Janette Šimková: Knižka, s ktorou sa dá žiť

Každý sa môže stať lepšou verziou samého seba, tvrdí Janette Šimková, autorka knihy Knižka, s ktorou sa dá žiť. Janette vyjadrila túžbu, aby sa jej druhá kniha stala partnerkou do debaty, zdrojom impulzov a zdieľania myšlienok a pocitov so sebou samým. Kniha sa mi do rúk dostala len pred týždňom a už som si ju premenovala na knižku, ku ktorej sa budem vracať.

S Janette som sa prvýkrát stretla pred siedmymi rokmi a tak ako asi všetkých, prekvapila ma svojou úprimnou láskavosťou. Roky sme sa vnímali len vo virtuálnom priestore a bližšie sme sa spoznali, vlastne bez slov, keď sme minulý rok spoločne zabárali prsty do hliny v ateliéri talentovanej Katy Vargovej. Práve táto výtvarníčka a arteterapeutka vystihla esenciu každej kapitoly v podobe obrazov, ktoré knihe dodávajú vizuálnu hĺbku. Za seba môžem povedať, že Knižka, s ktorou sa dá žiť svojou krásou pohladí dušu slovne aj obrazovo, doslovne aj obrazne.

Janette Šimková je životná a vzťahová koučka, spíkerka a mentorka. Svoju súkromnú prax si otvorila pred desiatimi rokmi, keď ešte koučing fungoval len vo firemnom svete. Možno si hovoríte „bože, ďalšia koučka!“. Z vlastnej skúsenosti vám môžem povedať, že nie je len ďalšia koučka, ale radšej dovolím, aby nás všetkých presvedčila ona sama. Sadla som si s Janette a v duchu starého známeho „vodu káže, víno pije,“ som ju trochu vyprovokovala, aby odhalila, ako to ona sama má s témami, ktorým sa v knihe venuje. Zalistujte si spolu s nami.

Strana 40

Cituješ Etty Hillesum o tom, že „večer by mal byť aktom pokory, vďaky a relaxu“. Ako tráviš večery ty?

Niektoré pracovne, keď mám deň posunutý k večeru kvôli klientom, ktorí môžu prísť na sedenie až po práci. Vtedy nechystám večeru, to za mňa preberá manžel. Nikdy však nevynechám debatu s mojimi chlapmi – mužom a synom. Povieme si, čo dobré aj nemilé sa nám cez deň prihodilo. V závislosti od toho, koľko mám času, si idem zabehať kratšiu či dlhšiu trasu, je to moja psychohygiena. Potom sa zavesím dolu hlavou do plachty na antigravity jogu, nech urobím zo seba presýpacie hodinyJ.

K mojim denným večerným rituálom patrí zadať klientom domáce úlohy a zodpovedať ich otázky, napísať post pre čítajúcu komunitu na FB, ktorý mi pomáha zosumarizovať deň. Než idem spať, niečo si prečítam. Mám zásadu, že pri zaspávaní už hlava nešrotí prácu, je iba vo vďačnosti. Víkendové večery trávim s mužom na vychádzke a skončíme debatovať v našej obľúbenej pivárni.

Strana 41

Kto vidí a cíti, aký v skutočnosti je, dokáže prijímať a rešpektovať a nepotrebuje všetkému vzdorovať. Aká si ty?

Učila som sa veci prijímať také, aké sú a nenaprávať ľudí. V dvadsiatke som bola plná vzdoru, lebo som stále niečo riešila a s niečím bola nespokojná. Bola som frfľavá a kritická a obhajovala som svoju odpornosť tým, že veď mám právo vyjadriť, keď sa mi niečo nepáči. Lenže mne sa nič nepáčilo, hlavne ja sama, tak bol z toho večný nárek a moja reaktívnosť nemala konca kraja. Postupne mi dochádzalo, že ja vlastne bojujem sama so sebou, a tým aj s celým svetom.

Tak som sa učila udržiavať prímerie vo svojom vnútri a hľadala spôsob, ako sama sebe naordinujem viac bezvýhradnosti a sebaprijatia. Došlo mi totiž, že to nikto neurobí za mňa – aj keby chcel, nejde to. Keď som prišla do fázy, že okrem vyzdvihovania svojich dobrých stránok som zakceptovala aj tie menej lichotivé, vnútorný konflikt povolil. Zrazu nebol nijaký nepriateľ – iba rôzne časti môjho ja, ktoré v súcite a vzájomnom rešpektovaní sa prestali hľadať vinníkov a obete.

Stana 48 a 52

Emočné búrky a emočné výbuchy. Čo vie teba poriadne rozhnevať?

Nespravodlivosť, podlosť a netolerantnosť. Tieto prejavy sú v prudkom rozpore s mojím hodnotovým svetom a vedia ma dať poriadne do pohybu. Ešte stále sa učím, ako tú energiu hnevu a zlosti premeniť na niečo produktívnejšie. A oddeliť od toho svoj „tieň“ či učiacu sa skúsenosť. Môj pubertálny syn má výnimku – jeho lekcie beriem ako cvičenie nadhľadu a odstupu od prudko stúpajúceho testosterónu.

Strana 66

Manipulovanie hlavy. Afirmácie, vizualizácie a manifestácie sú už niekoľko rokov dosť „in“. Ako vnímaš ich rolu v spoznávaní seba samého?

S autosugestívnymi formulkami je to trochu náročnejšie ako s placebom – fungujú za predpokladu, že si ich zostavíme tak, že im veríme. Aj keď do istej malej miery môže zafungovať 100x opakovaná lož… Pri sprevádzaní ľudí kladiem dôraz na preformulovávanie negatívnych, limitujúcich a obmedzujúcich presvedčení o sebe a o svete, na neutrálne a pozitívne.

V psychológii tomu hovoríme prerámcovanie, čiže odlišné uvažovanie o vonkajších faktoch a zameranie sa na to, čo je na nich dobré, a nie na to, čo nie je. Napríklad pri prehodnotení stresujúcej situácie je rozdiel, či si zúfam, že „mám toho toľko urobiť a je nemožné všetko stihnúť“, alebo „mám toho toľko urobiť, pretože je tu toho toľko, čo môžem urobiť“. Tento rozdiel v interpretácii má kľúčový vplyv na pozornosť hlavy, ktorá ide tam, kam idú myšlienky.

Keď smerujú do krajiny „nedá sa to a nie je to možné“, uviaznu tam. Keď sa vydajú na územie príležitostí a výziev, nachádzajú možnosti. Toto mám na mysli, keď hovorím o manipulácii hlavy.

Práve naše myšlienkové schémy a vzorce majú vplyv na naše postoje. Tie víťazné sú proaktívne, keď sa k prekážkam staviame ako k výzvam, nie pohromám. Keď si uvedomíme, ako o sebe uvažujeme, vieme s tým niečo urobiť. Preto má zásadný význam rozumieť sebe, svojim pohnútkam, motívom a potrebám. Vieme k nim potom nachádzať cestu, ktorá nie je deštruktívna a sabotážna.

Strana 72

Resuscitácia odvahy. Pokladáš sa za odvážnu?

Teraz už áno. Boli časy, keď som bola zbabelá, zbytočne naivná a vyhýbajúca sa zodpovednosti. Boli to cenné lekcie, naučili ma postupne prechádzať cez svoje strachy a obavy. K odvahe som sa prepracovala tak, že som prestala konať pod tlakom vlastných slabostí. Zbavovala som sa strachu spôsobom, aby som mala osoh z otrasov, ktoré ma v živote postretli. K tomu mi pomohlo konať v duchu vytýčených zásad odrážajúcich moje myslenie a konanie.

Potrebovala som byť v súlade s tým, ako uvažujem a ako sa správam. Teraz tvorí môj hodnotový svet základňu a východisko každodenného konania, čo mi dodáva sebaistotu, a tým aj guráž ísť si za svojím.

Strana 88

Rande so sebou. Niekedy sú v živote okolnosti, keď seba odsunieme na vedľajšiu koľaj. Stáva sa to aj tebe? Dá sa tomu predísť, alebo stačí neskôr kompenzovať?

Stáva, ale našťastie rýchlo príde telegram z môjho centra zodpovedného za pozitívne sebectvo. Stojí v ňom, aby som si postrážila hranicu, kedy som ja sama dôležitá. Už viem, že nemôžem robiť veci na úkor seba, lebo je to je sebazničujúce. Ideálna je prevencia, kedy si nastavíme hranice tak, aby sme „cez seba“ nechodili. Keď si to výnimočne dovolíme, lebo máme na to naozaj pádny dôvod, tak to má mať ohraničenie a vymedzenie. Iba tak sa to dá potom vyvážiť nejakou výdatnou zážitkovou odmenou v podobe radostnej a pozitívnej energie.

Z dlhodobého hľadiska však za systematické odsúvanie seba na vedľajšiu koľaj zaplatíme príliš veľkú daň – premietne sa nám to do zdravia, vzťahov, kvality života…

Mohli by sme pokračovať, ale tvoje odpovede priniesli skvelú ochutnávku tvojich myšlienok, úvah a hlavne skúseností. Podľa mňa sa tvoja kniha nedá prečítať na jeden dúšok. Človek by jej hĺbku len lizol po povrchu. Ako najlepšie vyťažiť z čítania, čo najviac?

Čítať ju napríklad intuitívne a otvárať náhodne. Prečítať si jedno zamyslenie, nechať ho na seba pôsobiť a vrátiť sa ku knihe zase v inom čase. Alebo si povedať, že denne pri káve alebo pri cestovaní si doprajem jednu stranu. Teraz nenahováram čitateľov, aby si čítanie nutne dávkovali, pokojne môžu čítať ako sú zvyknutí. Moje texty však vyzývajú zodpovedať si otázky, ktoré zo zamyslení priamo alebo nepriamo vyplynú. Práve to sebauvedomovanie a sebareflexie majú blahodarný vplyv – text je iba pozvánka na miesto, kde si čitateľ želá byť.

Skončime na začiatku. V úvode knihy spomínaš obdobie, kedy si si uvedomila, že nastal čas oslobodiť svoju myseľ od vplyvu iných a začať konať na základe vlastných pocitov a túžob. To by asi chcela nielen pochopiť, ale aj realizovať, väčšina z nás. Nájdeme odpovede aj v Knižke, s ktorou sa dá žiť?

K mojej každodennej práci patrí pomáhať ľuďom s formovaním sebaidentity, sebauvedomenia, zdravého sebahodnotenia a sebadôvery. Nezaobídu sa bez posilňovania svojich komunikačných a kooperatívnych zručností nevyhnutných pre dobré medziľudské́ vzťahy, a rovnako tak potrebujú zvládať psychohygienu pri riešení problémov a zvládaní stresu. Vychádzajúc z týchto skúseností som napísala svoje zamyslenia. Mojím zámerom bolo, aby čitateľ dostal odpovede alebo indície na cestu za vlastným poslaním.

Každý z nás túži nájsť tú svoju úlohu, pre ktorú bol stvorený. Cesta za vlastným poslaním môže byť náročná a riskantná, a niekedy naháňa strach. Aj to je dôvod, prečo to niektorí ľudia vzdajú. Preto je podtitul knihy o tom, že pozýva čitateľa na prechádzku do jeho najvnútornejších zákutí, aby mal k sebe bližšie a naladil sa na seba.

S autorkou sa zhovárala Katarína Mayer