fbpx
Martin Miler: Ocásky a iné babkine špeciality
Domov / MILEROVKY / Martin Miler: Ocásky a iné babkine špeciality

Martin Miler: Ocásky a iné babkine špeciality

V čase môjho detstva som nebýval dobrý jedák. Napriek tomu, som u babky na dedine zjedol, väčšinu z toho čo navarila. Teda okrem granadíru, šalátovej polievky, tekvicovej omáčky, prípadne iných hmôt pripomínajúcich bielkovinovú potravu matrixových hrdinov. Keď som teda vylúčil neskonzumovateľné, ostal mi celý rad jedál, ktoré som vedel do seba natlačiť kedykoľvek.

Vždy som bol milovníkom polievok, možno aj preto, lebo babka hovorila, že polievka je grunt. Fazuľová, šošovicová, slepý guláš (zemiaková ako guláš, ale bez mäsa), zeleninová z toho čo ponúkla záhrada, vývary všetkého druhu. Polievka je grunt, ale v zásade je to hlavne voda. To sa v lete počíta, ale predsa len, pevné jedlo, sú tehly na tom grunte.

Teda v prvom rade sú samozrejme lokše. Babka ich vaľkala a ja som ich na sporáku, vykurovanom drevom, piekol a následne mastil. A samozrejme, pomedzi to, jedol. Takže ich nakoniec bolo vždy menej než ich babka urobila.

Keď už sme mali zemiakové cesto, tak boli aj šúľance. S makom alebo s opraženou hrubou krupicou s cukrom a zaparenou mliekom. Toto bolo jedlo, za ktoré by babka mohla spokojne dostať mišelinskú hviezdičku. No a ešte frkacúle, ale asi nie také čo nájdete na internete. Toto bol produkt, ktorý vznikol, keď ste do toho, čo by ste normálne rozšúľali, urobili palcom jamôčku. Tak sa vytvoril akýsi peniažtek, či malá mištička. To sa dalo jesť, rovnako ako šúľance, ale na čo by niekto jedol frkacúle ako šúľance, keď mal šúľance. Frkacúle boli zvyčajne až na druhý deň. Vybrali sme ich z chladničky a opiekli na panvici. Pekne do zlatista, z jednej aj z druhej strany. Vznikli tak úžasné, chrumkavo-mäkké čipsoidy, nevídane lahodnej chuti.

Vo vode, v ktorej sa varili šúľance a frkacúle sa dali variť aj halušky s ocásky (a z tej vody sa samozrejme dala urobiť skvelá cesnaková polievka). Neviem či existuje jednoduchší recept, ale halušky s ocásky sa vyrobili z múky, soli a vody. Vymiešalo sa cesto, ktoré sa dalo, na tenúčko rozvaľkať. Toto cesto sa zobralo do ruky a vytrhávali sa z neho kúsočky, ktoré sa rovno hádzali do vriacej vody. Pri trhaní cesta ostávali na tých kúskoch, také malé chvostíky, tak pretom sa volali s ocásky. Podávali sa s makom, orechmi, tvarohom alebo len tak, s maslom a úsmevom.

Ďalšou špecialitou boli, krumple pod kastrólom. Tie babka urobila vtedy, keď jej ostali uvarené zemiaky a my sme už nechceli nič zo zemiakového cesta. Babka poukladala zemiaky na rozpálenú platňu, na sporáku a prikryla ich hrncom, obráteným hore dnom. Z času na čas hrncom pohýbala tak, aby sa postupne poopekali zo všetkých strán. Jedli sme ich s maslom a soľou a zapíjali studeným mliekom, mňam. A babka ich zapíjala kyslím mliekom, brrr.

Potom sme mali niečo, čomu sme hovorili, zemiakové pagáčiky. Lenže neboli to pagáčiky. Dnes by sme skôr povedali, že čipsy, lenže neboli to čipsy. Postup bol nasledovný. Surový zemiak sa rozkrájal na tenké, asi troj milimetrové plátky. Tie sa potom poukladali na rozpálenú platňu a opiekli sa, len tak, na sucho, z oboch strán. Boli absolútne, totálne fat free. Teda, až na to maslo, ktoré sme si k nim dali. To, je, ale niečo iné. Lebo tak, ako krv nie je voda, ani maslo nie je rastlinný tuk.

Na raňajky prišiel na chuť chlebík. Najlepšie opečený. Aby sme chlebík mohli opiecť, tak sme ho najprv museli mať. Lebo, na dedine, nemali chlieb, len tak, hlavne v sobotu. Ten na sobotu, si bolo treba objednať, u pani predavačky v obchode. Potrebovala vedieť, koľko sa ich predá, lebo tie čo by ostali, by boli v pondelok už staré. V nedeľu bolo totiž zatvorené. Lebo komunizmus, nekomunizmus, „v neděli, se nedělá“. Keď sme teda mali chlebík a ten už nebol úplne čerstvý, tak sme si ho opiekli. Áno, stále na tej rozpálenej platni. Pekne z oboch strán. Trochu soli, trochu masla. Prípadne paradajka či paprika zo záhrady. Niečo úplne iné ako toast, topinka či hrianka.

Všetko to boli neuveriteľné dobroty, pokojne by som si ktorúkoľvek dal, aj hneď.

Martin Miler

Autor je psychológ

Mohlo by vás zaujímať