Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
PREČO NEROZUMIEME ĽUĎOM 2.časť
Je nejaký divný. Je arogantný. Má obrovské ego. Tieto a mnohé ďalšie hodnotenia vyriekol o niekom pravdepodobne už asi každý z nás a nejeden krát. V minulom článku sme si povedali, ako vznikajú arogantní ľudia a ako vznikajú frfľoši, dnes si povieme o ďalších divných týpkoch.
Pozrime sa na notorických ohováračov.
Sú to ľudia, ktorí majú v rukáve najnovšie storky o každom, o jeho najnovších chybách a najväčších prešľapoch. Keď ich stretnete, s radosťou vám to všetko porozprávajú, až máte po chvíli pocit, že ste to len vy dvaja, čo ste perfektní a príkladní. Inak, napadlo vás už niekedy, že to isté sa deje, ak tam už nie ste a stretnú niekoho ďalšieho? Hádajte, kto je ich ďalším terčom hodnotenia?
Ak však pôjdeme do hĺbky, zistíme, že sú to najviac oni sami, kto v ich očiach postráda úctu. To, že sa niekedy verejne prezentujú dokonalým image, skvelým výzorom, majetkom, úspechmi, býva tiež iba zakrývanie vlastného pocitu nedokonalosti. A práve tento pocit, že sa vidia horšími od ostatných, ich vedie k tomu, aby neustále poukazovali na slabosti a chyby druhých. Majú podvedomý pocit, že keď znížia hodnotu toho druhého, nebude vidno ich vlastnú nízkosť, pretože prevýšia soka, ktorého práve ponížili.
Ďalším typom je introvert, človek, ktorý nezdieľa s ostatnými takmer nič.
Nie je to síce nič nepríjemné pre okolie, je to však ďalšia nálepka, ktorú zvykneme ľuďom dávať. Poďme sa pozrieť, ako sa niekto stáva takým introvertom. Zamysleli ste sa už niekedy nad tým, či je prirodzené, všetko až chorobne tajiť? Všetci predsa potrebujeme partnera, s ktorým môžeme zdieľať to najkrajšie v živote a takisto aj naše najbolestivejšie pády.
Potrebujeme priateľov, s ktorými môžeme riešiť veci všedné, ale aj vážne. Niekedy sa poradiť, vypočuť si názor, inokedy len tak podebatiť. Ako môže niekoho napĺňať, ak si všetko necháva pre seba? Ono ho to však vôbec nenapĺňa, je to pre neho niečo, ako obranný mechanizmus.
Raz niekedy dávno sa mu totiž stalo, že keď sa s niekým niečo pokúšal zdieľať, dostal poriadne po nose. Možno sa mu to stalo viac krát a možno že len raz a poriadne. Možno ho niekto vysmial, keď prišiel s nápadom, možno mu otec ako vzlykajúcemu chlapcovi povedal, „chlapi predsa neplačú“. Možno mu vynadali, keď bol na niečo zvedavý, poučili ho, že „o tom sa predsa nerozpráva“. Tak či onak, jeho mozog si uchoval ponaučenie, že všetko si má nechať pre seba.
Je toho mnoho, čo sa tým „divným“ ľuďom mohlo stať. Pravdou však je, že divnými nie sú na nás, alebo kvôli nám, je to proste len výsledok ich emočnej nehody, ktorá sa im dávnejšie stala. A to, že týchto emočných nehôd máme v živote dosť, vieme všetci veľmi dobre. Ide teraz už len o to, ako s týmito ľuďmi máme vychádzať. A presne to bude témou môjho ďalšieho článku .
Autor je poradca v oblasti partnerských a medziľudských vzťahov v súkromnej aj pracovnej sfére.