fbpx
Aj riaditeľka v banke hľadá balans v živote
Domov / ROZHOVORY / Aj riaditeľka v banke hľadá balans v živote

Aj riaditeľka v banke hľadá balans v živote

Šéfuje v banke veľkému odboru a popri zložitej a na sústredenie náročnej práci sa začala venovať koučovaniu a tiež etikoterapii. Popritom píše. O živote a hľadaní balansu v živote sme sa rozprávali so Zorou Vypušťákovou.

Pracuješ ako manažér. Riadiš desiatky ľudí. Čo je na tejto práci najťažšie?

 V banke som šesť rokov. Prvé tri roky som viedla oddelenie centrálneho nákupu, ktoré malo šestnásť zamestnancov. Potom som prevzala odbor hospodárskych služieb so sto zamestnancami a s piatimi oddeleniami, kde človek musel denno-denne prepínať z jedného do piateho. Po dvoch rokoch práce s týmto kolosom došlo k zmene a odbor sa rozdelil na dva. Od tohto roku mám na odbore len tri oddelenia a práca so štyridsiatimi ľuďmi ide jednoduchšie. Poskytujeme prierezovo pre celú banku služby našim interným zákazníkom.

Najťažšia a pritom najkrajšia je práca s ľuďmi a súčasne hľadanie zdroja energie pre seba ako aj pre celú skupinu, ktorú vediem. Ak chce byť manažér aj lídrom, okrem kvalifikácie, odbornej spôsobilosti, komunikačných schopností a osobnostných predpokladov ako lojalita, disciplinovanosť, iniciatíva, kreativita, strategické myslenie sú úplne nevyhnutné prirodzené danosti, ako autenticita, empatia, charizma a vodcovstvo (leadership).

Schopnosť iných empaticky viesť a súčasne motivovať, mať vízie a dokázať ich uskutočniť, sa dá rozvíjať. Pokiaľ manažér robí všetko preto, aby si vybudoval a udržal svoju pozíciu alebo vyvíja kroky k tomu, aby bol medzi ľuďmi populárny, koná čisto z egoistických pohnútok a takáto rola nemôže mať dlhé trvanie.

V takom prípade ide o účelovú manipulácia davmi s cieľom popularizácie svojej osobnosti. Pochopila som, že líder nemôže veci iba sledovať a rozumovo analyzovať, ale hlavne cítiť a nechať ich postupne dozrievať.

Práca s ľudskými bytosťami, ktoré si nesú svoj osobný príbeh a osud formovaný svojim detstvom, rodinou a predchádzajúcou prácou, znamená pristupovať citlivo a pritom s rešpektom ku každému. Schopnosť ľudí počúvať, vytvoriť pre jedinečnú skupinu ľudí čo najlepšie podmienky na spoluprácu a vzájomne ich spájať, poskytnúť im čo najväčšiu možnú istotu a súčasne zabezpečiť, aby odovzdali ako protihodnotu čo najlepší výkon, je niekedy náročné, ale pre lídra napĺňajúce.

Beriem svoju prácu ako poslanie, pretože sama som sa do tejto role nestavala, ale život ma na takúto pozíciu umiestnil po odchode môjho predchodcu. Samozrejme, mala som na výber – ostať na pozícii nižšieho manažéra alebo prijať ponuku riaditeľa. Dnes som vďačná za túto skvelú školu života.

Nie je jednoduché na jednej strane ľudí viesť a na druhej strane ich učiť byť samostatnými a delegovať na nich zodpovednosť. Líder nemôže byť expert na všetko a preto prirodzene očakáva odbornú podporu špecialistov. Ak však títo ľudia zodpovednosť za svoju odvedenú prácu prevziať odmietajú, je to ako beh na dlhú trať – vysvetliť, že zodpovednosť nie je bremeno ale osobný záväzok za svoj osobný rast a nepriamo aj za rast celého tímu, ktorého je zamestnanec súčasťou.

Niektorí to nevedia spracovať a dlhodobo sa prijatiu zodpovednosti  bránia. Vtedy pomáha koučovacia otázka :

„Aké riešenie je podľa teba najlepšie ?“

Ak ho nájde a povie, vnútorne sa s ním stotožní a potom už nie je prekážkou ani prijatie zodpovednosti. S takým človekom sa hneď pracuje lepšie. Existujú však aj tzv. nekoučovateľné typy, ľudia ktorí majú negatívny pohľad na veci, všade vidia problémy a odmietajú aktívne niečo v sebe zmeniť.

Každá práca sa časom stane istým spôsobom rutinou. Je to tak aj v tvojej branži? Aj riaditeľka v banke hľadá balans v živote?

Aj manažéri a lídri sú len ľudia a každý človek má iné nastavenie vnútornej spokojnosti. Niekto potrebuje pozornosť, iný verbálnu pochvalu, ďalší vyššie číslo na výplatnej páske. Zamýšľam sa, či vôbec môže byť v mojej práci rutina. Áno, postupy sa opakujú, ale každý deň je iný, každý jeden prípad, ktorým sa zaoberáme, prináša niečo nové.

V minulosti som ako právnik vnímala rutinu pri opakujúcich sa činnostiach a postupoch, napr. pri vymáhaní pohľadávok, ale v mojej oblasti je metodika rovnaká, mení sa však obsah a ten je tak rôznorodý a zaujímavý, že mi to nepripadá ako rutina.

Avšak nevyhovuje mi, ak som braná ako dobre fungujúci stroj. Už dávno sa ma jednom konkurze v dnes už neexistujúcej banke spýtali, koľko platobných rozkazov som denne schopná vyexpedovať. Napriek tomu, že som dynamická osoba, vedela som, že toto nebude moja cesta. Tiež som pochopila, že ma nenapĺňa, ak som tlačená do rozhodnutí, ktoré sú mimo môjho vnútorného presvedčenia.

V každom okamihu sa snažím udržať sa bdelá, vedomá a počúvam svoje vnútro, či to, čo robím, je správne. Keďže som povolaním právnik, vždy hľadám cestu, ako sa to právne dá. Keď však narazím na komplikáciu alebo objavím riziko, dávam dokopy argumenty, ako robiť veci inak. Hľadám riešenie, aby „bol vlk sýty aj ovca celá“, a nielen najlepšie, ako to ide podľa práva, ale tiež v súlade s vyššou spravodlivosťou.

Pomáha mi v tom vnútorný kompas, ktorý mi odpovedá na otázky, či môžem veriť informáciám, ktoré dostávam, či je to čestné a prospešné pre všetkých a či sa cítim pri takomto rozhodnutí dobre. Ak je u mňa súlad hlavy a a srdca, viem, že môžem povedať rozhodnutiu „áno“.

Čo ťa priviedlo k etikoterapii? A čo to vlastne je?

Dlho som vnímala niečo, čo ma presahuje. Nie je to len o fyzickom tele, ale ako nám ukazuje psychosomatika, je to aj záležitosť ducha, čo je v dnešnej dobe už nepopierateľný fakt. Pre moju spokojnosť a pocit harmónie a šťastia mi nestačí len slušné číslo na výplatnej páske, dom, či dovolenka pri mori. Vnímam, že pre nasýtenie životnej spokojnosti potrebujeme niečo viac : radosť, lásku, dôveru, pokoj, pocit naplnenia…

To je to, čo stále hľadáme, nenachádzame a snažíme sa dopĺňať si to zvonku. Všetci však vieme, aké podstatné sú pre náš život dobré vzťahy nielen k iným ľuďom, ale hlavne k sebe samému, pretože na seba zabúdame najčastejšie. Cieľom je nájsť šťastie, sebadôveru, sebahodnotu a sebaúctu v sebe bez toho, aby sme boli závislí na pomocných „barličkách“ zvonku.

Ak totiž nespracúvame vonkajšie podnety, na základe ktorých cítime negatívne emócie, keď sa nemáme dosť radi a neprijímame sa takí, akí sme a máme voči sebe výhrady, začneme vnútorne upadať a skôr či neskôr sa dostaví nejaké upozornenie v podobe úrazu, choroby či inej nemilej udalosti. Od istého obdobia sledujem symboliku života a vnímam moje životné cykly. Pred pár rokmi som prežívala zložité obdobie a raz už bola situácia taká vypuká, že som ju konečne rozpoznala.

Všimla som si, že sa cyklím, pretože v každej práci, v každej významnej životnej etape mi prichádzal do cesty človek, ktorý spôsoboval komplikácie podobného druhu. Pochopenie, že to nie je o týchto ľuďoch, ale o mne, bolo bolestivé. Ale odkedy som to rozpoznala, porozumela tomu, pomenovala to a začala s tým, čo ma stavia do týchto situácií pracovať, veci sa mi začali zlepšovať. Možno to vyzerá záhadne, ale každý z nás si nesie svoje vzorce a u každého prevláda niečo iné.

Niekto je napr. až chorobne dôsledný a perfekcionistický a za tým je strach zo zlyhania. U iného snaha o dokonalosť je vedená strachom z odmietnutia inými. Ďalší je citlivý na spätnú väzbu a všetko vníma ako tvrdú kritiku. Iný nevie delegovať a je za tým nedôvera v iných, ale tiež v seba, lebo keby veril sebe, veril by aj v svoje schopnosti vybrať si do tímu ľudí, ktorým môže dôverovať.

Aj o tomto je etikoterapia ako sebapoznávacia schopnosť cez rozpoznávanie vlastných emócii. Jej zakladateľom bol už v tridsiatych rokoch minulého storočia lekár Ctibor Bezděk ktorý pôsobil aj v Ružomberku. Už vtedy odpozoroval, že kto má dobré, srdečné vzťahy k iným, ale hlavne k sebe samému, žije dlhšie a zdravo. Etikoterapia sa dá teda nazvať aj liečba mravnosťou. Túto metódu sebapoznávania dnes propaguje viacero ľudí, avšak ja som sa k nej dostala cez sprievodcu etikoterapiou Mgr. Vladimíra Červenáka, zakladateľa školy Advaita.

Pretavuješ znalosti z koučovania a etikoterapie aj do každodenného života?

Mojim zámerom v pracovnej činnosti ako vedúci zamestnanec bolo nájsť si cestu ku každému osobitne a hľadala som nejaký etický spôsob. V tom okamihu mi internet ponúkol etikoterapiu, čo ma veľmi zaujalo a začalo som sa venovať tomuto štúdiu. Zistila som, kde sa nachádzam, čo bolo príčinou stavu, v ktorom som teraz a aké budú následky môjho momentálneho konania resp. čo treba robiť, ak chcem dosiahnuť želaný stav.

To znamená, že ktoré pocity, emócie, zaužívané vzorce, majú aký konkrétny následok. Napríklad, ak nám život prinesie nejaké prekážky, môžeme na ne takto hľadieť, ale dá sa na ne pozerať aj ako na výzvu. Podobne, problém môžeme z iného uhla pohľadu vnímať ako úlohu alebo príležitosť na zmenu.

Ak by som to zhrnula, tak ako v osobnom živote, aj v pracovnom používam zmenu uhla pohľadu, na ktorej pracujem so svojim tímom. Prax ukázala, že tomu napomáhajú tak metódy koučingu ako aj samotnej terapie. Sú to oblasti, ktoré sa reálne nedajú od seba oddeliť, vzájomne sa prelínajú, pretože sú súčasťou nášho života.

Napríklad zamestnanec chce riešiť pracovný problém, ktorý sám cíti. V procese koučingu prichádza k poznaniu, že koreň pracovného problému je v jeho súkromnom živote a to v rovine rodinných vzťahov. Následná terapia mu dáva priestor na usporiadanie vzťahov v rodine. Po vyriešení tejto situácie v súkromí sa automaticky odblokoval pracovný problém a došlo k plnému pracovnému výkonu. Tieto skúsenosti nám jasne ukazujú, že nie je možné úplne oddeliť prácu od súkromia a opačne.

Pre mňa je to obohacujúce, keď osobný rast v súkromí prináša plody v pracovnej oblasti.

A popri tom všetkom som objavila ešte niečo, čo doslova milujem. Písanie. Píšem o všetkom, čo vidím a cítim a krásne na tom je to, že môžem písať aj o svojej práci a môže to byť prospešné aj iným. V tomto roku mi takto začala spolupráca s časopisom Zisk manažment, kde prispievam článkami z oblasti leadership.

Teším sa, že sa to všetko dá skĺbiť. Jedno s druhým sa vzájomne podporuje a vďaka tomu si udržiavam balans medzi osobným a pracovným životom. Tak ako koučovanie, aj terapie mi dávajú priestor pre lepšie spoznávanie nielen iných ľudských príbehov, ale samej seba. A môcť o tom napísať, to je ako čerešňa na torte.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Foto: Archív Zora Vypušťáková