fbpx
Renáta Názlerová: Od  istého času žijem svoje sny
Domov / ROZHOVORY / Renáta Názlerová: Od  istého času žijem svoje sny

Renáta Názlerová: Od  istého času žijem svoje sny

Sympatická dáma, ktorú poznáme najmä z televíznej obrazovky a ako autorku kníh. Ale to nie sú všetky jej aktivity. Moderátorka, scenáristka, spisovateľka, mediátorka, lektorka Renáta Názlerová je pre mnohé ženy veľkou motiváciou. Nerobí si z ničoho ťažkú hlavu, problémy rieši s úsmevom na tvári a hneď zahorúca. Aj tento rozhovor vznikol priam bleskovo :-).

Tvoj hlavný pracovný nástroj je komunikácia v rôznych podobách. Komunikuješ písaným i hovoreným slovom, na televíznej obrazovke, i na mediátorskej pôde. Málokomu z takejto brandže sa podarí stať celebritou. Teba poznajú všetci, je to výhoda, či obťažujúci fakt?

Prepáč mi, že budem s tebou polemizovať. No nikdy som sa necítila ako celebrita, a určite ňou ani nie som. Je pravda, že moja práca je viac na očiach ako iné druhy práce a preto možno som známa, alebo známejšia. No k sláve mám rozhodne ďaleko, a ak by som si nedajboh niekedy na skutočnú slávu siahla, potešila by som sa ňou ako napríklad nejakým pekným artefaktom, ktorý nás môže oblažiť, nedovolila by som jej však, aby mi robila šarapatu v mojom živote alebo v mojom vnútri. A teraz k tvojej otázke – je pravda, že ma pozná relatívne mnoho ľudí. Byť sústavne sledovaný, pozorovaný môže niekoho tešiť, pre mňa je to len fakt, ktorý súvisí  s mojou prácou, a ktorý musím akceptovať. Preto ma neuráža ani nepoburuje, ak sa ľudia za mnou otáčajú, alebo ma pristavia, či spontánne pozdravia. Nerobím caviky ani keď ma požiadajú o spoločnú fotku, alebo autogram. Sú ale situácie, kedy mi tento druh pozornosti nie je celkom po chuti, a to je napríklad vtedy, keď ležím v nemocnici, alebo vyleziem mokrá a strapatá z mora a vidím, ako si ma niekto fotí, a tvári sa pritom bohovo nenápadne.

Renata Názlerová

Aká bola tvoja profesná cesta po skončené štúdia žurnalistiky? Smerovala si presne k tomu, čo dnes robíš, alebo si mala iné sny?

Ťažká otázka, pretože novinárkou som byť chcela, a aj som ňou dlhé roky bola. Pracovala som na pozícii redaktorky, reportérky, šéfredaktorky, riaditeľky vydavateľstva. A túžila som, čoby som to nepriznala, aj po uplatnení v televízii. Bola som však k sebe kritická, vedela som, že slovenské televízne pomery neprajú ženám, ktoré nie sú štíhle a modelkovsky krásne. Po skončení štúdia žurnalistiky som dokonca absolvovala aj prijímačky na herectvo, kde som sa dostala tuším až do tretieho kola, ale ktosi v komisii povedal, že už som stará – mala som vtedy 23. Z čoho plynie, že akási túžba po fyzickej exhibícii vo mne tlela. Že prišla ponuka na účinkovanie v Súdnej sieni bola len zhoda náhod. Ale prišla, a ja som do toho išla plnou parou. Ukázalo sa, že navzdory tomu, že nie som vyštudovaná herečka, a pre moderovanie som nespĺňala váhové a neskôr už ani vekové parametre, uspela som v oboch týchto oblastiach. Teda, keď teraz nad tým premýšľam, splnili sa mi moje sny.

Nástup na televíznu obrazovku bola rozhodne veľmi veľká životná i profesná zmena. Zžila si sa s televíznym prostredím ľahko?

Televízne, a vôbec slovenské šoubiznisové prostredie je špecifické. Čo si budeme hovoriť, je tam dosť takých, čo tam nemajú čo robiť, a sú tam aj takí, ktorí by si právom zaslúžili výslnie, a nemajú ho. My sme mali asi to šťastie, že celý realizačný, produkčný a výkonný tím Súdnej siene sa hneď od počiatku stal dobrou partiou. A dodnes, hoci táto relácia už ťahá druhú dekádu, sa máme radi a hoci si občas tiež pofrfleme, držíme za jeden povraz.

Veľmi je sympatický tvoj postoj k budovaniu sebavedomia u dám všetkých veľkostí. Najmä preto, že žijeme v dobe, ktorá budí dojem, že všetky ženy musia byť ako z predvádzacieho móla. Vždy si bola OK s tým, aká si?

Vždy nie. Ale neskákala som kvôli tomu z okna. Žila som plnohodnotným životom mladého človeka, ktorý veľa športoval, veľa cestoval, ktorý nepokazil žiadnu srandu. Teda nebola som nijako vyčleňovaná, naopak, vždy som mala svoje miesto v každej societe, v ktorej som sa vyskytla. Akurát že som si príliš netrúfala na chlapcov. Nikdy som ich nebalila, považovala som to za stratený čas a rovnako tak mi ako zbytočné prišlo nejako prehnane sa starať o to, ako vyzerám. Našťastie svojho manžela som stretla ako 24 ročná 24 ročná a vďaka nemu som pochopila, že krásna som – pre neho určite, a to stačilo na to, aby som prestala špiritizovať nad tým, či som ako žena príťažlivá, alebo nie. Postupom času som ale začala vnímať, že čo ja už dávno neriešim, riešia všetci okolo mňa. A keby len riešili, zovňajšok sa stal dôvodom na separáciu, segregáciu, odsudzovanie, ponižovanie, alebo naopak, neprimerané uprednostňovanie, velebenie, nekritický obdiv. Deň čo deň sa chytám za hlavu, keď vidím akej povrchnosti sme schopní, a ako neodpustiteľne ľahko dokážeme prehliadnuť skutočne krásne bytosti.

Renata Názlerová

Si pre mnohých inšpiratívna v mnohých smeroch. Mne sa na tebe najviac páči, keď sa ľudia neberú príliš vážne a majú zmysel pre humor. Ani jedno z toho ti nechýba. A veľmi mi bolo sympatické, že si si na životné jubileum darovala sama sebe predĺženie vlasov, lebo si po tom dlho túžila. Aké sny ešte máš a budeš si ich plniť?

Od istého veku, a myslím, že tou hranicou bola pre mňa práve 40ka, žijem svoje sny. Odišla som z práce, ktorá ma síce dobre živila, ale netešila. Navyše som tam narážala na ľudskú zlobu, závisť a pomstychtivosť. Túžila som po zmene, a tá prišla. Potom som chcela hrať v skutočnom filme, to sa mi splnilo. Túžila som po televíznom projekte, kde budem môcť byť aj scenáristom aj protagonistom, stalo sa. Chcela som moderovať tolkšou, aj to prišlo. Mojim snom bolo začať písať knihy, a dnes píšem šiesty román, hoci ten prvý som stvorila len pred tromi rokmi. Všetko teda nasvedčuje tomu, že 40ka bola pre mňa magickou hranicou, ktorá mi otvorila brány do života podľa mojich predstáv. Je pravda, že už som prekročila aj druhú okrúhlu hranicu – 50ku. Je to zatiaľ necelý rok, ale verím, že aj v tejto etape môjho života ma čakajú zázraky v podobe splnených tajných túžob.

Foto: archív Renáty Názlerovej a TV JOJ

Rozhovor pripravila: Monika Macháčková, autorka