Môžete zmeškať svoju životnú šancu a premárniť príležitosť? Vesmír moje túžby počul…

Môžete zmeškať svoju životnú šancu a premárniť príležitosť?

Keď som s Martinou Valachovou natáčala rozhovor do podcastu ODznova, otvorilo to vo mne postupne rôzne spomienky. Nie všetko sa zmestilo do rozhovoru a niektoré veci tam neodzneli. Ja by som vám teraz rada porozprávala, čo sa mi dialo v čase, keď som prechádzala transformáciou.

Zmena…

Bolo to koncom roka 2021, v období, kedy som už vedela, že potrebujem zásadnejšie zmeniť svoj život, no ešte som si nebola úplne istá, čo by som mala robiť. Hľadala som, čo by ma napĺňalo. Kde by mi to dávalo zmysel. Prirodzene som zvažovala aj prácu v obore, ktorý som vyštudovala. Keďže som v tej dobe bola plná emócií z toho, čo sa dialo v spoločnosti a mala som chuť sa k tomu vyjadriť a poukázať na to, že veci sú inak, ako sa nám predostierajú v médiách, ťahalo ma to k jednému PRÁVNIKOVI, ktorý sa práve týmito témami intenzívne zaoberal.

Zároveň som si len tak pre seba hovorila, že by bolo možno fajn nájsť nejakú formu spolupráce aj s jedným DOKTOROM, ktorý na tieto spoločenské témy intenzívne publikoval. Čo vám poviem, mala som proste chuť zachraňovať svet a ukazovať ľuďom skryté pravdy. Chcela som tých dvoch pánov spoznať a pomáhať im v tom, čo som považovala za dôležité pre spoločnosť. Chcela som. Ale nič som pre to neurobila. Len som o tom teoretizovala, aké by to bolo…

Vesmír však moje túžby počul.

Jedného dňa som bola v práci kratšie a ku koncu pracovnej doby som si hovorila, že mám chuť ešte niekam ísť. Zavrela som na chvíľu oči, naladila som sa a takmer okamžite mi zazvonil mobil. Volal mi manžel. Išiel na neskorý obed do kamarátovej reštaurácie a pýtal sa ma, či sa k nemu pridám. Samozrejme, veľmi rada! Natešene som utekala za ním.

V maličkej reštaurácii v centre mesta sedela pri vedľajšom stole len jedna staršia pani. Ani neviem ako, zoznámili sme sa a o chvíľu sme už všetci, vrátane majiteľa, plynuli vo vzrušujúcich rozhovoroch. Bolo to, akoby sme sa poznali odjakživa. Ľudia prichádzali a odchádzali a bolo by to na dlho popísať celý ten deň, pri ktorom som mala pocit, akoby sme boli v nejakej bláznivej komédii a všetko sa dialo akosi nečakane prekvapivo, synchrónne a veľmi zábavne. Nebudem vás teraz tým zdržovať a prejdem k tomu, čo bolo dôležité.

Náhody?

V jednej chvíli do reštaurácie vošiel muž. Na prvý pohľad trochu zvláštny a pochybne vyzerajúci. Ponúkol nám nejaké knižky, no nejavili sme o ne záujem. Chcel odísť. Zrazu sa však otočil a povedal, že zložil báseň a skôr ako sme sa nazdali, už nám ju rapoval. Bolo to bizarné, no úžasné zároveň. Smiali sme sa, tlieskali sme mu a on pridával ďalšie a ďalšie. Nemohli sme uveriť, aký je dobrý, boli sme  nadšení. A potom, keď skončil, vtisol mi do ruky nejakú vizitku, vraj keby sme potrebovali, máme sa tomu človeku ozvať… a odišiel.

Pozerala som na ten kúsok tmavomodrého papiera a nemohla som uveriť. Bola to vizitka presne toho ADVOKÁTA, ktorému som sa chcela ozvať, no nespravila som to! Akoby mi vesmír hovoril: „Tak čo? Urobíš to, či nie?? Dávam ti možnosť…“ Akoby ma chcel popostrčiť k tomu, čo som si v tej dobe zaumienila.

Nie, neozvala som sa mu. Ani neviem prečo.

A potom prišla druhá šanca.

Na Mikuláša chodieva popod naše okná sprievod s Mikulášom. V tom roku som sa dočítala, že bude končiť pred kultúrnym domom, a tak som sa tam s deťmi vybrala. Prišli sme asi skoro, nikde nikoho, len my sami. Po chvíli sa ku nám priblížilo nejaké auto. Zastavilo a z okienka vykukol muž, ktorý sa ma spýtal, či sú tam dobre. Tiež prišli s dieťaťom na Mikuláša. Vystúpili, postavili sa vedľa nás a čakali… a čakali a čakali… Jedným očkom som na neho pozerala a hovorila som si: „Je to on? Naozaj je to on? Nemala by som sa mu prihovoriť?“

Prišlo ešte pár ľudí, nie viac ako desať, no Mikuláš sa neukázal. Zrejme sme mali zlú informáciu a sprievod išiel niekde inde. Čakala ho len naša malá skupinka… Viete, kto bol ten muž s dieťaťom, s ktorým sme tam hodnú chvíľu stále vedľa seba? Bol to ten druhý pán, ten DOKTOR, s ktorým som sa chcela zoznámiť a nejako s ním spolupracovať na spoločenských témach, ktorým sa venoval! Bol to naozaj on! Vesmír mi ho naservíroval v životnej veľkosti, z mäsa a kostí, lebo videl, že vizitka na advokáta bola v minulosti málo. No ani tentoraz som sa nerozhýbala. Znovu som nereagovala na volanie osudu.

Prepásla som svoje životné šance?

Chvíľu som si to vyčítala. Bol priamo tam, kúsok odo mňa a ja som nič nepovedala. Čo by bolo, keby som sa mu prihovorila??

Tá chvíľa však už bola preč a ja som to nakoniec pustila. Môj pohľad na vec sa otočil. Prišla som do štádia, kedy som si hovorila, že už nechcem ďalej hovoriť a písať o tom, aký je systém zlý a čo všetko nefunguje. Nechcem už žiť v odpore a sústreďovaní sa na negatíva. Rozhodla som sa zamerať svoju pozornosť na to, aby som tvorila svet, aký sa mi bude páčiť. Aby som išla príkladom, menila samú seba na svoju lepšiu verziu 2.0 a inšpirovala ku zmene aj ďalších.

„Buď tou zmenou, ktorú chceš vidieť vo svete.“

Tento nápis svieti aj na mojej web stránke. To je to, čo sa pre mňa stalo dôležitým. Prišli nové túžby, ale aj nové šance a príležitosti. Nakoniec kráčam po úplne inej ceste, mimo svojho vyštudovaného oboru. No aj na tejto ceste cítim neuveriteľnú podporu vesmíru, tej vyššej sily, ktorá stráži naše kroky a vedie nás životom, aby sme si mohli zažiť presne to, čo práve potrebujeme. Odpovedá na naše želania a keď k nej vyšleme svoju túžbu, prinesie nám, čo sme si objednali a spýta sa nás:

„Naozaj to chceš? Vezmeš si to?“

Je len na nás, ako jej na to odpovieme. Nebude sa hnevať, ak sme si to medzičasom rozmysleli alebo ak ešte stále váhame. Láskyplne nám ponúkne nové možnosti. A potom ďalšie a ďalšie. Vždy tu bude pre nás a bude nás sprevádzať na našej ceste. Potvrdzovať nám na každodenných „náhodách“ a synchronicitách, že ideme správnym smerom. A ja som vďačná, že sa mi tej podpory dostáva tak veľa. Znova a znova, každý deň.

Svoj život si tvoríme sami. Vytvorme si ho tak, aby sa nám páčil.

Martina Janková

autorka detských kníh

https://www.matajankova.sk/produkty/