Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Napadlo mi toto zvláštne slovné spojenie keď som nedávno pozeral video na youtube o rozbaľovaní jedného produktu. Dozvedel som sa, ako treba postupovať, aj čo balenie obsahuje. A vtedy mi napadlo : Ako to asi je pri „rozbaľovaní“ seba samého?
Unboxing človeka
Je iné pozrieť sa do zrkadla, a iné, keď sa niekto pozerá na nás. Porovnanie by mohlo byť, a aj býva, veľmi zaujímavé. Dokonca, niekedy prekvapivé! Čo vidíme v sebe sami a čo v nás vidia ľudia okolo nás totiž nie je, či nemusí byť, to isté. Sme presvedčený o tom, že vidno len to čo chceme ukázať. A to v oboch prípadoch. No môžu prísť situácie, s akými sme ani náhodou nepočítali. Ako je napríklad aj tá, čo je okolo nás už pár týždňov. Vyzlieka nás donaha.
Či chceme alebo nie, naše reakcie sú čím ďalej tým čistejšie. A máme (konečne… ) možnosť vidieť prirodzený svet okolo nás. Každodenné obyčajné situácie v práci, obchode, na ulici, a aj doma sú iné. Do akej miery a akým spôsobom, to si už každý dokáže zhodnotiť sám.
Koľko vecí sme schopní oželieť ? A čoho sa vzdávame len ťažko?
Ukazuje sa, v čom všetkom sme odrazu zraniteľnejší, ako sme si doposiaľ mysleli. A možno sa sem-tam prichytíme aj pri tom, ako ideme prehodnotiť hodnoty. Vo svojom balení (boxe) som dnes po „unboxingu“ našiel jedno telo, jednu dušu=myseľ. Áno, aj rúško mám po ruke. Nesmejte sa, veď rúška ma doviedli k tomu, že som sa konečne po štyroch mesiacoch vrátil ku klávesnici. Všetko zlé môže byť na niečo dobré… Či ako sa to hovorí?
Máme len jeden pokus a na jeho zvládnutie sme dostali jedno telo a jednu myseľ. Do akého stavu sme si telo dostali a v akom je, to vieme ovládať. Bolo, a je to, z veľkej časti len na nás. Ak to napíšem ako abstinujúci alkoholik, tak som rád, že žijem, a môj život je po fyzickej stránke fajn. Aj keď mám problémy s tlakom. Navyše som bipolárny. No vďaka psychohygiene, a aj abstinencii a liekom, to mám pod kontrolou.
Inak a na rovinu povedané, dá sa to. Na liečení nás naučili, ako sa k sebe správať, ak chceme žiť. Myslím, k sebe samému. My abstinenti potrebujeme mať vo výbave abstinentský egoizmus. A to platí pre všetko, čo do seba pcháme… Nielen pre alkohol.
S dušou, teda mysľou je to ťažšie. Navyše je oveľa citlivejšia na to, čím ju nakŕmime! Aj preto, že má dosť zásadný vplyv na telo, by sme to nemali mať na háku. Ak telo zlyhá, nebude ani myseľ. K tomu si pridajme ešte tlak okolia, aj nás samých. My sami sme si pre seba najväčšou záťažou a nebezpečím, no aj najlepším a najbližším záchrancom. Umenie narábať s tým tak, aby telo aj myseľ boli v pohode a symbióze, sa treba učiť.
Je dobré rozbaliť svoju dušu. A s ňou aj myseľ…
A riadne sa poobzerať zo všetkých strán. „Ako myslíš, tak sa cítiš“… som niekde čítal. Aj keby nie, tak sa asi nedá myslieť, ako je všetko na hovno a pritom sa cítiť, ako na skvelej dovolenke. A platí to aj opačne.
Rozbalil som sa, lebo som cítil čosi divné. Okolo seba. Aj v sebe. Niečo, akoby bolo inak. Bol som to ja. Ja sám. Je to ako je. A už treba len vydržať. Berme si z tej corony to, čo nás dokázalo odhaliť. A pamätajme si čo sme odhalili. Môže sa to zísť už zajtra….