fbpx

Aj ja som si kedysi niečo priala a dopadlo to tak, ako to dopadne, keď si želá amatér.

Aj ja som si kedysi niečo priala 

A máme tu najkrajšie ráno v týždni a s ním pokračovanie leteckého príbehu.

Neviem, ako sú na tom vaše synapsy, ale naženiem sem trochu osvieženia pre prípad, že ste typ PSP, čo značí Prd Si Pamätám.

Možno vám krivdím a vy sa k týmto aj minulým riadkom odo mňa dostávate prvýkrát. Pre tieto prípady, ale aj pre PSP-ákov pridávam link na minulý diel. Tu.

Keď zhrniem narýchlo, čo sme si zdôraznili minule, že si musíme dávať bacha na to, čo si želáme, mohlo by sa nám to splniť, je jasné, že si potrebujeme ujasniť raz a navždy, ako si teda máme správne želať.

Ja som si kedysi niečo priala a dopadlo to tak, ako to dopadne, keď si želá amatér.

Zrazu som stála pred letiskom sama len s veľkou cestovnou taškou, kontrabandom cigariet a domácimi šnicľami. A ako bonus som mala ešte k dispozícii slzy na krajíčku a nervy v kýbliku. Síce sme príbeh prerušili vo chvíli, keď som ešte nepodliehala ničomu. Ani panike, ani slzám. Bezradne som sa obzerala a ozaj sa mi tam nikto nepodobal na chlapca z fotky, ktorá mi prišla pár dní na mobil cez ememesku.

Vtedy sme cez sociálne siete ešte nefungovali.

Musela mi fakt stačiť nekvalitná fotka. Ale skutočne sa nikto na neho ani len vzdialene nepodobal. Ešte šťastie, lebo by som sa od náhleho šťastia vrhla na nejakého chladného Brita. Človek má čo vysvetľovať v rodnom jazyku, však trapas na pol republiky, nieto nejakému cudzincovi, ktorý nerozumie štebotavej slovenčine, sem-tam prešpikovanej medzinárodným slovíčkom pardon. A veď možno by rozumel môjmu „ježišikriste, pardon, že som vám skočila od radosti na hrb“.

Namiesto skákania po neznámych mužoch, som skočila po svojom starom telefóne, do ktorého som si ešte doma kúpila SIM-ku a dobila na nej kredit tristo korún slovenských. V tých časoch pri šetrení vydržal taký kredit aj celý mesiac. A mnohým aj dnes.

Hneď som poslala nervóznu správu budúcej majiteľke mojich cigariet, že kde mám odvoz, že ma tu nikto nečaká. Prešlo niekoľko minút a odpoveď nikde. V duchu som si už stavala nenápadné bývanie v letiskovej hale ako Tom Hanks. Keď prišla odpoveď, bývanie som hneď zrušila. Už som sa videla na ceste do nového domova, lebo to vyzeralo veľmi povzbudzujúco. Vraj odvoz je tam, už ma čaká.

Pretrela som si oči, aj som s nimi jastrila na všetky svetové strany, aj do haly som sa vrátila. Nikto jemu podobný tam nebol. Tak som napísala správu aj jemu, že už som docestovala a čakám ho pred budovou vonku. Jeho odpoveď bola vtipná, že kde som, že on ma čaká tiež aj s taxíkom.

I tu som počala byť nervózna a aj riadne naštvaná, lebo jeho som nikde naozaj nevidela. Všetky taxíky, čo prišli, vyhodili pasažierov a odfičali hneď preč. Tak som prestala byť strýko Držgroš a priamo mu zavolala. Bolo to drahé a kredit sa rýchlo míňal. Ale stihli sme si ujasniť niekoľko vecí. Sme obidvaja na tom istom letisku. Hurá.

To bolo pomerne potešujúce, že letisko som trafila.

Čo som už netrafila, bol východ z neho. Neviem ako, ale podarilo sa mi vyjsť z budovy tak, že som sa ocitla na druhej strane letiskovej budovy – na odletoch, nie na príletoch. Ako inak, on ma čakal z opačnej strany. A vysvetlil mi, že by som musela ísť niekoľko kilometrov, aby som sa dostala na druhú stranu. Nie, tá budova nebola taká dlhá, kdeže. Len to mali vymyslené tak, že prílety boli z jednej strany a odlety z druhej. Neviem, aký mudrlant toto vymyslel, ale ak ho raz stretnem, tak ho kopnem z celej sily do holennej kosti. A päťkrát za sebou.

Obidvaja sme vošli dnu s telefónmi pri ušiach a kráčali rovno. Potom sme zastali a konečne sme sa videli naživo. Okamžite som ho spoznala. Aj on mňa. Stáli sme od seba asi desať metrov. Možno ešte menej. A medzi nami prapodivná no-go zóna.

Zastavili nás trápne motúziky. Dôrazne ma upozornil, že v žiadnom prípade sa nemôžem cez ne za ním rozbehnúť. A ani nemôžem obísť budovu len tak, že sú to fakt kilometre. Niežeby som sa chystala s toľkým nákladom.

Tak sme tam len stáli oproti sebe ako v tom najtrápnejšom romantickom filme.

Tak blízko seba, a predsa tak ďaleko… Ale on hneď tú romantiku rázne ukončil. Povedal mi, že nemá čas, taxík už nebude dlhšie čakať, ani po mňa nemá čas s ním za mnou prísť, lebo je to veľa, veľa kilometrov a on ide na nočnú, musí ísť domov spať. A jednoducho odišiel.

Bola som pre neho úplne cudzia ženština a absolútne ho netrápilo, že ma tam nechal opustenú ako chalupu, v ktorej straší. A veru začalo strašiť aj mne, v mojich útrobách. Hneď som sa rozbehla na wc.

Keď som z neho vyšla, zavolala som mojej budúcej spolubývajúcej, že som ostala trčať na letisku a neviem, čo mám robiť. Ona ma zle počula a vôbec nepochopila v akých kakačkách sa nachádzam. Pretože ona bola v práci. Upratovala nejakú tú ich starú školu, ako vystrihnutú z Harryho Pottera, kde sú také hrubé múry, že tam ani nie je signál. Práve sa vraj chystá do takej časti asi na dve hodiny a bude úplne mimo signálu. V podstate to bolo jedno, lebo v tej chvíli mi došiel kredit.

A mne došlo, že som už definitívne došla. 

Viete si predstaviť to moje zúfalstvo? Jazyk anglický som skoro vôbec neovládala. Navyše, tí ľudia okolo mňa rozprávali nejakým divným nárečím, ktorému ani rodený Angličan moc nerozumel, nieto ja.

Videla som tam nejakých chlapov v uniforme, asi to boli policajti, ale čo by som im povedala? Som neskutočná krava, neviem ani nájsť správny východ z letiska a zoberiete ma, prosím, za mojou maminkou?!

A potom by som sa tam rozrumázgala. Na tutovku. A to teda nie!

Uvažovala som, že si zakúpim ich SIM-kartu, nech mám aspoň kredit.

Potom mi došlo, že nemám ani komu zavolať!

Tak som si vytiahla z vaku naše poctivé domáce rezne a začala som jesť.

Radšej vonku, lebo čo ak by tí policajti za mnou prišli, že vo vnútri len tak jesť nemôžem. A pri tom jedení som pozorovala taxíky, ktoré privážali ľudí.

A než som dojedla, zrodil sa v mojom mozgu, ktorý dostal konečne výživu, plán. Veď aj ja si môžem zobrať taxík. No ale veď nemáš adresu, ty blbka!, hneď mi pošepkal môj fungujúci mozog. A nemáš ani ako a momentálne ani komu zavolať, že na akej adrese sa chystáš bývať, debila jedna korunovaná.

Ale nevzdala som to, predstava, že mám márniť môj život na letisku, ma vôbec nelákala. A v tom momente som si spomenula, že som si písala predsa životopis doma v angličtine, aj som si ho niekoľkokrát vytlačila a tam bola adresa, kde budem bývať.

Okamžite som ho vytiahla z tašky a behom pár minút som ho ukazovala mladému sympatickému taxikárovi. Starostlivo som si ho vybrala, asi troch som medzitým nechala odísť, a takmer plynulou angličtinou som sa ho pýtala, či je ochotný ma odviezť do toho mesta, či to tam pozná a koľko by to asi stálo.

Keď mi povedal cenu, pretočili sa mi očné buľvy okolo vlastnej osi asi trikrát. Aj som mu povedala, že kamarát mi povedal, že to stojí oveľa menej. A stal sa zázrak. Zľavil mi z ceny a ja som šťastne nasadla. Neviem, kde sa to zrazu vo mne vzalo, ale ja som s ním skutočne komunikovala. Adrenalín je asi najlepší učiteľ cudzích jazykov.

Taxikár sa v tom meste ktovieako nevyznal, ale keď sme tam dorazili, tvrdil, že sme na správnej adrese. Stáli sme pri zadnom vchode do domu. Povedala som mu, nech teda počká, idem to omrknúť.

Dvere boli otvorené a ja som vošla priamo do veľkej kuchyne. Zakričala som po slovensky, či je niekto doma. Nikto sa neozýval. Potom mi došlo, že kamoška je v práci a tamten mládenec, ktorý by nikdy nemohol hrať rytiera v žiarivej zbroji, ktorý hrdinsky zachráni princeznú pred drakom, drichme.

Tak som sa v tej kuchyni začala obzerať, či neuvidím nejaké znaky, že tam žijú Slováci. A podarilo sa. Našla som tam cédečká a na nich bola slovenčina! V živote som nemala väčšiu radosť, že vidím text písaný mojou rodnou rečou. Taxikára som vyplatila a poslala ho preč.

Ak som aj nebola v správnom dome, vedela som, že rodákom nebudem mať problém vysvetliť, ako som sa u nich ocitla a prečo som sa k nim vlúpala.

Sadla som si v kuchyni na stoličku ako veľká naštvaná pavúčica a čakala, kto sa na scéne zjaví prvý. Bola som pripravená zaútočiť, keď začnú útočiť na mňa…

Ale nebolo treba zaujímať útočné postavenie, do pol hodiny sa tam zjavil známy z letiska, lebo bol smädný. A ja som sa konečne ukľudnila, lebo som práve šťastne docestovala. Ale aby bolo moje upokojenie na totálku, tak som si vytiahla tie cigaretle, ktoré so mnou cestovali toľké kilometre, a po rokoch som si zapálila.

Jedno z najhorších mojich rozhodnutí…

…lebo za pár dní som zistila, že aké sú tam cigarety drahé. To bol aj dôvod, prečo som musela priviezť tri kartóny našich. Niežeby lepšie chutili, ale boli zrazu, nielen v mojich očiach, neskutočne lacné.

A ako to celé dopadlo?

Len, čo som sa vrátila domov, prestala som fajčiť a nefajčím doteraz.

Neskôr som sa aj dozvedela, ako sa má správne želať si. 

Je potrebné nepoužívať zápor, treba to riadne sformulovať, nedávať viacero možností, nerobiť si srandu, vesmír srandu nepozná a už sa k tejto žiadosti nevracať.

A jedného dňa sa vám to splní.

Ja mám ešte jedno tajné želanie a raz sa mi už na lokálnej úrovni splnilo. Ale zle som to vtedy sformulovala. Nešpecifikovala som ho.

A aj to tak dopadlo. Chytala som sa potom za hlavu, že ozaj, toto má byť moje splnené želanie?

Raz vám ho prezradím, keď sa naplní. Teraz už mám istotu, že raz sa určite splní.

Dovtedy majte na pamäti, že sa nikdy nevzdávajte, aj keď situácia vyzerá zúfalo.

Magdaléna Ruttkayová

Ak máte záujem nahliadnuť do môjho blogu, je to ľahké. Použite najznámejšiu sociálnu sieť. Tam ma hravo podľa mena nájdete. A potom mi stačí napísať správu a ja vám pošlem link.

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

 

Mohlo by vás zaujímať