Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Beduíni hovoria, že keď Boh stvoril Zem vybral si na nej jedno miesto ako svoj domov a odobral z neho všetko prebytočné, aby zostala len čistá krása. A tak vznikla Sahara.
Keď som pred viac ako 6 rokmi prvýkrát zaborila nohy do saharského piesku, zalial ma pocit hlbokého šťastia a blaženosti. Pocit, že som prišla domov. Zamilovala som sa do jej nádherných dún, ktoré pripomínajú morské vlny, materské lono rovnako ako sexi tvary prsnatej ženy. Miesta, kde sa zdá, že nie je nič, no keď pričuchnete bližšie, objavíte nevídanú krásu. Sahara sa stala mojou veľkou láskou, miestom, kde môžem spočinúť v jej náruči a nabrať sily, ale aj miestom, kde sa môžem odovzdať jej divokosti a neústupčivosti, nechať sa ako divokej šelme roztrhať na kúsky, aby som sa mohla znova narodiť zmenená a očistená.
Volanie púšte
Nikdy ma nelákalo chodiť desiatky kilometrov pešo v teple a zrazu to prišlo. Jasné a číre volanie, že mám ísť na púšť. Bolo to 2 roky po tom, čo som sa rozhodla opustiť úspešné podnikanie, ktoré som 15 rokov budovala a predať svoj podiel vo firme. Nebola som tam už šťastná a cítila som sa ako vo väzení, ktoré som si sama vybudovala. Opustila som teplý peliešok a vychodený chodníček som vymenila za neistotu. Mala som takmer 40 a život začal pre mňa postrádať zmysel. Dovtedy som žila presne podľa toho ako by sa malo. Bola som šikovná, dobre som sa učila, zhruba poslúchala, študovala som, vybudovala som firmu, bola som úspešná, bohatá, známa podnikateľka, mala som manžela, dom a k dokonalému šťastiu mi chýbali už len deti. Jednoducho som robila všetko, o čom mi hovorili, že keď budem robiť a mať, tak budem … Myslela som si, že je to asi návod na šťastný život a keď nie to, tak aspoň k spokojnosti. Tak som kráčala podľa mapy, ktorú mi dali rodičia, škola a spoločnosť a zrazu som sa ocitla v bode, keď som sa cítila úplne stratená. Cudzie mapy ani návody už ďalej nefungovali. Cítila som sa vyčerpaná, frustrovaná, nespokojná, nenaplnená a nešťastná. A nevedela som prečo. Prečítala som si niekoľko prekrásnych kníh, ktoré sa ma hlboko dotkli a nesmierne ma obohatili. Kniha Soulcraft, v ktorej americký psychoterapeut Bill Plotkin opisuje súčasnému človeku rôzne cesty a prístupy k zostupu k duši, ma úplne uchvátila. Vtedy som pochopila, že to je to, čo mi chýba. Zdivočieť. Začať načúvať hlasu svojej duše a nechať sa ňou viesť. Dnes viem, že volanie Sahary bolo volanie mojej duše, ktorá čakala, kým sa trochu zastavím a začnem načúvať. Preto ma tak lákala táto cesta, ktorá bola zároveň vedená aj ako zostup k duši, do dolného sveta, do hlbokého a desivého neznáma v nás samých, a predsa k tak dôverne známemu miestu, miestu našej pravej identity. Stretnúť sa s dušou znamená objaviť mystický obraz, s ktorým sme sa narodili, ktorý odhaľuje cestu k nášmu najväčšiemu osobnému naplneniu, ako aj podstatu našej skutočnej služby svetu. Nesmierne som sa tešila na toto stretnutie a zároveň veľmi bála, že sa niečo zásadné vo zmení, ale niekde hlboko vnútri som mala ešte väčší strach, že sa nestane vôbec nič.
Prebudené strachy
Bála som sa však aj cesty samotnej, neznámeho sveta, neistoty, bála som sa hadov, škorpiónov a veľkých chrobákov. A hlboko vo mne sa ozýval ten najhlbší strach, strach zo smrti. Ten je tam prítomný stále. Neustále ma nútil rekapitulovať a dívať sa na svet a svoj život s pocitom, že mi smrť dýcha na chrbát. Mám pocit, že uvedomovať si svoju pominuteľnosť je veľmi dôležitá skúsenosť, o ktorú sme v živote ochudobnení. Stále sa tvárime, akoby sme tu mali byť večne a odkladáme zásadné veci a rozhodnutia svojho života až kým už je možno neskoro.
Návrat k jednoduchosti
Putovali sme spoločne malá skupina pútnikov z Čiech a ja. Celých 14 dní bolo nádherným návratom k jednoduchosti, zanechávali sme predstavy o tom čo má ako byť, aby sme sa otvorili tomu, kým skutočne sme. Kráčali sme bosí s karavanou po dunách, spali v náručí Zeme pod hviezdami, vstávali o 6:00 a sledovali východ slnka, spievali pri ohni, zdieľali v kruhu, pracovali sami aj so sebou navzájom, pobývali 3 dni osamote bez jedla uprostred Sahary. Beduíni nám každý deň varili úžasné jedlá a ráno upiekli čerstvý chlieb. Bol to nádherný čas prepojenia, ľudskosti, blízkosti a zdieľania zo srdca.
Púšť je skvelou učiteľkou, láskavou aj krutou, je miestom zastavenia, ticha a načúvania. Každému dá presne to, čo potrebuje. Ja som tam išla odhodlane zostúpiť k duši a stretnúť tam to, čo stretnúť mám. Dodnes si pamätám, ako som prosila púšť a Boha, nech sa dokážem odovzdať prúdu života a ten nech ma nalieva kam potrebuje. A čakala som, čo sa stane. Po pár dňoch putovania sa vo mne začalo ozývať moje vnútorné dieťa, ktoré bolo smutné, zranené a príšerne naštvané. Stretnutie s ním bolo pre mňa veľmi intenzívne a boľavé. Uvedomila som si, že to je moja zranená časť, ktorá žije v mojom podvedomí. Je stále so mnou, ale žije v mojom tieni, oddelená nevidená a paralyzovaná. Prišla ma uzdraviť a ukázať mi cestu. Túžila, aby som ju uvidela a dala jej priestor a uznanie. Vypočula čo chce a naplnila jej potreby.
Zvyčajne to tak býva, že najväčšia bolesť a utrpenie odhalí najväčší dar. Tá moja malá 4-ročná mi pomohla rozpamätať sa na môj detský sen. Nenávidela ma za to, že som jej nedovolila maľovať, tancovať a spievať. Celý čas, ako som chodila po dunách, som maľovala do piesku. A zrazu som si spomenula, že vždy som chcela byť umelkyňa. Tam som sa za dva týždne rozhodla, aké zmeny musím vo svojom živote urobiť, aby som mohla žiť v súlade so sebou.
Tri dni samoty a pôstu
Uprostred našej púte nás čakali 3 dni samoty a pôstu. Nikdy v živote pred tým som nestrávila 3 dni a noci sama. Nespala som sama vonku a už vôbec nie v cudzom svete. Hoci som sa do Sahary okamžite zamilovala a cítila som sa tam veľmi bezpečne ako sa blížil čas odchodu do samoty, začala som pociťovať strach a neistotu, no zároveň aj obrovské vzrušenie. Bol to nádherný čas. Prežila som ho v láske a pokore a modlila sa nech sa niečo stane, nech uvidím ako ďalej, nech nájdem v živote opäť radosť a zmysel, nech dokážem opustiť to, čo je pripravené odísť a otvoriť sa novému. Postupne som si zvykla na samotu, hlad uspal posledné zbytky Ega a začalo mi tam byť veľmi dobre. Úplne som sa odovzdala tomu, čo je a zaplavilo ma obrovské množstvo energie, šťastia a radosti. S týmto pocitom som sa potom po 3 dňoch vrátila nielen do saharského kruhu, ale aj späť domov a trval neuveriteľných 14 mesiacov.
Sľub Sahare a svojej duši…
Dni po samote sme venovali usadeniu toho, s čím sme sa tam stretli. Opäť sme sa vrátili k jednoduchosti, putovaniu, spoločnému kruhu a zdieľaniu. Pracovali sme spoločne aj každý sám a otvárali sa hlbšiemu pochopeniu obrazov a diania zo samoty. Naša púť sa blížila ku koncu a mne sa nechcelo odísť. Tam, kde vonku takmer nič nie je, som objavila veľká dar, svoj vnútorný svet a vnútorný život. Pri rozlúčke so Saharou som jej dala sľub, že navždy ostanem verná svojej duši a že sa po zbytok svojich dní nechám viesť jej hlasom. Sľúbila som jej, že sa tam ešte vrátim a svoj sľub som dodržala.
Návrat domov
Odhodlaná a posilnená Saharou som sa po návrate začala venovať maľovaniu a štúdiu maľby. Maľovanie a výtvarná tvorba sa postupne stali každodennou súčasťou môjho života, výživou pre moju dušu a postupne sa stávajú aj zdrojom mojej obživy. Začala, som aj spievať, viac tancovať a v poslednom čase aj hrať divadlo. Zároveň som urobila mnoho zmien, ktoré trvajú dodnes… zistila som, že väčšinu vecí, ktoré mám, vôbec nepotrebujem. Zjednodušila som svoj život, vyhodila kopu vecí, začala som používať ekologickú drogériu a čistiace prostriedky. Napravila som si vzťahy, ktoré som cítila, že je potrebné vyriešiť. Nebolo toho veľa, ale skôr som mala potrebu porozprávať sa s niektorými ľuďmi a vyjadriť svoje hranice, spôsob komunikácie a podobne.
Piesok z duše nevyklepeš
Možno nie každý tam nájde také nádherné dary ako som našla ja. Ale určite každý zacíti svoju esenciu, spozná čo znamená byť naozaj človekom, ktorý žije v hlbokom spojení so sebou, s prírodou a svetom okolo seba. Zažne plamienky vo svojich očiach lebo raz a navždy pochopí, že život je jedno veľké dobrodružstvo, ktoré si treba užívať a nie sa pred ním bezpečne uchrániť. A hoci sa mi po návrate podarilo vyklepať piesok takmer zovšadiaľ, z mojej duše nie. Lebo piesok z duše nevyklepeš. Odvtedy sa na Saharu vraciam a jej nádheru a silu som zatúžila ukázať aj ďalším ľuďom a som nesmierne šťastná, že sa tak deje.