fbpx
Renáta Názlerová: Tuční ľudia a šport

Renáta Názlerová: Tuční ľudia a šport

Renáta Názlerová je spisovateľka, scenáristka, moderátorka, ale aj športovkyňa. Zaujalo ma jej video na Youtube – Tuční ľudia a šport. Ten názov ma priam lákal kliknúť. Vedeli ste, že Renáta sa venuje strieľaniu? Porozprávala som sa s ňou nielen o zbraniach, ale aj o živote.

Reni, čo ty a šport? Tie zbrane ma prekvapili. Ako dlho sa venuješ strieľaniu? 

Od detstva. Sama som netušila, že mám na to talent. Ale keď sme sa presťahovali z Bratislavy do Banskej Bystrice, konal sa tam práve Radvanský jarmok. Otec – lesník a poľovník – ma vzal na strelnicu, povedal mi k technike streľby dve vety holé, dve rozvité, vzala som vzduchovku a začala padať jedna krepová ruža za druhou. Otec nelenil, prihlásil ma po tejto skúsenosti do streleckého krúžku, a už to išlo.

Chodila som s ním aj na poľovačky a zbrane – a tiež všetko okolo nich – sa stalo súčasťou môjho detstva a dospievania. Okrem iného som po ňom zdedila aj pištoľ z druhej svetovej vojny, na ktorú mám, samozrejme, všetky príslušné povolenia. A som tiež oprávnená nielen zbrane držať, ale aj nosiť.

Prečo práve strieľanie? Je k tomu špeciálny dôvod?

Myslím, že som bola vždy skôr chlapčenský typ. Rada a často som sa bila. Rada a často som lozila s partiou po strechách garáží, nakoniec som mnoho rokov robila aj bojové športy, aby som tú energiu a chuť biť sa mala nejako pod kontrolou. Plus ten otec, ktorého som nielen milovala, ale bol mi aj veľkým vzorom. No robila som okrem streľby a bojových športov aj mnoho iných. Napríklad som súťažne vrhala guľou, hrala som volejbal za školu.

Som aj, myslím, veľmi dobrý a zdatný plavec, posilňovňa je tiež miesto, kde sa nestratím a ak tam idem, tak rozhodne nie preto, aby som si tam vypila kávičku.

Si príkladom ženy, ktorá vie byť sexy a inšpiratívna aj s kilami navyše. Dokonca o tom aj píšeš. Ako to robíš?

Je to uhol pohľadu, určite sa nájdu takí, ktorým sa páčim, ale nájdu sa aj takí, pre ktorých je môj zjav niečo otrasné. A to je v poriadku. Každý má právo na svoj názor a na svoje normy estetiky. Čo už v poriadku nie je, ak iných posudzujeme, či dokonca odsudzujeme za to, ako vyzerajú. Ale aby som sa vrátila k tvojej otázke. Nerobím to nijako špeciálne, som aká som – čo Pán Boh uznal, to mi nadelil, ja som to prijala a hrám s kartami, ktoré mám na ruke.

Sebaprijatie je absolútny základ, k tomu sebaúcta. Mám to šťastie, že som milovaná a tiež mám koho milovať a to je tá iskra, ktorá robí ženu ženou. Ak iných inšpirujem, som naozaj šťastná, lebo najčastejšou témou, s ktorou sa mi ženy zdôverujú, je práve ono neprijatie seba samej, pochybnosti o sebe, často vyvolané a živené najbližšími a okolím, ktorí iných dehonestujú pre ich vzhľad. Z môjho uhla pohľadu je to čistá úbohosť.

Zvyčajne tak iní činia z prostého dôvodu: znižovaním hodnoty druhého sa snažia umelo posilniť tú svoju. Keď toto obete domácej či pracovnej (či inej) šikany pochopia, hneď sa im uľaví.

Aktuálne sme sa všetci ocitli v čudnej situácii spôsobenej pandémiou. Predpokladám, že väčšina tvojich aktivít je teraz utlmená. Krátila si si čas kváskovaním, ako väčšina Slovenska? Alebo máš niečo lepšie?

Žiadne kváskovanie, to fakt nie som ja. Ale je pravda, že som vyvárala a vypekala a publikovala som to na sociálnych sieťach. Nie preto, že by som chcela demonštrovať, aká som gazdinka, ale skôr ako inšpiráciu aj pre iných, ktorým možno už v kuchyni dochádzala fantázia. Ja som tento čas venovala iným, telefonovala som si s osamelými, opustenými, smutnými ľuďmi a snažila som sa ich trochu rozptýliť.

Tiež som posilnila svoju záľubu v metafyzike, vykladala som karty po telefóne, a stále ešte vyrábam magické mydielka a škapuliare, pričom tieto činnosti robím len a výlučne preto, aby som výťažok z nich mohla použiť na pomoc iným.

Čo nové pripravuješ, keď toto celé skončí? Na čo sa môžeme tešiť?

Čo sa televízie týka, tam stále nie je nič isté. Mala by som začať písať nový román. V podstate všetko už mám pripravené. Postavy sú stvorené, dejové zápletky nastavené, ale nejako neviem ešte nájsť silu. Prežívam stále veľkú bolesť z náhlej smrti mojej mamy a zdá sa mi, že by nebolo fér voči čitateľom, aby som začala tvoriť v tomto rozpoložení. Isto by sa časť môjmu smútku dostala aj do deja, a to nechcem. Moja podstata je totiž veselá a silno optimistická, a ja si prajem, aby aj budúca moja kniha bola takou.

Pripravila: Martina Valachová

Korektúry: Katarína Málková

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/