fbpx
Martin Miler: Idem(e) na lodenicu.
Domov / MILEROVKY / Martin Miler: Idem(e) na lodenicu.

Martin Miler: Idem(e) na lodenicu.

Májové popoludnie plné slnečného svitu bolo ako stvorené na naháňanie úbohých mravcov žeravým svetelným bodom sústredeným pomocou novej lupy. Vzduch voňal všetkým čo príroda ponúkala. Mračná chrústov si nahlas pochutnávali na čerstvých listoch mladých javorov. V takých chvíľach by čas mohol zastať a dopriať mi viac času. Do tejto májovo lenivej ľahkosti bytia vstúpil môj kamarát Fezo. Priniesol zapaľovač, úbohé mravce. Len dúfam, že karma mala vtedy celozávodnú dovolenku. Bezcieľne poflakovanie sa okolo panelákov bolo opojne nudné. Spoza červeného obchodu sa vynorila známa postava, Nali.

„Čaute chalani, čo robíte?“

„Nič, pálime mravce,“ odpovedali sme svorne.

„Dosť nuda, nie?“ zisťoval Nali.

„Máš lepší nápad?“ spýtal som sa.

„No vlastne hej. Moja mama sa ma pýtala či nechcem ísť zajtra na lodenicu a či nechcem niekoho zobrať so sebou.“

„To znie dobre, môj tato chodil na lodenicu v Trenčíne,“ odpovedal som, „a to by boli kajaky alebo veslice?“

„Sú to rýchlostné kajaky, na Dunaji“ odpovedal Nali.

„No to by som si dal povedať,“ zapojil sa Fezo, „lebo preplávať Dunaj by mal každý prešporák.“

„Dobre, tak zajtra po škole. Prvý raz nás tam zoberie môj otec autom, aby sme vedeli kde to je,“ uzavrel debatu Nali a všetci spoločne sme sa vybrali skúmať účinky žeravého svetelného bodu na iné objekty.

Druhý deň sme sa po škole ponáhľali k Nalimu, možnosť, že nás niektorí z rodičov niekam zoberie autom nebola bežná, tak sme nechceli meškať. Jeho otec nás odviezol na petržalskú stranu Dunaja. Lodenica bola medzi mostom Červenej armády a Prístavným mostom. Budova bola postavená na pilieroch, tak, aby ju ani náhodou neohrozila prípadná vyliata voda z Dunaja. Vodné dielo Gabčíkovo, bolo v tom čase ešte len v štádiu tehotenstva a Dunaj si mohol robiť čo chcel. Na lodenici boli všetci. Teda myslím tým všetky vekové kategórie, oboch pohlavných alternatív. Pri jedom z vysokánskych stromov postávala skupina nám podobných, spolu s mužom, z nášho pohľadu starým fotrom, ktorý však vtedy zrejme nemal ešte ani tridsať rokov.

„Tam môžete ísť, to sú vaši aj s trénerom.“ ukázal Naliho otec, „Tak si to užite, domov sa vrátite sami, zo Šafka vám ide dvadsiatka priamo domov.“

Zaradili sme sa medzi ostatných. Tréner nám každému podal ruku, predstavili sme sa a povedal nám, že tu si všetci tykáme. Predstava, že si môžem vo svojich trinástich rokoch tykať s takým starým fotrom ma naplnila eufóriou. Ocitol som sa v novom svete. Na úvod nás čakalo krátke rozbehanie, jeden a pol kilometra. Keď som počul tú maratónsku vzdialenosť podlomili sa mi nohy, nebol som práve športový typ, ale našťastie začínajúca puberta mi nedovolila vymäknúť. Po odbehnutí som zistil, že takto v partii fajn ľudí, mimo školy, bez vidiny hodnotenia známkou bolo tých tisíc päťsto metrov akýchsi kratších. Možno k tomu prispel aj fakt, že sme bežali po hrádzi len tam a späť, okolo nás rozkvitnuté stromy a tráva, žiadny vyprahnutý, zaprášený, antukový ovál školského dvora. Nastal hlavný bod programu išli sme „na vodu“. Skúsenejší z našej skupiny nám pomohli vynosiť lode, rozdali nám pádla a vesty, predsa len Dunaj nie je žiadny potôčik. Odniesť si loď k pontónu, už bolo na každom z nás. Len vďaka rodiacej sa hrdosti, som počas tých asi sto metrov, nevypľul dušu. Bolo mi jasné, že taká ťažká loď sa musí nevyhnutne utopiť už sama o sebe, nie to, že by som si mal do nej ešte aj sadnúť. Keď som sa hrdinsky dopotácal k pontónu Skúsenejší už boli na vode. Lode len veľmi tesne lemovali ich boky. V lodi bolo miesto len na jeden zadok. Toto nebude veľmi stabilné, pomyslel som si. Tréner nám, začiatočníkom, vysvetlil ako sa nastupuje a tiež čo robiť keď sa vycvakneme (to znamená, keď vypadneme z lode).

„Nič sa nebojte, je to ako jazdiť na bicykli. Keď sa to raz naučíte, už to nezabudnete,“ posmelil nás.

Na počudovanie sme všetci bez nehody nastúpili. Sedieť prvý krát v rýchlostnom kajaku mi pripadlo ako balansovať zadkom na hrane zastrúhanej žiletky. Vytrasený ak Detva (cigareta, nie mesto) som sa pokúšal imitovať pádlovanie. Hlavne nezapichnúť pádlo (nezanoriť ho do vody pod uhlom, ktorý by pri jeho vyťahovaní znamenal vycvaknutie), išlo mi hlavou. Nakoniec všetko dobre dopadlo. Myslím, že počas prvého tréningu sa nikto nevykúpal. Po vzore Skúsenejších sme lode povyberali z vody, poutierali a poukladali späť do lodenice.

„Na vybehanie si dajte ešte jeden a pol kiláku,“ stroho oznámil tréner.

No odbehnúť si pred tréningom na zahriatie je jedna vec, ale aj po? S výrazom nechápavého krtka som to odbehol. Opäť to nebolo také desivé, ako som pôvodne očakával.

„Ok chalani, ako sa vám páčilo?“ opýtal sa nás tréner pred odchodom.

Všetci sme svorne prikývli, že to bolo veľmi fajn.

„Tak zajtra sa vidíme opäť. Čaute!“ rozlúčil sa s nami.

Zajtra? To akože kedy budem oddychovať? Koľko je tu tréningov do týždňa? Vírili mi v hlave otázky, ktoré som sa neodvážil opýtať, aby som nevyzeral ako úplný leňoch. Prvý deň na lodenici bol náročný a opojný zároveň. Predstava ďalšieho takého dňa však bola lákavá aj desivá. Sila nevirtuálnej sociálnej skupiny pomohla, keď pri lúčení sa Nali zahlásil:

„Tak zajtra ideme!“

„Jasné!“ súhlasili sme svorne s Fezom.

Tak sa to začalo. Letných dva krát tisíc päťsto metrov, pobyt na vode a niekedy aj v nej, futbal, volejbal, nohejbal, orientačný beh, vystriedalo v zime dva krát šesť kilometrov, kruhový tréning, stolnotenisové turnaje, hokej, pádlovanie v pádlovacom bazéne a sobotné rána v plavárni Grössling. Neviem či v tých časoch niekto niečo lial alebo sypal do dunajskej vody, ale je isté, že mala opojné účinky. Postupne sme na lodenici trávili každý deň, školský aj víkendový. Neísť na tréning znamenalo prežívať kruté abstinenčné chvíle. Ten duch, ktorý tam vládol bol neodolateľný.

Martin Miler