Je lepšie neschovávať svoje „normálno“ pred okolím. Aj tak všetko utajované vyjde najavo… : -)

Je lepšie správať sa prirodzene a neschovávať svoje „normálno“ pred okolím. Zdá sa, že aj tak všetko utajované vyjde najavo…:)

V skorých ranných hodinách sa ľudia presúvajú ulicami väčšinou sami. Postupne s vychádzajúcim slnkom ich zo svojich obydlí pribúda viac. Na dedinkách si okoloidúci obyvatelia zamávajú na pozdrav, alebo aj prehodia niekoľko slov. Všímam si, že v mestách je to iné… Ulicami, námestiami sa presúvame v prítomnosti ľudí, ale často nestretneme ani jedného zo svojich známych. Zvykáme si na akúsi anonymitu mesta, na neznáme tváre okoloidúcich.

Detail

Počas jednej rutinnej chôdze mestom si v tzv. anonymnej atmosfére všímam ľudí, ale inak ako zvyčajne. Nevšímam si len človeka, jeho chôdzu, oblečenie a účes, ale pozorujem ho poctivejšie. Hľadám akýsi nemenovaný detail, ktorý o dotyčnom niečo zaujímavé vypovedá. Všímam si ruky, gestá a celkovú reč tela…

Na chodníku popri rušnej ceste kráča oproti mne staršia pani. Má zaujímavo zafarbené vlasy pripomínajúce parochňu. Zo svojej príručnej kabelky vytiahne šuštivý sáček s bagetou. Jemne sa pootočí do strán a s chuťou do nej zahryzne. Ústa otvorí až tak, že si všimnem jej zachovalú zubnú protézu.

Prefrnkne mi myšlienka hlavou. Neviem, či by som si v jej veku kúpila tak náročne konzumovateľný potravinový výrobok. Ale, musím uznať, že je dobrá…Koľké zo žien sa hanbia jesť na ulici? A všimnite si, že ak sa k tomu už niektorá aj odhodlá, je obliehaná letmými pohľadmi ľudí. Možno sa aj vy pristihnete, ako na pár sekúnd zaostríte zrak na dobrotu, ktorú drží okoloidúci v rukách. Alebo nie?

S mojim postrehom z ulice si spomínam na jednu krátku príhodu z liečebne. Nech sa páči:

ZUBNÁ PROTÉZA

Na oddelení pre dlhodobo chorých otváram dvere izby s číslom päť.
Na posteli sedia dve staršie panie a po dobrom obede pohodlne odpočívajú.
Sú sestry a svojou mysľou už nie sú v súčasnosti. Ako sa v medicínskom jazyku vraví, sú mierne dezorientované.
Rozprávajú, vzápätí hneď zabudnú o čom rozprávali a opäť začínajú odznova.
Rozprava v takomto štýle, môže trvať večne až kým sa neunavia.
Na stolíkoch vedľa postele majú rozložené taniere s pohodeným príborom.
Upútajú  ma zvláštne uložené, nedojedené kúsky z obeda na jednom z tanierov.
Kúsky knedle z bielej múky sú uložené na sebe do tvaru pripomínajúci klobúk.
Knedľový klobúk je dokonca ozdobený červenou kapustou.

Aké vtipné tetušky, pomyslím si. Zoberiem tanierik s naaranžovanými zbytkami jedla a spolu aj s tým druhým ich nesiem do kuchynky. Prizriem sa lepšie a čo nevidím: Spod knedľového čuda vykúka „usmiata“, zubná protéza.

Nuž, stačila malá nepozornosť a pani by o svoje zúbky prišla.

Aj keď sa môže zdať, že táto príhoda nijako nesúvisí s tou predchádzajúcou, predsa len v niečom áno. Panie, si síce už nepamätajú, čo robili pred chvíľou, a aký sa píše rok. Prejavili však svoju prirodzenosť, ktorá je vo vnútri ich samotných. A tou je hravosť a vtip.

Rozmýšľam, prečo je to tak.

Bežné predmety okolo nás prijmeme do pomyselného poľa našej pozornosti. Veci, predmety, či ľudia nás neiritujú, sú bežné, normálne, každodenné. Ale akonáhle je niečo v poli iné, napr. výraznejšie, farebnejšie, alebo krivé, nesúmerné či inak výrazné upúta to pozornosť človeka. Napríklad, ak chceme byť nenápadní počas jedenia na verejnosti a túžime zahryznúť do veľkej bagety nepozorovane, zistíme, že to ani nie je možné… Čím chceme náš akt čo najviac utajiť, tým je viditeľnejší.

Jeden moletnejší pán vyťahoval zo svojho vrecka balíček s cukrovinkami tak nešikovne, že sa mu celý rozletel padajúc na zem.

Možno si chcel z balíčka nepozorovane uchmatnúť len jeden cukrík, ale vyletel celý zásobník. Sú to „vesmírne naschvály?“

Art. Radovan Vincze

Asi je lepšie správať sa prirodzene a neschovávať svoje „normálno“ pred okolím. Zdá sa, že aj tak všetko utajované vyjde najavo…:)

Zuzana Balašovová Donátová pôsobila ako sociálna terapeutka v domove seniorov a hospici. Jej nová kniha Za dverami liečebne II vyjde už onedlho.

Hľadajte v internetových kníhkupectvách Elist a iné.