Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Krátke zamyslenie pre všetkých osamelých.
Žijeme sami.
A je nám takto dobre. Sme uvedomelí a sebestační. Sme dokonale seba – vedomí a pevne držíme riadenie svojho osudu (života) vo vlastných rukách. Vystačíme si sami. Tak akurát. Nepotrebujeme nikoho ďalšieho, kto bude súčasťou nášho priestoru. Sami so sebou máme väčšiu istotu a minimálne riziko, že sa niečo nepredvídateľného stane, že budeme s niečím nepríjemným konfrontovaní, že dostaneme spätnú väzbu, čo by mohla narušiť náš ťažko vybudovaný pokoj.
Nemáme dôvod sa niekomu či niečomu ďalej prispôsobovať. Máme svoju vlastnú dokonalú intimitu, kde všetko funguje a nejako sa neoplatí do nej niekoho ďalšieho púšťať. A už vôbec nie do nej niekoho pozývať. Všetko, čo nám treba si dokážeme zabezpečiť sami.
Pomáhame si a chránime sa, ako sa dá.
Z našej dokonalej vyspelosti nás občas prebudí piatkový večer. Po týždennom vypätí síl v práci a povinnostiach máme chuť si odfúknuť a vypnúť. Dávno nepijeme, takže reset založený na kultúre alkoholu (násilia) nie je pre nás. Väčšina známych má svoje rodiny (aspoň navonok sa tak zdá), a tí, čo ich nemajú, sú rovnako anonymne ukrytí v betónových kráľovstvách, takže sa o ich skutočnom statuse nikdy nedozvieme. A zrazu je nám trochu clivo. Zrazu pochybujeme.
A možno si pripadáme aj trochu zvláštne, uvažujúc nad niekým vedľa nás iba v kontexte vlastného rozptýlenia. Mohli by sme si kúpiť šteniatko, mačičku, ešte viacej športovať, začať robiť videá na jútúb, kde vylejeme všetky svoje sračky ako motivačný seriál na pokračovanie alebo z toho spravíme zatiaľ iba podkást. Spojíme sa s ostatnými nešťastnými ženami a bude spolu brýzgať na mužov, že za to môžu oni, pretože nie je rovnoprávnosť! A našu prázdnotu môže zaplniť jedine víťazstvo v podobe dženderovej rovnosti.
A muži skrútení do klbka vlastnej nemohúcnosti sú ako deti. Podobne prskajú jedovatý strach v snahe túto clivotu navždy uspať. Dnes len trocha inak oblečení. Do dámskych šiat ako protipól dávnych brnení. Použitých však na rovnaký účel – chrániť sa.
Môžeme si vybrať
Tak si vynájdeme alebo skonštruujeme entitu, ktorá vyplní prázdne miesto vedľa nás. A v nás. Je to celkom jednoduché. Piatkový večer nejako prečkáme. Zakryjeme mu tvár. Tých možností je neúrekom, veď je 21. storočie. A toto sme chceli. Možnosti. Čo tam potom, že to nie je človek, ľudská duša. Teplo, koža, pach, pohľad, hlas.
Osud, identita, vlastná, jedinečná, možný, potenciál, neporozumenie, určitá úroveň, konflikt, nešťastie, neistota -píííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííí – na monitore srdcovej odozvy jedna tenká čiara a ten jediný, iritujúci, súvislý tón svedčí o našej vnútornej smrti. Preruší ho len sestra (svedok a sudička v jednom), ktorá príde vypnúť prístroje a zapíše čas úmrtia.
Ako vyzerá realita
Napokon, raz za týždeň, obehnú sídliská zriadenci novo zriadenej verejnej služby, ktorá na základe ohlásenia susedov o neznesiteľnom zápachu, pozbiera z bytov mŕtvoly všetkých dokonalých. Budú uložené do jedného spoločného hrobu samotárov. Paradoxne. Na ktorý sa neprídu nikdy pomodliť žiadni pozostalí. No nie je to krásne? Nič menej a nič viac. Nezostanú po nás žiadne zbytočné zvyšky. Konečne sme na to prišli, a vymysleli systém, ako sa dá žiť dokonale.
Ivan Sládeček
Nezávislý autor, vydavateľ a tvorca kníh. https://www.facebook.com/ivansladecekautor
