Robiť najlepšie, ako vieme.

Malé dievčatko u nás v rodine sem – tam prekvapí svojimi výrokmi. A my dospelí zrazu onemieme ponorení v úvahe o prostej pravdivosti. Pritom stačí jednoduché slovo alebo myšlienka.

Zo škôlky donieslo dievčatko starej mame vyrobeného VIANOČNÉHO SOBA, ktorý stojí na podstavci.

Stará mama jej hovorí : „Kdeže si videla bieleho soba ? Prosím ťa, sob predsa nemá bielu farbu, pekne mi ho vyfarbi.“ A tak si dievčatko bez otáľania sadlo a soba vymaľovalo.

Stará mama pozerá na soba a stále sa jej niečo nepáči : „No ale veď ty si mu zabudla nakresliť kopýtka.“

A malá slečna sa spokojne pozrela na svoj výtvor a hovorí : „STARKÁ, ALE VEĎ TEN SOB MÁ PREDSA KOPÝTKA PONORENÉ V SNEHU.“

Krásna ukážka toho, že dieťa ešte dokáže vidieť veci mimo náš dospelácky rámec. Jeho pohľad na svet nie je ohraničený mantinelmi a nepochybuje o tom, že ROBÍ NAJLEPŠIE, AKO VIE. My dospelí sme však stratili túto schopnosť vidieť mimo rámec a plne si veriť vo svojom konaní.

Mnohí sme nadobudli PROGRAMY A VZORCE NEDÔVERY V SEBA SAMÉHO.

Pričom výchovou sa deťom snažíme vsugerovať vlastné vnímanie sveta a neuvedomujeme si, o čo ich oberáme. Predkladáme im hotové šablóny, podľa ktorých majú myslieť, správať sa a konať.

My sami však málokedy konáme s presvedčením, že robíme najlepšie ako vieme. Ak nás niekto spochybní, často sa zháčime a urobíme tak, ako chcú druhí a nie tak, ako to cítime. Je za tým rôzna motivácia. Konáme tak V STRACHU Z ODMIETNUTIA, že ak neurobíme ako sa to od nás vyžaduje, nebudeme dosť dobrí, pekní, schopní či inak súci.

Nezanedbateľný je aj náš STRACH ZO ZLYHANIA, že ak nepodáme taký výkon, aký sa od nás očakáva, tak zlyháme.

A spravidla to nevieme hneď rozpoznať, ale je za tým aj STRACH Z OPUSTENIA, pretože sa bojíme, že ak budeme konať inak ako podľa obvyklých pravidiel, budeme neprijatí, vylúčení, odvrhnutí.

Je pre nás pohodlnejšie súhlasiť s tým, čo nám nadiktuje autorita, no takto vlastne popierame samého seba. Uviazneme radšej v roli, ktorú nám prisúdili a plníme povinnosti, ktoré nám určili. Schovávame sa za svoju nepravú tvár, svoju masku.

Odkrytím samého seba by sme totiž nezapadli do konceptu, vytŕčali by sme z tej šablóny, ktorá je akousi predpísanou formou na to, akými by sme podľa druhých mali byť. Máme strach, že by sme mohli spôsobili reakciu v podobe nesúhlasu a odmietnutia. A tak nielenže sa necháme, ale aj sami sa manipulujeme, pretože nám tak veľmi záleží na tom, čo si o nás druhí myslia.

Pozitívnym je, že už cítime zmenu v spoločenskej klíme a pomaly rozpoznávame tieto situácie. Nejde to však zmeniť lusknutím prsta, ale dôležitý je aj ten najmenší krôčik, ktorý  vedie z tejto pasce ega von.

Vyvstávajú tu preto otázky. Čo nám bráni v tom, byť autentickí, konať s pocitom „robím najlepšie, ako viem“ aj s tým, že sa môžem zmýliť , ale je to zároveň to, čo ma baví? A ako to dosiahnuť ?

Riešenie je v prítomnom okamihu

Byť bdelý pri každom jednom kroku a robiť všetko s najlepším vedomím. Keď vezmeme život do svojich rúk a uveríme, že sme dokonalí v tej našej nedokonalosti takí, akí sme, že máme právo na lásku, na šťastie, ale aj na vlastné omyly a chyby, ak naberieme odvahu žiť život podľa seba, skrátka byť sami sebou, budeme konečne autentickí.

A keď pôjdeme za svojimi snami, môžeme žiť naplno, a to je konečne to, na čom záleží. Potom si môžeme veriť, ako to malé dievčatko a stáť si pevne sami za sebou. Pretože budeme vedieť, že nech sa deje čokoľvek, v každom okamihu robíme najlepšie ako vieme.

Všetkým želám príjemné a radostné prežitie vianočných sviatkov.

Zora Vypušťáková 

povolaním právnička a manažérka, ale tiež koučka zaoberajúca sa etikoterapiou.