Stratení v našom svete / Zo svojich postrehov v práci so seniormi.
Raz niekto niekde povedal:
“Načo som toľko študoval a stal sa študovaným, keď na staré kolená to aj tak všetko zabudnem?”
Je to naozaj tak?
Zábudlivosť, zmätenosť, nevnímanie reality, stratenie sa v čase… Tak by som neformálne mohla nazvať ochorenie, ktoré sa medicínsky označuje ako demencia.
Mala som ju možnosť vnímať intenzívne u starších pacientov v liečebni dlhodobo chorých, ale aj v domove seniorov, kde som pracovala ako socioterapeutka.
Počas obeda v liečebni, sa jeden z pacientov postavil s lyžicou v ruke, s naloženou zemiakovou kašou, a rýchlou chôdzou unikal z jedálne.
“Kam ste sa vybrali, veď ste ešte nezjedli obed,” prekvapene zvolala službukonajúca sanitárka.
“Idem dať kačiciam,”rozhodne odpovedal pán a pokračoval k výťahovým dverám. V poslednom momente pred nástupom do výťahu som ho zachytila so slovami:
“Pôjdem s vami nakŕmiť tie kačky, ale najprv zjedzte obed,” vynašla som sa. Pán sa otočil, usmial sa a vrátil sa ku stolu.
…Sestričky cestou naspäť z obeda uvideli staršieho pacienta, ako prelieza zábradlie na vonkajšej terase s cieľom uniknúť. Bolo by sa to skončilo jeho pádom, keby nebolo včasného zareagovania personálu. Pán pôsobil celý život ako kňaz, ktorého v určitom období prenasledovali a väznili.
…V kuchynke bolo v jedno dopoludnie rušno. Pán Peťko sa rozhodol, že pripraví schôdzu pre svojich zamestnancov. Chystal a upravoval stoličky v miestnosti. Vo svojom živote pracoval ako riaditeľ podniku a ťažké mu bolo vysvetliť, že už ním nie je.

Je nutné niečo vysvetľovať?
Pacienti trpiaci demenciou nie sú blázniví či rozprávajúci z cesty ako sa často medzi ľuďmi hovorí.
Myslím si, že sú to ľudia nohami v prítomnosti, ale mysľou vo svojich spomienkach.
To, čo sa nám zdá u nich ako bláznivé a nenormálne, v súčasnej dobe je pre nich prirodzené a často skutočné, čo sami zažili. V stave demencie sa náhodilo dostávajú do svojich zážitkov, neuvedomujúc si realitu dňa. Preto pôsobia zmätene, nenormálne až bláznivo.
…Pán Augustín, majiteľ podniku a milovník lodí, do poslednej chvíle na lôžku ma prekvapoval otázkou.
“Ja ničomu nerozumiem, veď my s bratom máme podnik a ja musím ísť… “
Pani Bernardína vo veku 94 rokov potrebovala ísť k dcérke, lebo bola ešte malá.
Pani profesorka ekonómie pravidelne nachytala personál pri stole, ako sa baví.
Dala si ruky v bok a prísnym tónom ich vyháňala a napomínala so slovami:
“Však počkajte, ja vám to spočítam, budete mať zlé známky.”

Ľudia, pacienti trpiaci demenciou, nie sú blázni. Len akosi zablúdili vo svojej minulosti.
Prežívajú náhodne svoje spomienky, možno tie najsilnejšie, najintenzívnejšie. Tie, ktoré boli nasýtené silnou emóciou.
V určitom štádiu svojej choroby sa už nepoznajú v zrkadle.
Stáli sme pred zrkadlom s 85 ročnou pacientkou Evičkou.
“Ukážte, ktorá ste vy?” opýtala som sa.
Pani Eva ukázala prstom na mňa bez rozmýšľania.
Zaujímavé.
Pacienti trpiaci demenciou vnímajú citlivo naše emócie.
Pán Jožko sedel v invalidnom vozíčku za stolom v spoločenskej miestnosti a tvoril s ceruzkami obrázok. Blížil sa čas obeda a chystala som sa Jožka rýchlo odviezť.
Nerozumel, čo sa deje, zo strachu pustil ceruzky a držal sa stola tak pevne, že ho nebolo možné od neho odtrhnúť.
“Pán Jožko, pozvali nás na obed, poďte, pôjdem s vami, dáme si niečo dobrého,” zaznela veta z mojích úst. Jožko sa upokojil a presunuli sme sa do jedálne.
Pacienti trpiaci demenciou nás už nepoznávajú.
Myslím si, že to je ťažký údel pre rodinu, ktorá sa stará o svojeho blízkeho s demenciou.
Pán so slzami v očiach stál na prahu izby svojej manželky.
Ona si len v tichu šepkala nesúrodé slová a pozerala sa naňho s prázdnym pohľadom bez známok akejkoľvek emócie.
Avšak vo vlastnom svete bola až zvláštne pokojná.
Pacienti s demenciou, s ochorením, ktoré tak pomenovala medicína, možno nie sú “chorí”.
Len už dávno odišli.
Aj keď sú stale nohami na zemi, ale v myšlienkach už dávno unikli do svojich spomienok..
Záver: Vo svojej knihe Za dverami liečebne, ponúkam čitateľom pár epizód na tému, stratení vo svojom svete – pacienti s demenciou.