštornej cely si tíško zotrela slzu. Lebo zabudnúť na Turgeneva od nej nežiadal ani Najvyšší.

Ozaj, Pauline Ivana Sergejeviča nemilovala. Inej nátury bola veru.

Dana Ljubimovová