fbpx

Kedy je ten správny čas na rezignáciu? Fakt to do seba nechám vraziť aj tretíkrát?

Tretia davka vakciny a ako som rezignovalAko som rezignoval

Kedy je ten správny čas na rezignáciu?

Všetci dokola bojujú. Za svoju pravdu, za svoje milenky, za svoje manželstvá, za svoju prácu, za svoje koníčky, za svoje vakcíny, za svoje deti…

A niektorých to baví – viď fejsbuk a instagram a zvyšok sociálnych médií, ktoré už nie sú ani médiá, len akýsi pľac, kde môže ktokoľvek skoro čokoľvek, na kohokoľvek, kým niekoho nenaštve príliš, a ktoré nie sú sociálne ani toľko, čo všetky sociálne a demokratické strany vyspelej Európy.

Sociálny som ja doma k rodine. Sociálny som ja na pive ku kamošom, ale naše sociálne médiá veru nie sú. Lebo socializácia je začleňovanie jednotlivca do (nejakej) spoločnosti. Vhodnej, nevhodnej…

Situácia, kedy si začínate klásť otázku, či naozaj je vakcína sloboda alebo víťazstvo, či naozaj je pomer pomerov nepomerne pomerný, ak niekto umrie na to, že sa dal alebo preto, že sa nedal, že krútite hlavami, podobne ako ja, či naozaj tá naša polícia a kriminálka, inšpekcia myslia vážne to, čo predvádzajú, je prvým bodom, kedy treba zastať.

Fakt to do seba nechám vraziť aj tretíkrát? Či stačí to povedomie, že to určite nenechám vraziť do svojho dieťaťa ani jedenkrát?

Situácia, kedy už nie je jasné, kto má aký dres a kto za koho kope, situácia, kedy prestáva byť jasné, či sa ešte kope, alebo už iba kopú do seba, situácia, kedy každá ďalšia otázka vyvoláva ďalšiu otázku a žiadne odpovede, je varovným prstom, ktorý hovorí – stoj! Si v mlynčeku. Ale nie v tom Nohavicovskom, kde spieva, že „Láska je jak kafemlýnek, všecko semele.“

Ani náhodou.

A potom príde to krásne štádium rezignácie.

To sprevádzané vocapom: „Len nech to už mám za sebou“. A do toho prídu všetky tie životné sračky, ktoré sme premenovali na múdrosti, lebo sa ináč nedá a nedalo a nebolo inej možnosti. Život nás učí rezignácii a učí nás to po stáročia. Dáko bolo a dáko bude. Nehas, čo ťa nepáli. Čo ťa nezabije, to ťa posilní…

Moja manželka má ešte lepšiu vetu pre momenty, kedy sa nad niečím občas ešte rozohním: „Toto ťa trápi? Drb na to!“

A viete, čo? Má pravdu!

Ale niektorí patríme k ľuďom, ktorí riešia, prečo siedmacká učebnica nemčiny začína treťou vetou, ktorú sa majú deti naučiť, „Wie schreibt man das?“ Akože vážne? Žiadne das Auto a žiaden der Vatter a žiaden das Haus a žiadne das Kind? Naozaj sme dovolili napísať knihu, ktorá by mala byť v reálnom svete vstupenkou minimálne na podmienku? Naozaj sme dovolili takéto knihy zakúpiť? A naozaj nebudeme navrhovať učiteľov, ktorí z týchto kníh učia a chcú niekoho reálne naučiť cudzí jazyk, na Nobelovu cenu?

Vy, ktorí viete, o čom hovorím, vy, ktorí z tejto učebnice učíte, skláňam sa hlboko pred vami. Máte môj veľký obdiv a prajem vám mnoho úspechov!

A naozaj sa nejdem zamýšľať, prečo nemajú deti povinné čítanie?

Prečo nemusia každý mesiac prečítať povinne jednu knihu a napísať obsah do čitateľského denníka? Ja netvrdím, že majú prečítať Janka Jesenského a jeho Demokratov, ale nehovorte mi, že nie je dostatok výstižných kníh, ktoré majú formát a rozsah, ktorý zvládnu deti za mesiac. Naozaj nepíšeme referáty a dívame sa, ako deti netušia, kde písať aké i, lebo sa to nabiflili v tretej triede a dostali z toho jednotku a nikdy nepremýšľajú, ako, kde, čo použiť?

Naozaj im zabíjame detstvo gramatickými kategóriami a druhmi a pádmi…? Ja viem, že už nenosíme pionierske rovnošaty a nemávame mávatkami a nespievame to Nohavicovské: „Dejte mi do ruky mávátko a řekněte, jak volat sláva. Já už si najdu ten správný směr a budu mávat mávat mávat“. Odložili sme rovnošaty, vytiahli ajfony a drbeme na diakritiku, interpunkciu, texty, používame emotikony, gify…

A čo s tým urobíme? Nič.

Rovnako ako s očkovaním a neočkovaním a s tým, že počas návštevy pápeža máme prírastok 50 plus kusov pozitívnych PCR testami a po jeho odchode nám komunita akože konšpirátorov sľubuje tisícku. Veľmi jednoducho si v sobotu skontrolujeme piatkové výsledky. Niekto predsa len musí mať pravdu. A rýchlo sa na ňu zabudne podľa toho, čo komu vyhovuje a na sociálnej sieti vybehne pár akože naslovovzatých statusov a zabudneme.

Drb na to!

Budeme nadávať, že je tma, že je zima a že sa bude meniť čas, aj keď sa nemal, ale on sa mal, lebo sa dohodlo, že sa ešte nedohodlo. A budeme sa rozvádzať a budeme sa milovať a budeme sa svadbovať a budeme žiť, lebo nejako bolo a nejako bude a koho by už prekvapil rast cien benzínu a ropy a plynu a kryptomien a bezlaktózového mlieka v akcii 40 percent, ktorá pri pokladni po predložení kupónu neplatí a pán majiteľ Dieter Schwarz ani netuší, že v nejakom Senci nejde zľava na nejaké bezlaktózové mlieko.

Nechceš, nekúp?

Hádam sa nebudeš rozčuľovať, že v letáku je a v realite nie je a hádam sa nebudeš ťahať cez polku žlto-modrého obchodu s celým dvanásťkilovým kartónom nazad. Fakt drb na to!

Všetci sa tešme z novej 5 gé siete.

Už sa blíži aj k vám, aj k vám, aj k nám. O chvíľu tu bude a všetci budeme mať super sieť. Všetci chceme rýchly internet. Lacný internet a rýchle telefóny a lacné telefóny a ochranu údajov a posielame údaje a všetci sme za a niektorí sú proti a v konečnom dôsledku málokto z nás vôbec čo i len tuší, o čom hovoríme. Bude dobre. Ak nás to nezabije, určite nás to posilní a ak nie, tak určite to bude pre ľudí a aspoň sa to nerozpadne ako to, čo bolo za ľudí.

Čo to bolo vlastne za ľudí, čo boli za ľudí? Či už sme zabudli? Dáko bolo, dáko bude. Koho by toto ešte dnes trápilo, keď kapela dohrala, inštrumenty sú v obaloch, repráky sú vypnuté a mikrofóny sú zbalené. Koniec niečoho nepotrebného a niečoho nedôležitého sa skončil. Hovorí sa tomu koniec koncov. A trápi to niekoho? Všetci na to drbú.

Ak ste ešte nerezignovali na tento text, tak máte môj obdiv.

Ale ubezpečujem vás, že by som dokázal napísať ešte trikrát toľko vecí, ktoré by som rád okomentoval a ktoré neviem ovplyvniť a ktoré sa ma nejako okrajovo dotýkajú. Ale musím riešiť strihanie stromčekov, kosenie trávnika, prezliekanie bielizne na posteli a musím drbať na to všetko, lebo ako si ustelieš, tak budeš spať. A nezabudnite na vankúš dať tmavý uterák, aby ste nezafarbili posteľnú bielizeň modrou farbou na vlasy. Lebo sivá farba vám ho nezafarbí, ale tá z drogišky by mohla.

Tá sivá je znakom toho, že ste rezignovali málo a že na to celé nedrbete!

Spomeňte si na to pri rannom pohľade do zrkadla.

Říkají mi

Dobráci u koryta

Není tak zle

Ovšem doba je složitá

Dejte mi do ruky mávátko

A řekněte, jak volat sláva

Já už si najdu ten správný směr

A budu mávat mávat mávat

Mávat mávat mávat

Mávat

Jozef Prazňák

#vikendOFF

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

Mohlo by vás zaujímať