Najviac ma desí fakt, že sme sa naučili svorne MLČAŤ a znášať nezmyselné nariadenia. Poslušne…

Najviac ma desí fakt, že sme sa naučili MLČAŤ a znášať nezmyselné nariadenia. Poslušne…

Posledné dni mám zase ten pocit „tygra v kleci“. Ale je pomerne dobre uzamknutá. Lebo nemožno sa verejne vyjadrovať, len tak. A možno od jesene už na to aj zákon bude, lebo sa pripravuje legislatíva, ktorá má sťažiť prácu (aj) malým webom. A to všetko v náš prospech. V prospech Slovákov. V boji s konšpiráciami a hoaxami treba predsa nastaviť pravidlá. Treba ľudí chrániť. Toto ma inak dosť uráža, lebo sa akoby počítalo s tým, že sme hlúpi a nevieme si slobodne vybrať a slobodne premýšľať…

Kým sa ešte slobodne písať dá, tak píšme. Tak teda píšem.

Najväčší strach mám po skúsenostiach za posledné dva roky z toho, že veľká časť ľudí v tejto krajine sa naučila MLČAŤ.

Dôvody na mlčanie sú rôzne:

• Aby neprišli o prácu.
• Aby nedostali pokutu.
• Aby ich neodsunula spoločnosť s nálepkou dezolát.
• Aby mali svätý pokoj…
• ABY…

Každý z nás má svoje ABY. Aj ja som mala svoje, ale potom som sa rozhodla niektoré témy otvorene komunikovať a pýtať sa. Ale. Všetko išlo len do istého momentu. Akosi som zrazu skončila s nálepkou dezolát. Veľa ľudí… mojich dlhoročných priateľov, sa odo mňa odvrátilo. Smutné to je. Teda myslím, že je to smutné tak ozajstne. Tak ľudsky.

Nuž… Čo už…

Každý si žijeme svoj život a hodnoty inak.

Doba sa posunula.

To, čo nik neočakával, to sa stalo. Prišla vojna. A prišli nové hoaxy a pravdy. Mnohí ľudia dokonca prepadli presvedčeniu, že neočkovaní sú zároveň rusofili. Písali o tom Nká či Startitupy… Podložené to majú aj nejakým prieskumom, ktorý robili pod názvom Ako sa máte Slovensko. A keďže to písali Nká a Startitupy, tak to je predsa tak. Oni sú majitelia pravdy. A o pravde sa nedebatuje, ako hovorí jedna ostrá nemenovaná pani redaktorka.

A viete, čo je strašné? Mnohí čitatelia, a medzi nimi aj moji známi, tomu aj veria. Myslia si, že to tak je. Že vraj to majú odpozorované vo svojej bubline. Tu je dobré sa porozhliadať a zapojiť všetky zmysly. Lebo nie je bublina ako bublina. Niektoré bubliny, keď sa v nich dlhšie nevetrá, môžu človeka aj priotráviť…

Ale to je už na každom, samozrejme, čo do seba absorbuje…

Za seba môžem povedať, že rusofil nie som. Kde môžem, pomohla som a pomôžem. Bolí ma, keď trpia nevinní – a že ich je na svete veľa. Sú ich miliardy. Ľudia, ktorí nevedia dať sebe alebo svojim deťom to najzákladnejšie. A, žiaľ, teraz aj na vojnou skúšanej Ukrajine.

Ale vráťme sa k mlčaniu a k dileme ABY…

Aby dobre bolo.

Keďže najlepšie sa veci vysvetľujú na príkladoch, dajme si jeden. Skúste si predstaviť, že vám šéf nariadi umyť okná. Práve začalo pršať. V rozpise služieb máte uvedené, že okná treba umyť medzi 9:00 a 10:00 hod. Ale prší a vtedy je zbytočné umývať okná. Hlavne v poslednej dobe, keď tu máme každú chvíľu saharský piesok. V zmluve máte napísané, že bonusy a 13. plat závisia od presného a včasného plnenia úloh. Čo urobíte? Pôjdete za šéfom, že to neurobíte? Alebo sa postavíte a budete umývať v daždi okná, aj keď je to nezmysel?

Aj sa pritom nafotíte, aby bolo jasné, že ste ich umývali? Lebo keď nebudete mať dôkaz, tak verte, že môžete dopadnúť zle. Okno vám ako dôkaz neposlúži… Totiž prší…

Odpoveď si vyberte sami.

Takúto situáciu som zažila za socíku, keď sme mali nariadené v rámci Akcie zet umyť okná 30. apríla. Lebo potom bol hneď prvý máj a to chodili delegácie. Všetko muselo byť nablýskané. V ten rok vyšiel rad na našu pracovnú zmenu. Odmietla som okná umyť, lebo pršalo a na noc hlásili ďalší dážď. ALE. Rozkaz znel jasne. Neposlúchla som. Tak a bolo po prémiách. Bohvie dokedy by sa to bolo so mnou ťahalo, ale otehotnela som a odišla som na materskú.

A potom došiel prevrat…

A dúfali sme, že prišla sloboda a demokracia… A dúfame stále…

Skrátka, nebyť ticho, keď vidím, že niekto chce odo mňa nezmysel, je podľa mňa dôležité. Toto pravidlo sa ale za posledné dva roky nabúralo a dostalo preplesk. A riadny. Napríklad ten, kto sa ozval aj voči nezmyselným pravidlám bol automaticky dezolát. Nikto zo „zodpovedných“ sa nepostavil a nepovedal:

• Keď je smrteľné ísť do kina alebo ku kaderníčke, potom je to nebezpečné aj pri návšteve pápeža.
• Keď môžu chodiť do školy skoro všetci naokolo, je neprípustné, aby slovenské deti sedeli doma skoro celé dva roky.
• Keď je možné, aby bol otvorený autoservis, tak umyvárka áut by mohla byť otvorená tiež…
• Keď nie je nebezpečné nakupovať v supermarketoch, tak to nemôže byť nebezpečné ani v menšom obchode.
• Keď vírus roznášajú aj očkovaní, testujme ich tiež.
• … doplňte si sami. Bolo toho dosť…

Ale nie. Ozývali sa väčšinou iba tzv. dezoláti. Ostatní „zodpovední“ boli viac-menej ticho. To mlčanie k pravdivosti sa dalo priam krájať. Zato bolo počuť hádky a krik. V konečnom dôsledku nás niektoré nezmyselné opatrenia stáli obrovské peniaze navyše. Peniaze nás všetkých.

A mlčanie pokračuje aj po pandémii…

O čom sa teraz mlčí?

No napríklad o cenzúre a o pripravovanom zákone. Plánuje sa aj niekoľko obmedzení, že menšie weby a magazíny to pravdepodobne finančne a technicky nedajú (Zdroj: Dsl). Niektoré weby sú už istý čas vypnuté. Iné si našli cestu, ako pokračovať. Neriešme teraz, či písali hoaxy alebo nezmysly… Veď človek má mozog na to, aby ho používal. A aby si vybral. Ak si niekto myslí, že cenzúrou ovládne mysle ľudí, tak je naivný. Túžba po iných informáciách zosilnie. Tak ako keď bola prohibícia v Amerike. Nikdy sa toľko nechľastalo…

Cenzúra je krásne rozvinutá napríklad v Rusku. A vidíme, kam to v Rusku dospelo. V princípe sa dostanete len k informáciám, ktoré sú kombináciou manipulácie a/alebo klamstva. Toto je cieľ? Oplatí sa nám mlčať? Podľa mňa nie… Rozvíjať kritické myslenie, to je to, čo by sa oplatilo. Teda oplatilo by sa to nám všetkým, len to by možno až tak neslúžilo tým, ktorým chutí moc…

MLČETI JE ZLATO, hovorí staré príslovie.

Otázka je, kto z toľkého mlčania ťaží? Komu to vlastne slúžilo? A komu bude? Tak čo… pomlčíme si k tomu? Prax už máme.

Martina Valachová

O cenzúre som sa rozprávala aj s Majkom Spiritom…

Korektúry: Katarína Málková