fbpx
Martin Šalacha: Štyridsiatka? Dôvod na oslavu!
Foto: Archív SND
Domov / ROZHOVORY / Martin Šalacha: Štyridsiatka? Dôvod na oslavu!

Martin Šalacha: Štyridsiatka? Dôvod na oslavu!

Herec Martin Šalacha ešte nepatrí do vekovej kategórie 40plus, ale mnohí, čo už sme, radi chodíme do divadla. Tak prečo si neprečítať rozhovor s mladým, talentovaným hercom?

Štyridsiatka? Dôvod na oslavu!

Pred rokom nedobrovoľne odišiel z Divadla Andreja Bagara. Dlhšie trvajúce spory vyústili jedného večera do hádky s riaditeľom divadla a nasledovala výpoveď. Martin to dodnes považuje za krivdu, lebo  DAB si vybral ako absolvent VŠMU, nastúpil tam pred pár rokmi so spolužiakmi, pretože sa núkala vzácna príležitosť vytvoriť niečo ako generačnú výpoveď. Na roky pôsobenia v DAB bude vždy rád spomínať, lebo hovorí: „Pre mňa ako herca to bola veľká príležitosť, lebo som dostával naozaj veľmi pestré ponuky. Jeden večer som hral policajta číslo dva a druhý hlavnú rolu v inej inscenácii. Páčila sa mi takáto rovnováha. “ Len pár dní po incidente v Nitre ho oslovilo Slovenské národné divadlo a ponúklo mu trvalý pracovný pomer na našej prvej scéne.

S každou novou postavou sa všetko začína nanovo. Jedna z posledných premiér končiacej sa sezóny v SND bola inscenácia Fyzici. Skúste nalákať divákov, povedať im, kvôli čomu by si ju mali prísť pozrieť.

Najmä preto, že dostanú príležitosť prebudiť šedé mozgové bunky a začať premýšľať. Je to metafora na dnešný svet, v ktorom vládnu na vrchole mocností psychopati. Ak sedia v dostatočne dôležitej kancelárii, stačí im stačiť jeden gombík a dokážu zničiť svet a ľudí. Toto je metafora, ktorú Fyzici prinášajú. A isto by sa diváci mali prísť pozrieť na výkony hercov, na vynikajúci výsledok poľského tímu, ktorý túto inscenáciu pripravil. Divák sa aj zabaví, aj ho zamrazí. Je to pestrá, farebná nálož, ktorá na konci vybuchne.

Aký typ divadla máte najradšej?

Slobodný, kde človek môže slobodne tvoriť. Má síce tvorivým tímom- myslím tým režiséra, dramaturga, kostýmového návrhára- dané isté mantinely, ale i tak má svoj priestor. Kde sa ide do hĺbky, tvorba je tvorbou a nie pokynmi, kedy sa mám otočiť a koľko krokov doľava urobiť. Absolútne to zosobňuje pre mňa Teatro Tatro.

Na začiatku vašej kariéry z vás chceli vyrobiť nového Jozefa Krónera. Niekedy na to tlačili až príliš, nešlo vám to na nervy?

Najhoršie to bolo ešte počas štúdia herectva. Takmer všetko, čo som urobil, vyznelo komicky, aj keď to nebol môj úmysel. Dosť ma za to „pucovali“. Trochu som sa s týmto porovnaním aj stotožnil. Povedal som si – oukej, mám dar ľudí rozosmiať. Snažím sa ale prijímať ponuky aj iného druhu. Každá postava má v sebe, tak ako aj v reálnom živote, celé spektrum. Aj ten najnegatívnejší hrdina má niečo pozitívne, aj najsmutnejší človek zažil v živote niečo veselé.

Takže sa predsa len cítite viac byť komikom?

Možno je to tak. Možno sa mi lepšie hrá veselší pohľad na svet, viac s ľahkosťou. Asi som to naozaj dostal vo vienka, tak ako niekto sa narodí s vysloveným talentom byť tragéd. Mal som s tým spočiatku problém, aj som s tým bojoval, že som vyhľadával zámerne všeličo iné a išiel proti sebe. Našťastie, netrvalo to dlho a pochopil som, že aj toto je cesta. Lebo veď existuje aj tragikomédia.

Úplným protipólom komiky bola rola v thrillerovom filme Trhlina.

To som si užíval. Bola to postava, ktorá ponúkala presne to, čo mám na hereckej práci rád. Na jednej strane mantinely, ale s dostatočnou mierou slobody. Knižná predloha, v ktorej Walter Fischer nie je vykreslený  do absolútnych detailov a ponúkala hercovi slobodu. Dať si klapky dolu z očí a pozrieť sa na neho z úplne iného uhla pohľadu. A potom, prostredie, kde sme točili… to zanechá na človeku silnú stopu. Túto prácu som si užil, naozaj, mám rád extrémy.

Keď ste sa dívali na hotový film, bol to pre vás výsledok vašej práce, alebo fungovali ešte nejaké emócie?

Emócie… to je tak. Keď si prečítate scenár, aj knihu, tak vás už veľmi nemá čo prekvapiť, Poznáte príbeh, viete, čo môžete čakať. Ale prekvapili ma herecké výkony kolegov. Možno niekto očakával od filmu komplikovanosť, ale on bol jednoduchý, priam strohý. Ale hlavne, ja sa nerád pozerám sám na seba.

Toto majú tuším takmer všetci herci…

Oveľa radšej sa dívam na niečo, na čom som sa nepodieľal, aby som mohol byť kritický, alebo nadšený. Keď sa dívam na seba, vždy je tam prítomný pocit, že som to mohol urobiť lepšie. Sám voči sebe som veľmi-veľmi kritický.

Už čoskoro vás diváci uvidia aj na Letných Shakespearovských slávnostiach v Komédii omylov.

Je to už tretia sezóna, čo hrám v tej skvelej incenácii, ktorú režíroval Roman Polák. Na začiatku to bola veľká výzva, aj preto, že som išiel pracovať s novými ľuďmi a s renomovaným režisérom. Sme tam naozaj výborná partička, všetci sa divadlom krásne bavíme. Samozrejme, aj preto, že som si takéto niečo vždy chcel vyskúšať. Hrať na hradnom nádvorí, pod holým nebom, má neopakovateľné čaro. Nikdy neviete, či dohráte, vždy je to risk. Za celú dobu, čo hrám v Komédii omylov, sa nám tuším stalo iba raz, že bolo kvôli počasiu zrušené predstavenie.

Vaša kariéra je úspešne rozbehnutá, ľudia vás poznajú, je za vami už kopec práce. A predsa, vzhľadom na vek akoby ste stále patrili do katagórie mladý herec. Cítite sa tak, alebo už sa vo svojej profesii cítite ´usadený´?

Ako som spomínal na začiatku, znova som akoby na štarte. Prišiel som do Slovenského národného divadla, do nového prostredia, kde mám na rozvoj výborné podmienky. Sú tam mnohí kolegovia, ktorí sú ľudsky mimoriadne príjemní. Ja mám stále pocit, že som mladý a začínajúci, hoci už mám niečo ´nakúpené´, niečím som prešiel. Stále sa stretávam, v živote i na javisku, s vecami, ktoré ma prekvapia a musím na ne reagovať. Divadlo milujem nadovšetko, je živé, niekam rastie, alebo kape. Moja pedagogička, profesorka Vášáryová vždy prízvukovala, že zakaždým musíme začínať odznova. Keď dostanem nový text, som na nule. Či to výjde, alebo nie, nikdy vopred neviem. Ale vždy do práce vkladám maximum.

Dnes sú verejne známi ľudia pod drobnohľadom a často aj nechcene.Vždy je nepríjemné, keď sa niekto stane obeťou bulváru, sliedenia a rýpania sa v najsúkromnejších záležitostiach. Čo vy a médiá?

Nemám problém s tým, že ľudia chcú o nás vedieť čo najviac. Sme verejne známi, sme ľudia, čo fungujú pred očami druhých. Máme svoje súkromie, a dnes širokú verejnosť zaujíma, čo sa deje v našich životoch. Ak je to niečo zlé a negatívne, o to viac. To je vždy ako voda na mlyn. Myslím si, že to je preto, že všetci, nielen známi ľudia, prežívajú zlé okamihy vo svojich životoch. Potrebujú sa stotožniť, alebo zistiť, že niekto sa má ešte horšie ako on. Ja záujem médií neprežívam nejako negatívne, pokiaľ sú články o mne pravdivé. Bohužiaľ sa stáva, že kvôli čítanosti a zisku sa fakty prekrucujú, kvôli popularite sa píšu nepravdy a to je problém. My do toho zasiahnuť nemôžeme, veď je sloboda slova. Nemôžeme sa teraz tváriť, že budeme všetko kontrolovať. To by sme sa mohli vrátiť o päťdesiat rokov naspäť. Malo by byť na svedomí každého novinára, čo napíše a pustí do sveta. Ak sú to klamstvá, tak si myslím, že ten človek má sám veľmi zlý život a žije v nejakom klamstve.

Sme portál 40plus, vy ešte toľko rokov nemáte, ale isto máte názor na to, či je štyridsiatka zásadným životným medzníkom

Je pravda, že ja mám 40mínus :-). Určite si nemyslím, že je to nejaký zásadný medzník. Poznám veľa ľudí, ktorí sú 40plus a sú oveľa vitálnejší ako mnohí 40mínus. Je to pekné životné jubileum a určite dôvod na oslavu!

Rozhovor pripravila: Monika Macháčková, autorka

Foto: archív LSS