DANA LJUBIMOVOVÁ: Na koncept šťastie alebo nič sa možno upíname príliš – Pretancované šťastie Isadore Duncan

Človek sa bulváru bráni, dokonca má pocit, že úspešne. S čistými úmyslami sa začíta do Jesenina a šup. Skončí pri Isadore Duncan a jej „zbohom, priatelia, idem za slávou“. Vraj neprežila šťastný život, ale čo ja viem. Na koncept šťastie alebo nič sa možno upíname príliš. Ešte aj vtedy, keď nahliadame do života iných.

Píše sa rok 1903. Aténskymi uličkami kráča skupinka cudzincov. Ľudkovia v antických tunikách a kožených sandáloch plačú, objímajú sa, proste umelci. Emotívni, teatrálni, extravagantní. O pár dní sa slzy kotúľajú po lícach Aténčanov. Počas strhujúceho predstavenia uvideli ako na dávny Olymp zasadlo nové božstvo. Na jeden z najvyšších trónov vytancovala Isadora Duncan a starobylé Atény jej padli k nohám ako podťaté. Strih. To bolo až po príchode do Európy a pred cestou do Ruska.

NABOSO A PROSTOVLASO

Americká tanečníčka Isadora Duncan tanec starých Grékov pokladala a absolútny top. Podriadila mu svoje kreácie, hudobné motívy, kostýmy, vo svete tanca uvoľnila pózy, odľahčila pohyb. Na scénach v kulminujúcom 19. storočí spôsobila revolúciu. Inšpiráciu našla v dielach s antickými motívmi a pohyby postáv zrekonštruovala do pôsobivých tanečných obrazov. „Celé dni a noci som trávila v ateliéri. Hľadala som spôsob ako vytvoriť tanec, ktorý by bol stelesnením božskosti ľudského ducha.

Prestála som celé hodiny. Matka sa vždy vyľakala, keď ma videla dlho stáť bez pohnutia akoby v tranze, ale ja som hľadala a nakoniec aj našla prvotný zdroj pohybu, počiatočný bod akejkoľvek sily, jednotu gesta,“ píše v memoároch. Na scéne šokovala. Opak klasickej baletky. Bosá, s rozpustenými vlasmi, v ľahkej vejúcej tunike. Skvele načasované. Umenie práve zápasilo s vlastnou masívnosťou. Zovšadiaľ bolo cítiť snahu o rozklad, zjednodušenie veľkých žánrov. Ale žiadna antika cez kopirák. Schubert, Beethoven, Wagner. Duncan ako jedna z prvých tancovala moderne, a na klasiku. Publikum žaslo.

MUŽOV VEĽA…

Jej životom sa prehnalo mnoho mužov. Chudobných, ako jej prvá láska, akýsi ryšavý Poliak; kultových ako spisovateľ a herec Henry Todd, či divadelný režisér a producent Gordon Craig; ženatých ako všetci spomenutí; bohatých a čo ju chceli za ženu ako Paris Singer, syn magnáta a majiteľa svetoznámej značky; aj takých čo jej nepodľahli ako Konstantin Stanislavskij. Áno, presne ten, čo v Moskve založil legendárny MCHAT a s jeho metodikou divadelníci fungujú dodnes. Chcela, nevyšlo. Poslednýkrát sa ho pokúsila zviesť dva roky po zoznámení. S návrhom, že mu zatancuje súkromne a celkom nahá.

„To je veľmi zaujímavá ponuka. Určite prídem,“ sucho skonštatoval charizmatický muž a po päťsekundovej odmlke dodal, že aj spolu s manželkou Mášenkou.

Zabolelo, juj a ešte ako. Zas to bolo silnejšie ako ona. „… keď ma zachvátila nová láska k obyčajnému smrteľníkovi, anjelovi alebo démonovi, to je jedno, verila som, že je to ten jediný, na ktorého som roky čakala, a že táto láska má definitívne vzkriesi… Každé nadšenie v mojom živote by mohlo byť témou na román s dobrým koncom a mohol by pokračovať naveky ako taký film, so šťastným rozuzlením.“ Napriek všetkým láskam, neprestajnej zaľúbenosti sa Isadora manželstvu bránila. Až raz…

… MANŽEL JEDEN

Keď Isadore predstavili 26-ročného Jesenina, mala 43. Zoznámenie s divou poet poňal ako vedel. Opil sa. Potom ju vozil na koči, kočišovi prikázal, aby trikrát obišiel kostol a hulákal:

„Vzali sme sa!“

Hej, niečo na štýl pravoslávneho sobášneho obradu, keď sa obchádza chrám, ale vnútri. Isadora sa rozhulákala tiež a v tú noc skončili v posteli. K sobášu, naozajstnému došlo v roku 1922. Manželstvo bolo krátke, škandalózne, s prvkami grotesky. Jesenin trieskal o zem poháre, Isadora plieskala dverami, naháňala ho po krčmách, on nadával jej, ona jemu, ale keďže nebol vždy po ruke tlmočník, efekt takmer nula. A potom jej napadlo, že keď muža vezme za hranice, pitkám odzvoní. Ono nápad to nebol zlý. Prítomnosť žijúceho básnika z ruskej vitríny mohla spustiť skvelé promo, prilákať pozornosť tlače, ale vpasovať sebavedomého, neskrotného Jesenina do role cvičenej opičky? Bez šance.

Zdúchol hneď v Berlíne. Na štvrtý deň ho našla v jednom malom penzióne ako v pyžame hrá šach pri pohári piva. Pokým rozbíjala čo prišlo pod ruku, skrýval sa v chodbičke. Márne, vykutala ho.

Táto výnimočná žena, dovádzajúca do vytrženia tisíce estétov, vedľa tohto mladučkého pozoruhodného riazanského básnika vyzerala ako stelesnenie všetkého, čo on nepotreboval… Rozhovor medzi Jeseninom a Duncan prebiehal v gestikuláciách, postrkávaním kolenom a lakťami…

Keď tancovala, on sedel za stolom, trel si čelo a pozeral sa na ňu… Isadora, zmorená, padá na kolená a pozerá na básnika so zaľúbeným odovzdaným úsmevom. Jesenin jej kladie ruku na plece, a nato prudko odvracia tvár..,“ zapísal dojmy sám Gorkij po návšteve v bizarnej domácnosti.

Rozchod prebehol hladko. „Sergej, ja odišiel do Paríž,“ oznámila po rusky. „Nuž sa teda pakuj, stará herka“. Posledné slová, ktoré od manžela počula. O nejaký čas jej poslal telegram, že sa oženil a je konečne šťastný. „To určite,“ uštipačne vychrstla ako stále zákonitá manželka. Po Jeseninovej smrti sa vzdala autorských práv v prospech jeho matky a sestry.

NEÚNAVNÁ ZAKLADATEĽKA

Peniaze sa len tak sypali. Do peňaženky, aj na výdavky. Najviac zhltli tanečné školy. Isadora pochádzala z biednej rodiny, chcela dať šancu talentovaným a chudobným, náklady neustála. Keď sa blížil krach, vrhla sa na turné a vytancovala pre školu v Grunewalde, Paríži a Moskve, koľko bolo treba. A krachli  o niečo neskôr. Proste podnikala neudržateľne, pohltená víziami, snami, láskou a v neprestajnom očarení múzami. „Keby som sa uspokojila so sólovými vystúpeniami, moja životná cesta by bola prostá.

Už ako známa sólistka, žiadaná vo všetkých krajinách, by som mohla spokojne pokračovať v triumfálnej kariére. Ale kdeže! Prenasledovala ma myšlienka o škole, o veľkom súbore, tancujúcom na Beethovenovu deviatu symfóniu. Keď som v noci zavrela oči, ako ľahké záblesky sa mi zjavovali obrázky a prosili ma, aby som ich oživila…“

Zdroj: Wikipédia

HLAVNE PITORESKNE

Isadora odžila, ďalší, vo svete umenia bežný príbeh o prahnutí po šťastí, nemožnosti dolapiť ho, o bolesti a vedomí vlastnej pominuteľnosti. Taká povinná jazda. Popri pokúšaní osudu a vrtkom uhýnaní, keď už-už ide plesknúť zaucho. Aj  schytala a potom zas a znova. Deti jej pomreli ako malé, dve staršie nešťastnou náhodou, tretie krátko po narodení. Ako tanečnica sa vypla. Ale nezhasla. Potom proste odišla.

Nečakane, pred svedkami a so všetkou bizarnosťou. 14. septembra v roku 1927 sa usadila do auta na jednej z ulíc v Nice, zamávala rukou v tej krásnej rukavičke, aké sa vtedy nosili, s obvyklým pokrikom: „Zbohom, priatelia, idem za slávou“. Upravila si štólu, dala pokyn šoférovi, auto sa pohlo. Zastavilo. Dlhokánska štóla sa zamotala do kolesa a bleskovo zlomila väz. Jedna z legiend hovorí, že v sekunde prihrmel dav. Všetci si chceli urvať kúsok šálu. Možno na pamiatku, možno pre šťastie. Také isté, po akom túžila nymfa, ktorá životom pretancovala naboso a prostovlaso.

Dodatok? Auto smrti pošlo na dražbu.  Ďalšiemu adeptovi na šťastie ho odklepli za 200 tisíc frankov.

Dana Ljubimovová

 

 

Mohlo by vás zaujímať