fbpx

V snahe čo najviac zmenšiť problém niekedy príliš „rozdávame“. Ale problémy nie sú cukrová vata.

Ako riešiť problémy v živote

Ako riešiť problémy v živote

Naše problémy nie sú cukrová vata

Určite každý zažil takú situáciu, kedy mal nejaký problém, ktorý ho úplne pohltil a k tomu  prislúchajúci  príšerný pocit, že sa to snáď nikdy neskončí.

Ale tiež určite aj tú úľavu, keď sa našiel niekto, kto bol ochotný ho vypočuť, komu sa mohol posťažovať, a tým ten ťaživý balvan na srdci o niečo odľahčil.

Ale naozaj si pomôžeme tým, že nás niekto vypočuje a poskytne súcitné pochopenie? Dostaneme problém pod kontrolu a urýchlime jeho spracovanie? Bolo by to super, ale nie je to také jednoduché.

Niekomu sa zveriť či doslova si až vyliať srdce ochotnému poslucháčovi v nás vyvoláva dojem, že každým slovom odovzdávame kúsok svojho problému. Ako keď držíme v ruke cukrovú vatu. Ľahučko z nej odtrhneme a prilepíme na toho nič netušiaceho poslucháča. Zrazu si odbremeníme svoju hlavu a máme pocit, že nám náš obetavý známy naozaj zobral kus starostí a negatívnych emócií. Odchádzame a cítime sa odľahčene.

Paráda! Funguje to!

A tak si odkladáme ďalšie a ďalšie kúsky našej „cukrovej vaty“. Lepíme ich na každého, kto nám to len trocha dovolí. Takto ich rozdávame spokojne ďalej, až nám zrazu zostane v rukách polovičná veľkosť. A hneď máme oveľa lepší pocit. Problém už nie je tak veľký, takže riešenie už ide trocha ľahšie. Konečne sa to podarilo! Problém vyriešený, spracovaný a my po svete chodíme s ľahkosťou a úsmevom.

No a po čase stretáme  jedného z našich poslucháčov, ktorý nám v dobrej vôli a v takej tej spikleneckej snahe prejaviť pochopenie a súznenie spomenie náš problém, na ktorý sme sa mu pred časom sťažovali. Chce nám dať najavo, že stojí stále pri nás a nič netušiac sa rozhovorí o tom, ako videl nášho bývalého partnera, či partnerku, kde bol a čo robil. Alebo ako to teraz v tej našej bývalej práci vyzerá a čo sa tam bez nás deje.

Radi sa s ním pustíme do rozhovoru, veď naposledy to bolo také fajn. Lenže tentokrát už od neho odchádzame akosi zaťažení, podráždení, možno smutní a naštvaní. Hm. Nechápeme, ako nás tento už vyriešený a spracovaný problém dokáže takto rozhodiť. A vôbec! Prečo nám to ten známy zasa pripomína?! Možno sa dokonca naňho nahneváme, ako môže byť taký protivný a oživovať staré rany.

Čo sa nám v skutočnosti stalo?

Postupne sme si odkladali časti svojho problému ako tie kúsky cukrovej vaty, až sa nám postupne zmenšil na takú časť, ktorú sme boli schopní v pohode spracovať. Ale kde zostal ten kus, ktorý sme odložili? Zobral si ho náš známy? A keď si ho zobral, znamená to, že si ho pridal k svojim a bude ho riešiť on?

Nie. Nebude. Je to stále náš problém, súčasť nášho života. A náš známy svojim pochopením a súcitom nám len dovolil si uňho odložiť to, čo momentálne nemôžeme uniesť. Ako nákup. Zoberie nám ťažkú tašku na spoločnej ceste z obchodu, ale pri dome nám ju vráti, lebo je naša, patrí nám. On len s láskou pomohol na ceste.

A to je ten problém s problémom.

V snahe čo najviac zmenšiť svoj problém niekedy príliš „rozdávame“, čím zákonite nie sme schopní vidieť celý jeho rozsah a súvislosti. Takže spracovávame a riešime len tú časť problému, ktorá nám zostala. Zvyšok je rozkúskovaný po našich známych.

Preto sa niekedy stane, že sa pocit úplnej spokojnosti po zdanlivom vyriešení problému nedostaví, kdesi v hĺbke zostáva pocit, že to nie je všetko. Možno tam chýbajú práve tie odovzdané kúsky problému.

Takže  zákonite príde obdobie, kedy si začneme zberať aj zvyšné časti a je to často o to horšie, že to prichádza nečakane a v menších dávkach. Vždy, keď stretneme niekoho, u koho sme si tú časť „odložili“. Nebolí to tak intenzívne, ale zasa zúfalo zdĺhavo.

Naopak, keď máme pred sebou problém so všetkým, čo k nemu patrí, vtedy máme jedinečnú príležitosť vidieť všetky jeho pozitíva, negatíva, súvislosti, skrátka máme celkový obraz. Máme šancu dostať problém pod kontrolu a začať ho riešiť komplexne. Vtedy sa stávame pánom situácie.

Každý takto vyriešený kus problému je spracovaný a vyriešený naozaj. Nenávratne. Nie je len odložený. Je naozaj vyriešený. A to nás posúva dopredu.

Viem, že my, ľudia, sme tak nastavení, že potrebujeme to pochopenie dostať od najbližších.  Ale aj tu treba poznať mieru. Mať pár blízkych ľudí, ktorí nám dajú pomocnú ruku, vypočujú a pochopia, je v poriadku. Ale štýl kade chodím, tade šírim všetky detaily nie je naozaj produktívna cesta k vyriešeniu problému.

Zároveň si tým vlastne sami pred sebou často znižujeme svoju hodnotu, navodzujeme v sebe pocit neschopnosti, násobíme v sebe strach z možnej bolesti a vytvárame  priestor pre rozvoj závislosti na pomoci a pochopení od iných.

Ale každý jeden máme v sebe tak úžasné samouzdravovacie schopnosti a všetku potrebnú výbavu na to, aby sme sa dokázali postarať sami o seba a poradiť si s akýmkoľvek problémom. Len ich treba začať používať.

Keď sa spoľahneme sami na seba a ukážeme, že si dôverujeme a máme sa radi, tak sa Život ako taký naozaj stane našim pomocníkom. A začnú sa okolo nás diať veci, ktoré nám sú nápomocné a súznejú s nami.

Monika Pišteláková

Autorka je motivačná koučka  –   www.monikapistelakova.sk    

Podporte knihu o tom, ako si budovať finančnú rezervu v predpredaji. Ďakujem. Martina Valachová