Monika Macháčková: Písanie potrebujem, aby som sa cítila nažive

Do našej autorskej zostavy pribudne nové meno. Novinárka a spisovateľka Monika Macháčková vám bude prinášať pestrú ponuku článkov. Príbehy, malé zamyslenia i rozhovory so zaujímavými ľuďmi.

Prečo si prijala ponuku na spoluprácu?

Odkedy som zaregistrovala portál 40plus, bol mi veľmi sympatický. A to som ešte netušila, že za ním stoja dievčatá z môjho rodného Senca. S Andrejkou Trávničkovou sme ako deti hrávali spolu divadlo a jej mama ma učila dejepis, s Dajou Turnerovou sa kamarátim pekných pár rokov a pravidelne sa stretávame na našich posedeniach pri červenom. Iba s tebou som sa osobne nepoznala, len sme spolu  pracovne zopárkrát telefonovali. Na 40plus sa mi páčilo, že je to web pre zrelých ľudí, ktorí už o živote vedia svoje, majú nadhľad nepotrebujú sa na nič hrať. A také sú aj články, ktoré ponúka svojim čitateľom. Preto budem rada súčasťou takéhoto projektu.

Môžeš sa našim čitateľom predstaviť?

Som už pár rokov 40plus, ale dušou som stále mladá. Celý svoj život som sa pohybovala v oblasti kultúry a médií. Odmalička som najviac milovala knihy a divadlo. Mám za sebou pomerne úspešné pôsobenie vo svete umeleckého prednesu ako recitátorka, lektorka a porotkyňa. Pôsobila som v oblasti neprofesionálneho divadelného hnutia ako metodička, učila som na základnej umeleckej škole. Pracovala som v niekdajšej Československej tlačovej kancelárii, v Slovenskom rozhlase, v súkromných médiách. Dvanásť rokov som bola redaktorkou časopisu Život. V štyridsiatke som nabrala odvahu a začala písať knihy.

Čo robíš teraz?

Po dvanástich rokoch v redakcii som v roku 2016 totálne vyhorela. Kto nezažil ten pocit, nevie si ho predstaviť, a vlastne ho ani neviem opísať. Jednoducho som nedokázala ísť ráno do práce, hoci písanie milujem. Ale stalo sa, musela som dať výpoveď, lebo by som sa asi celkom zosypala. Pol roka som potrebovala, aby som sa zregenerovala. No a potom som sa rozhodla, že zostanem na voľnej nohe. Píšem knihy, externe prispievam do rôznych časopisov.

Hovoríš, že v štyridsiatke si nabrala odvahu a začala si písať knihy. Neverila si si, alebo prečo si ju potrebovala naberať?

O tom, že raz chcem skúsiť napísať knihu, som snívala už dávno. Som presvedčená, že mnoho novinárov to niekde v sebe má uložené. V hlave mi leží strašne veľa príbehov, mám takú úchylku. Stačí mi vidieť kráčať po ulici človeka a začnem fabulovať. Kto je to, kam ide, s kým sa rozprával, kto ho čaká, koho miluje, čo ho trápi. Skrátka, rada si vymýšľam. A to sa pri novinárčine nedá, tam si ctím pravdivosť a fakty. Veľmi mi pomohlo podpichovanie môjho muža. Raz len tak, akoby mimochodom poznamenal, že dokedy chcem o písaní iba rozprávať. Že je načase aj niečo naozaj urobiť. Prvú knihu STARÁ SOM UŽ BOLA som napísala iba ako pokus, či to dokážem. Lebo iné je fantazírovať v hlave, a iné je napísať ucelený príbeh. Nemala som ambície vydať ju, ale nejakým šťastným zásahom osudu sa to podarilo. Úspech toho romantického príbehu ma ohromil, naozaj som ho nečakala. Dnes sa aj trochu čudujem, lebo je to veľmi začiatočnícke dielko a dívam sa naň trochu kriticky.

Po ňom ti vyšli ďalšie knižky Všetko v poriadku, Ozvem sa, keď budem šťastná, Rozbitá, Iná žena, Zlodejka otcov. O pár dní sa do kníhkupectiev dostane novinka Nič v zlom. Ako prežívaš chvíle, keď  vychádza nová kniha?

Zakaždým rovnako – s rešpektom. To, že predchádzajúca kniha mala úspech a takmer celý náklad sa vypredal za pár mesiacov, v tej chvíli nič neznamená. Znova stojím na štarte. Každá nová kniha si musí zaslúžiť pozornosť čitateľa. Vždy je tu možnosť, že sa nebude páčiť. A, samozrejme, uvedomujem si obrovskú konkurenciu na trhu.

NIČ V ZLOM vychádza v edícii Skutočné príbehy. Je to tvoj vlastný skutočný príbeh?

Iba čiastočne. Znova som použila niečo z reality a premiešala s fantáziou. Rozhodne je to ale príbeh, ktorý sa mi nepísal ľahko.  Nie je to žiadna romantika, ale život z tej komplikovanejšej stránky.

Čo ti dáva písanie? Pre niekoho je to terapia, pre iného exhibícia, niekto sa tým „iba“ živí.

Pre mňa je písanie spôsob života. Potrebujem ho, aby som sa cítila nažive. Ak hovoríme o žurnalistike, tak je to spôsob, ako spoznávať zaujímavých ľudí, ich osudy a prácu. Rada dávam svetu vedieť o výnimočných ľuďoch, alebo o zaujímavých názoroch známych ľudí. Pri tvorbe knižných príbehov zasa milujem výlety do fantázie, to, ako sa reálne drobné udalosti a postrehy menia na úplne iný príbeh. Pri písaní knihy akoby som vystúpila sama zo seba a príbeh sa píše sám. Ja ho len musím odsedieť pri počítači. Takže je to asi mix všetkého čo si spomenula v otázke. Trochu sa liečim zo života, trochu sa predvádzam a v ideálnom prípade mi to aj nejaké euro zarobí.

V strednom veku by sme už mali mať jasno vo svojich prioritách. Čo je pre teba v živote dôležité?

Duševná pohoda, dostatok nadhľadu, pravdivosť. Kedysi som len pri malom náznaku vzbĺkla a „riešila“. Teraz už, aspoň dúfam, viem odhadnúť, kedy stačí mávnuť rukou a nechať veci plynúť. Ony sa dejú aj bez môjho pričinenia. Čo nemôžem naozaj zmeniť, nechám tak. Ak ale vidím, že je niečo zle a treba biť na poplach, tak do toho idem. Verím v dobro v ľuďoch. Vo svojom veku už viem ako sa  prejavuje. Som v strehu pri okázalých rečiach a gestách. Vážim si podporu svojich blízkych. Životu som vďačná aj za kopance, lebo aj vďaka nim som tým, čím som. A veľmi mi odľahlo, keď som si uvedomila, že nemusím vyhovieť každému.

Súkromie si strážiš, alebo prezradíš o sebe viac? Čo ťa baví, zaujíma, napĺňa?

Nie som žiadna celebrita, aby som sa tvárila, že o sebe nič nesmiem prezradiť :-). Žijem si svoj život, konečne je taký, po akom som vždy túžila. Bez naháňania, robím iba to, čo chcem robiť. S manželom už žijeme sami, náš syn sa osamostatnil. Najväčšou témou je takmer ročný vnúčik manželovej dcéry, ktorý sa stal stredom nášho vesmíru. Veľa času trávim so svojou mamou, s bratmi a ich rodinami, s najbližšími priateľmi. Odkedy nemám otca, uvedomujem si, aký je život krátky a treba využiť každú chvíľu na stretávanie sa s ľuďmi, ktorých mám rada. Veľa čítam, zbieram starý porcelán a každú voľnú chvíľu trávim na chalupe. Od novembra som poslankyňa v Senci, takže sa snažím byť užitočná. Ako hovorím, nič zvláštne, som úplne obyčajná slovenská žena.

Pripravila: Martina Valachová