fbpx
Prečo smutná téma starí zomierajúci

Prečo smutná téma, starí, zomierajúci?

Motívom napísať príbehy z prostredia liečebne a hospicu nie je prestíž a uhladenosť smutnej témy na papieri.

Motívom nie sú vľúdne napísané myšlienky plné emócií, pri ktorých mokríme papierové servítky. Motívom nie je ukazovať svoju tvár a tešiť sa z potlesku. Motívom k vydaniu kníh je vyjadriť myšlienku o starších ľuďoch, alebo presnejšie o ľuďoch odkázaných na pomoc druhého človeka. A zároveň myšlienku vcítenia sa do ich prežívania života v období, kedy ich cesta na zemi končí.

Mojim motívom je verejne uvažovať nad otázkou:

Čo asi tak pacienti či obyvatelia domovov seniorov prežívajú?

Pozerajú sa na stenu a čakajú?

Modlia sa, čítajú alebo hrajú karty?

Dokážu sa ešte zo života aspoň na chvíľu tešiť?

Vo svojich knižkách ani článkoch v magazínoch sa nezaoberám nedostatočnou starostlivosťou o chorých v zariadeniach. Riešenie problému nezáleží len na personali, ale hlavne na možnostiach a schopnostiach vedenia sociálnych aj zdravotníckych zariadení.

Cieľom mojich kníh je priblížiť náladu chorého človeka a ukázať spôsob komunikácie aj rôzne činnosti, ktorými môžeme stav  jeho prežívania zmierniť, alebo aj zlepšiť.

Takže, nie kritizovať je moja téma, ale povzbudiť aj iných k pokoju, súcitu a porozumeniu v otázkach starostlivosti o ľudí odkázaných na pomoc druhého človeka.

Z knihy “Zo zápisníka terapeutky”

 http://greenie.elist.sk/knihy/zo-zapisnika-terapeutky

Príležitosť

Nechala som si sošku anjela z predvianočnej aktivity s pacientami. Je biely so zlatými vlasmi. Darujem ho pri nejakej zvláštnej príležitosti, pomyslím si a odkladám anjela do poličky.

S pani Danou sme sa zoznámili pri jej lôžku.

Nadväzujeme rozhovor tým, že sa pýtam na jej prácu.

Je asistentkou na súdnom lekárstve. Vyrozprávam jej v minúte svoj zážitok z pitevne, kde som sa niekedy uchádzala o miesto sanitárky po predčasnom odchode zo štúdia medicíny.

„Na všetko si zvyknete“, usmieva sa. Vyžaruje z nej príjemnosť a zvláštna atmosféra zmierenia.

Rozpráva jasne, pokojne o svojej chorobe, ktorá ju už celú zoviera v náruči. Presiakne mňou nevysvetliteľný pocit, že hovoríme naposledy.

„O čom hovoriť v tejto chvíli?

„O nádeji na uzdravenie?“ prebleskne mi hlavou.

Odchádzam z izby so slovami.

“Všetci sme len na ceste, pani Dana. Niekto je bližšie a niekoho čas ešte neprišiel“, uvažujem sama nad myšlienkou, ktorá mi ladne vkĺzla do úst.

A vtedy prišiel ten moment.

Rozjasnili sa jej vďakou presiaknuté, vlhké oči a s maskovanou slzou v oku jej podávam anjela.

Tu a teraz prebehla tá plánovaná zvláštna príležitosť.

Príležitosť potešiť človeka vo chvíli, ktorá je slovami ani veršami neopísateľná.

Na druhý deň chodím po oddelení ako zvyčajne a navštevujem izby ležiacich pacientov.

V izbe, kde ležala Pani Dana je čisto, prázdno ale záhadne jasno.

Všetci sú preč.

Len na okne sedí anjel. Krásne biely so zlatými vlasmi.

Motto: Poviem ti to dnes, aby som zajtra neľutoval, že som to neurobil.

O anjeloch

Každý z nás má svojho anjela
v neviditeľnom opare,
keď si občas z luku zastrieľa,
hasíme dlho v duši požiare.
Každému z nás sa niečo deje
a my túžime ďakovať,
vážiť si obyčajnú chvíľu
alebo sa z brucha smiať.
Každý z nás má svojho anjela,
niekde naporúdzi,
ak pre zaneprázdnenosť nemôže,
prichádza nový, ale nie cudzí.
Každý z nás túži veriť v anjela.
Nosí krídla alebo rožky?
Nepodstatné.
Hlavne, že pochádza z hviezd, hlboký duchom, čistý, slušný.

 Autor kresby Radovan Vincze

Podporte knihu o tom, ako si budovať finančnú rezervu v predpredaji. Ďakujem. Martina Valachová