Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Vybrali sme nedávno do Raja. Slovenského. Na pár dní. Že si posledný víkend babieho leta užijeme na túrach v lone krásnej prírody. Aj na Orave ju máme nádhernú, to hej, ale zachcelo sa nám vybehnúť za hranice všedných dní a schodených cestičiek. My veľkí sme sa tešili. Mladšia, teenagerská polovica rodiny už o čosi menej. Najmä, keď vyšlo najavo, že ubytovanie je bez prístupu na internet.
Napokon sa podarilo predstavy o tom, ako tráviť víkend zladiť (niekedy som viac a niekedy menej demokratický rodič) a mohli sme vyraziť.
Príjemný horský hotel sme našli napriek tme relatívne rýchlo. Čakali nás s úsmevom a výbornou večerou. Ochotný mladý muž na recepcii hneď večer vysypal z rukáva niekoľko tipov na výlety, niekoľko máp a niekoľko turistických sprievodcov. Po dôkladnom zvážení a spomínaní, čo všetko sme s vtedy ešte nie manželom v Raji prešli, keď sme tu pred rokmi niekoľko letných nocí vymrzli pod stanom, padol výber na najnavštevovanejšiu roklinu Suchá Belá. Fotky sľubovali príjemný adrenalín, októbrový termín voľnejšie chodníky a predpoveď počasia takmer letné teploty.
A tak aj bolo. Spočiatku. Kým sme sa svižným tempom presúvali po lúke a vyschnutom koryte potoka. A potom to prišlo. Prvý rebrík som prebehla ako-tak v tempe. Druhý už so zaváhaním, bol o niečo vyššie ako ten prvý a jeden šteblík mal zlomený. A na treťom sa to stalo. Zasekla som sa na piatej priečke. Presne tam, kde sa bolo treba pustiť skaly a len tak, bez opory ísť ďalej po mokrých drevených šteblíkoch.
Zvyšok rodiny sa usmieval na konci, podupkával v jesennej rannej hmle a trpezlivo na mňa čakal. Lenže ja som sa nevedela pohnúť. Úplný blok. Taký pocit som doteraz nezažila. Nohy zastali, ruky zdreveneli, v hlave prázdno a v žalúdku nepríjemné chvenie. Že mám strach z výšky, to viem. Táto drevená deravá cestička však bola sotva meter nad skalami. Opáčila som ešte raz. Na piatej priečke som opäť ostala stáť, skaly som sa nedokázala pustiť. Začarované miesto.
Opatrne som sa vrátila cez mojich päť šteblíkov na pevnú zem a pozrela pred seba do rokliny. Drevené chodníky sa hadili po celej dĺžke, nadväzovali na seba a strácali sa za oblúkom skaly. Inej cesty nebolo. Vtedy mi to došlo. Mám problém. Ja po tých rebríkoch jednoducho neprejdem. Roklina je jednosmerná. Aj keby som niečo teraz vymyslela a prekážky zbabelo podliezla, to „najhoršie“ ma bude čakať za najbližšou zákrutou.
A lepšie to nebude.
Istejšie bude vrátiť sa z kratšej cesty, teda zatiaľ ešte zo žiadnej cesty. Toľko radil rozum. Srdce však videlo na konci rebríka zvyšok rodiny, ktorý chcel ísť ďalej. Chytala ma panika. Akúkoľvek podporu a oporu ponúkanú manželom, aj okoloidúcou rozveselenou skupinkou som zamietla, všetky ponuky na štamperlík, povzbudenia a presviedčania „…to dáš!“ šli mimo mňa. To nedám…
Bála som sa. Toho neznámeho pocitu, ktorý mi zväzoval nohy. A ešte viac toho, že moje deti pôjdu tou cestičkou hrôzy bezo mňa. Môže sa im pošmyknúť noha, zakrútiť hlava, môžu sa báť a čo ja viem, čo ešte. A ja pri nich nebudem! Najradšej by som ich zavolala späť.
To, že s deťmi bol manžel, nebolo v tej chvíli dôležité, pretože nik sa predsa nevie viac báť a lepšie postarať o naše deti, ako ja. Prešľapovala som na mieste a bolo mi do plaču. Nevedela som stráviť pocit bezmocnosti, ktorý sa ma zmocňoval. Minúty ubiehali, hmla sa nedvíhala a keď sa človek nehýbal, začínala byť zima. Bolo treba sa rozhodnúť. …
Vtedy mi to opäť raz došlo a nie po prvý krát. Svoje deti nevlastníme. Nemôžeme ich spútavať svojimi obavami, ani svojou láskou. Musíme ich nechať ísť svojou cestou, robiť vlastné rozhodnutia, vlastné chyby, vlastné zakopnutia a hľadať vlastnú silu, ako sa opäť postaviť a ísť ďalej. Musíme ich chrániť, ale len do tej miery, aby to pre ne nebola medvedia služba. Aby neprišli o odvahu a vedeli si v živote dať rady aj bez našej pomoci. Musíme ich vedieť pustiť do sveta.
Dohodli sme sa. Tri štvrtiny rodiny pôjde roklinou a užije sa adrenalín podľa pôvodného plánu. Každú polhodinu podajú správu, že sú všetci živí, zdraví a šťastní. Vyfasovala som doklady a kľúče od auta. A potom som sa už len dívala, ako zľahka prebehli ponad koryto potoka a zmizli za skalným previsom. Stála som tam ešte hodnú chvíľu a zmáhal ma pocit krkavčej matere, ktorá svoje deti nechala napospas osudu.
Skúsila som prejsť ešte raz, možno by sa mi podarilo ich ešte dobehnúť… ale ďalej ako po piaty šteblík to nešlo ani na tretí krát. Rozčarovane som sa s roztrasenými kolenami vrátila a zvažovala, ako naložím s najbližšími hodinami čakania.
Druhý zlomový moment toho dňa prišiel vo chvíli, keď som si na recepcii miestneho penziónu kúpila mapu, fľašu vody, horalku a pustila sa hore lesom po červenej. V tichu lesa som si vychutnala vlastné tempo a pevnú zem pod nohami. Na zahodenie nebol ani pocit, že zodpovednosť a obavy som na chvíľu delegovala a šliapala len sama za seba.
Za dve hodiny sme sa všetci stretli na Kláštorisku. Živí, zdraví a šťastní. Krásne miesto, výhľad impozantný. Mám pocit, že v ten deň každý z nás trošku prekonal sám seba. Každý svojim spôsobom. Zvládli to aj bezo mňa a ja som bola na nich nesmierne pyšná. A málinko aj sama na seba.
PRÍĎTE SA PORADIŤ
