Michaela Hybská: Už viem, že začať sa dá kedykoľvek

Koľkokrát sa dá v živote začínať opakovane od nuly? Niekto to nezvládne, a po prvom neúspechu sa zakuklí do seba a stane sa z neho pasívny prežívač. Svet len tak ide okolo neho.

A potom sú tu bojovníci. Keby bolo treba tisíci raz znovu nakopnúť vrtuľu, aby sa v živote diali veci, ktoré ho tešia, urobí to. Znova a znova. Tak ako Michaela Hybská. Na jej príbeh ma upozornila kamarátka Lucia. „Vás dve musím dať dohromady,“ napísala mi. A veru, keď mi Miška popísala svoj životný príbeh, cítila som k nej obdiv. Ona je presne ten typ, čo z každého problému hľadá cestu k niečomu lepšiemu. Čo má však spoločné stavarina a pečenie?  Ako môže miešanie cesta pre niekoho znamenať nový nádejný začiatok? Môže, a to veľmi významne.

Pochádza z Pliešoviec, neďaleko Zvolena. Odjakživa  si o sebe myslela, že je výlučne technický typ človeka. „Som totiž zo stavbárskej rodiny, kde otec, aj obidve dcéry sú stavební inžinieri. Dokonca študovali na rovnakej fakulte a rovnaký odbor. Už ako malá som trápila otca, aby mi predpisoval abecedu v technickom písme, ktoré som uňho obdivovala – a krasopisne napodobňovala. Nikdy som neuvažovala nad tým, že by som mohla robiť niečo iné ako on. Je to typický príklad rodičovského vzoru. Preto som vyštudovala Strednú priemyselnú školu stavebnú v Banskej Bystrici a následne aj Stavebnú fakultu na Technickej univerzite v BA, vtedy to bola ešte Slovenská vysoká škola technická,“ hovorí Michaela.

Mladá šéfka

Písal sa rok 1988, keď úspešne spromovala. V tom čase neprichádzalo do úvahy nič iné, iba okamžite ísť pracovať – ideálne v odbore. V prvom zamestnaní novopečená 22 ročná slečna stavebná inžinierka dostala naozajstnú školu života. „Ocitla som sa na stavbe vodovodu kdesi v lese, spolu s desiatimi robotníkmi, ktorým som odrazu bola „šéfka“. Desať chlapov rôzneho veku, vzdelania, povahy…. Asi mojich 185 cm živej výšky u nich vzbudilo aspoň aký-taký pocit rešpektu,“ so smiechom konštatuje. Trvalo to síce trochu dlhšie, ale rešpekt naozaj prišiel, nakoniec si našla cestu k nim a oni k nej. „Bolo to päť skvelých rokov na pozícii stavbyvedúcej. Naučila som sa veľa nielen po odbornej stránke, ale aj o komunikácii, diplomacii a empatii. Skúsenosť práce s ľuďmi, bola asi najdôležitejšia z toho obdobia.“

Potom došlo ku klasickému scenáru – tehotenstvo, svadba, spoločný život s dlhoročným priateľom. Pochopiteľne, že si  myslela, že to bude naveky. Po narodení syna (ktorý je mimochodom od konca júna čerstvý inžinier architekt) si naplno vychutnávala materstvo a naozaj krásny manželský život.

Poďme robiť reklamu

Okolo roku 1995 nastal veľký boom reklamných agentúr. Michaela sa  nevrátila späť k stavebníctvu, ale spolu s manželom a kamarátom si založili tiež reklamku. „Niekoľko rokov to fungovalo veľmi dobre a ja som sa našla v reklamnej branži. Objavila som v sebe nejakú kombináciu kreativity, manažérskych schopností a komunikácie. A následne prišiel prvý pád – nezhody, strata klientov a nevyhnutný koniec,“ spomína na ťažšie chvíle. Niekoľko rokov prechádzala z jednej reklamnej agentúry do druhej, s rôznymi úspechmi, alebo skôr neúspechmi… A na dôvažok sa začali objavovať aj problémy v osobnom živote.

„Získala som pocit, že som primrzla kdesi ku dnu. Ale môj fatalistický prístup k životu a optimizmus, ktorý mám našťastie daný zhora, mi nedovolili úplne to vzdať.“ Potom prišiel  správny impulz, stačilo, aby sa vynoril jeden človek z minulosti. Pomohol Miške pri založení vlastnej agentúry, pri získavaní nových klientov, i nových zákaziek.

Obchod s vôňou

„Boli to veľmi úspešné štyri roky. Popri tom som si otvorila predajničku s moderným umením, ktoré mám veľmi rada, a nielen moderné, a niche parfémami. Žiadne monopolné aldehydy, vyrábané na stotisíce litrov, ale od poctivých francúzskych parfumérov a moje milované orientálne vône – parfumy a parfumové oleje. Moja mama hovorí, že keby som nemala čo jesť, voňať budem i tak!“

Robila to s nadšením, ako vždy a všetko, ale zrejme zákazníci neboli pripravení na také niečo. Po pol roku, po serióznom zvážení situácie pochopila, že najrozumnejšie bude obchodík zavrieť. Vysoké režijné náklady prevyšovali tržby.

„Takto to vyzerá, že sa bezhlavo vrhám do neúspešných projektov. Možno to tak je, ale ja som taká, že veci robím s oduševnením, nadšením a dávam do toho všetko. Bola to pre mňa stratová záležitosť, ale získala som ďalšiu skúsenosť a výbornú priateľku, s ktorou som spolupracovala.“

Vstaň a choď ďalej

Sínusoida sa zopakovala s matematickou presnosťou. Tentokrát krachom manželstva aj firmy. Dno bolo opäť bližšie. Strata práce, vzťahu, domova, pribudli dlhy. Miška vecne skonštatuje: „Detaily sú nedôležité, ale musela som opustiť dom, kde som 20 rokov bývala. Záchrana prišla z jediného miesta, ktoré nikdy nesklame – z rodičovského hniezda. Vrátila som sa domov a rodičia veľmi môj návrat privítali, pretože sú už obaja starí a chorí. “

A tu sa začala ďalšia veľmi dôležitá etapa Miškinho života. Chcela nájsť nový smer, zmysel, niečo čo ju bude tešiť a napĺňať. Možno to v nej niekde hlboko bolo, a v správnu chvíľu sa to objavilo. „Priznám sa, že ako gazdinka som doma nikdy nepiekla, alebo len veľmi sporadicky. Raz som sa pokúsila urobiť tortu synovi, a napodiv to vyšlo. Potom ďalšiu pre členov rodiny, známych a priateľov, ich priateľov a priateľov priateľov.“

Začala sa tomu venovať viac a viac. Študovala na nete postupy, recepty a bola uchvátená, keď sa jej otváral obzor sladkého umenia.

„Netušila som, čo všetko je možné. Takmer všetko som sa naučila sama, systémom pokus-omyl. Tých omylov našťastie, nebolo zas tak veľa.Úplne ma to pohltilo a fascinuje ma to doteraz. Spôsobuje mi veľkú radosť vytvoriť niečo, čo chutí a poteší oko zároveň. Odvtedy sú za mnou tisícky tort. Ale to všetko bol len začiatok. Túžila som sa posunúť ďalej. Verím tomu, že ak človek niečo naozaj chce, a urobí pre to všetko – splní sa to.“

Torta je ako stavba

Roky driny sa Miške oplatili. Získala certifikát v odbore cukrár a pracuje s odvážnym človekom na otvorení vlastnej výrobne vo Zvolene. Projekt si nakreslila sama, oslovila firmy, pripravuje všetky podklady. Dostala viac-menej voľnú ruku a veľkú dôveru. Jej sen začína dostávať ostré kontúry. „Uvedomujem si, že všetko, čím som prešla, mi pomáha aj teraz. Je to akési logické vyústenie – pretože torta sa v konečnom dôsledku tiež „stavia“, má svoje technické parametre, materiály z ktorých sa vytvára, musia byť v správnych pomeroch a kvalite a tiež je treba použiť správne postupy. V konečnom dôsledku si torta musí nájsť svoju cieľovú skupinu a musí sa „predať“ tým najideálnejším spôsobom a formou.

Teraz viem, že začať sa dá kedykoľvek,“ hovorí odvážna žena.

Jej prácu si môžete pozrieť na facebookovom profile Torty podľa Michaely. Je tam posledných šesť rokov jej života. Takmer doslova, lebo táto práca nepozná piatky, sviatky, voľná, dovolenky, spánok.

„Musíte to milovať, ak chcete túto prácu robiť dobre. Niektoré z mojich tort sa dostali aj na stránky časopisov, tiež na jednu z najväčších FB stránok o cukrárskom umení Cakes dekor.com. Niečo už mám za sebou, ale verím, že oveľa viac pred sebou!“

Rozhovor pripravila: Monika Macháčková, autorka