fbpx
Testovanie antigénovými testami pre pendlerov
Foto: Gabriela Teplická

Vírus napadol aj našu schopnosť správať sa ľudsky

Vírus už napadol aj našu schopnosť správať sa ľudsky

Máme tu vírus. Nie, nespadla som z Gurúnu. Viem, že tu máme Covid19 a viem, že už je tu istú chvíľku (určite dlhšie ako by sme si želali). Vďaka korone sa nám tu však rozširuje oveľa nebezpečnejší vírus. Ten napadá našu schopnosť konať láskavo, trpezlivo, súcitne.

A to, priatelia, bude pozostatok pandémie, ktorý len tak nevyliečime. Uvedomila som si to včera. Po štyroch hodinách v rade. Vymrznutá, hladná a negatívna. To posledné vo všetkých významoch toho slova. Tu je (nielen môj) príbeh.

Čo sa týka prirodzeného vitamínu D, sme v tej najhoršej fáze roka.

Tma ako v r..i je už o štvrtej večer. A s tmou prišla pred dvoma týždňami aj správa. Pendleri budú od 7. decembra potrebovať potvrdenie o negatívnom teste, každé dva týždne. Ako sme už všetci v poslednej dobe zažili, na tlačovkách sa rozpráva, emócie lietajú na všetky strany a do pár dní, niekedy aj hodín, je všetko inak. V podstate sa zdá, že väčšina tlačoviek nie je dôstojný oznam vládnych činiteľov, prejav k občanom, ktorým slúžia, ale akýsi prieskum verejnej mienky.

Nuž, tak aj tento oznam o povinnom testovaní pendlerov som brala ako námet, nie ako dokončený scenár.

Dni ubiehali. Párkrát som pozrela na vyhlášku o hraničnom pohybe. Nezmenená.

Päť dní pred oznámenou zmenou, opäť pod rúškom tmy na sklonku dňa, sa niekto opýtal, že teda ako to bude? A že ako sa môžeme dať otestovať, keď väčšina testovacích centier je otvorená len v doobedňajších hodinách? Na drzú otázku, sme dostali drzú odpoveď. Pán Minister vnútra nám odkázal, že veď to vieme už dva týždne, tak sme sa mali zariadiť.

Nuž, ale my sme to nevedeli dva týždne.

Podľa aktuálnej vyhlášky, sa žiadne testy nevyžadovali. Jeho vyhlásenie (bola streda) ma trochu znepokojilo, ale naivne si hovorím, že teda určite posunú termín platnosti, veď už je 2. decembra večer!

Štvrtok som kontrolovala stránku ÚVZSR každú hodinu a predtým ako sa zotmelo, čiže okolo tretej poobede, som si povedala, kašlem na to, veď to už nemôžu nariadiť od pondelka a aj keby, tak sa otestujem na budúci týždeň v Rakúsku a som v pohode. Mám výhodu, že moje pracovné povinnosti si nevyžadujú pravidelné cestovanie do Bratislavy. Neviem si predstaviť tú neistotu, adrenalín a frustráciu, čo vládla v rodinách, kde pendleri chodia do práce každý deň.

Ale o 16:56 (vonku už bola hlboká noc) sa na tabuli oznamov zjavila aktualizovaná vyhláška.

Potvrdila, že som naivná a že termín platnosti je presne o jeden pracovný deň. Okrem toho prekvapila tým, že sa týka detí od 7 rokov. Viete, keď dieťa slovenského občana žije napríklad v Kitsee, tak je nákazlivejšie ako dieťa slovenského občana žijúceho v Jarovciach (tie sa testovali od 10 rokov).

A teraz čerešnička na šľahačke.

Na hraniciach sa musíme preukázať antigénovým testom zo Slovenskej republiky. Akokoľvek sa snažím, nerozumiem logike tohto rozhodnutia. Efektívne, nám nechali jeden deň (cez víkendy sa nikde netestuje), aby sme sa zariadili a mohli ísť v pondelok do práce. Viete si predstaviť ako to v piatok vyzeralo na všetkých testovacích centrách v Bratislave a okolí? Ja si to viem predstaviť, lebo som to zažila – 4 hodiny, 3 stupne Celzia, 2 pracovníci a 151 ľudí pred nami (a rovnaké množstvo za nami). Dali sme to! Čo iné nám ostáva!?

A potom prišiel opäť večer, ten čo začína už o štvrtej, a hlavný hygienik oznámil, že budú akceptovať testy všetkých krajín EU! Celý cirkus zbytočne.

V princípe nemám problém so všetkým obmedzeniami. Nie všetkým rozumiem, ale uznávam, že sme ešte nezažili pandémiu a že teda niektoré rozhodnutia sú pokus omyl. Bohužiaľ, na Slovensku, spôsob akým sú všetky nariadenia a oznamy komunikované, je dehonestujúci.

Aby som sa dostala k pointe môjho príbehu, dovoľte mi pár postrehov z testovacieho piatku:

  1. Pracovník testovacieho centra ťukal naše údaje do počítača a potom ich rukou vypisoval na certifikát. Načo sme všetci stáli v radoch, aby sme mali občianske preukazy s čipom??? Či máme len biometrické doklady, ale na čítačky už neostali peniaze?
  2. Celé to tam zvládali dvaja ľudia. A musím povedať, že bravúrne. Kolega im v jednej chvíli doniesol materiál a niekto zo spolu stojacich sa ohradil, že prečo odchádza, nech im radšej pomôže. Sklamane nám vysvetlil, že nemôže. Požiadali o dodatočný rozpočet alebo pomoc, ale bola im zamietnutá! Ministerstvo má priame informácie a podnety z prvej línie, ale rozhodne sa nekonať. Neposilní prevádzky ani v deň, keď svojim rozhodnutím vyhnalo na test tisíce ľudí.
  3. V niektorých centrách ľudia stáli hodiny a potom ich poslali preč, lebo už zatvárali, nestihli ich otestovať. Na väčšine sa čakalo aspoň štyri hodiny. Možno, ak by študent rozdával časenky? Ide o projekt, kde sa dá presne odhadnúť časová náročnosť, takže neviem, čo nám bráni v tom, aby sme ho organizovali s ohľadom na všetkých zúčastnených.
  4. Predo mnou stála zdravotná sestra, ktorá pracuje v Rakúsku. Má PCR test, lebo ich testujú každý týždeň v práci. Snažila som sa jej vysvetliť, že PCR testy nemajú obmedzenie na krajinu pôvodu, a že to len antigénový test musí byť slovenský (aj som jej to ukázala čierne na bielom vo vyhláške). Bola už z toho komunikačného chaosu taká zneistená, že sa bála odísť. Po hodine a pol sa jej manžel dovolal na Ministerstvo zdravotníctva a potvrdil, že sa nemusí dať testovať.
  5. Keď som si preberala certifikát, poďakovala som zdravotníčke, že bola úžasná a správala s k mojim deťom tak skvelo, že sa „výteru z mozgu“ nezľakli. Prebehlo to bez ujmy, lebo sa správala ľudsky. Bola príjemne prekvapená a skromne dojatá, že som ju takto pochválila. Bojím sa, že sa jej to nestáva často.

A tu prichádza pointa:

Predstavitelia, ktorí túto šou riadia, sa k nám správajú bez rešpektu, úcty a štipky ľudskosti, ale s nesmiernou dávkou arogancie a amaterizmu. A ich správanie sa multiplikuje a pomaly sa tak k sebe správame aj my. Ani si to neuvedomujeme, lebo máme spoločného nepriateľa. Nadávame a kritizujeme pánov tam hore, ako by ich nazvala moja babička, ale pozor na to!

Ako som po tom testovaní sedela v teple domova, uvedomila som si, že slová vo vyhláške „certifikát z testovacieho centra Slovenskej republiky“ mohli byť kľudne nevinná byrokratická chyba. Prepracovaný a vystresovaný (zaslúžene) pracovník Útvaru verejného zdravotníctva v poslednej chvíli (aj to zrejme nie vlastným pričinením) dopĺňal vyhlášku a urobil chybu. Možno klasické copy/paste z nejakého predošlého nariadenia.

Chyba.

Ľudská.

Neúmyselná.

Neviem, či to tak bolo, ale viem, že pred rokom by som to tak brala. Akceptovala by som to s láskavosťou a súcitom, aké si zaslúži každý človek. Tak ako by som chcela, aby niekto prepáčil chybu mne. Včera som tieto pocity nemala. Netvrdím, že by chyby nemali mať následky, ale to ako sa správame k ľuďom následky má. A tie sa šíria rýchlejšie a zákernejšie ako biologický vírus.

Katarína Mayer

Autorka je spisovateľka

Mohlo by vás zaujímať