fbpx
Martin Miler: Časopis Elektrón bol Elektrón a spomienky sú spomienky
Domov / MILEROVKY / Martin Miler: Povedz mi čo čítaš

Martin Miler: Povedz mi čo čítaš

Len krátku chvíľu pred tým ako tu začali vychádzať tieto Milerovky, vyšiel na 40 plus môj článoček s názvom Ako “motivovať” mladého čitateľa. Tam som sa priznal, že moje čitateľské začiatky neboli práve ľahké. Navyše v ostatnom čase o sebe tvrdím, že som literárny ignorant, ktorý sa opovažuje písať. To má v podstate znamenať, že veľa nečítam a napriek tomu píšem. Presnejšie by, ale bolo napísať, že nečítam beletriu, ale nebolo to tak vždy.

Po dočítaní Dobrodružstiev kapitána Korkorána som zistil, že v knižkách, v písmenách môžu byť uložené veľmi pútavé príbehy. Vďaka tejto knihe, som vyriešil problém s odporom k čítaniu, ale vzápätí vznikol nový.

Čo ďalšie mám čítať?

Naša domáca knižnica obsahovala hlavne dospelácku literatúru a tatovu, odbornú chemickú a ekonomickú. Alebo potom takú pre baby, lebo mama si mnohé svoje knižky z mladosti priniesla domov, ale tatove ostali u starých rodičov v ďalekom Trenčíne. Kde nájsť ďalšie knihy? Riešenie číhalo neďaleko. V Červenom obchode na poschodí, bola nainštalovaná dokonalá pasca pre čítania chtivých, miestna knižnica. Ak by jedna kniha znamenala jeden svet, tak preukaz do knižnice znamenal vstupenku do celého vesmíru.

Zrazu som nepotreboval ani raketu a mohol som byť kdekoľvek. Otázkou ostávalo, kam sa vydať? Zbehlejší čitatelia mi ponúkli svoje tipy. Veľa sa ich koncentrovalo okolo akýchsi majoviek. Pod týmto názvom som poznal akurát tak skoré čerešne, ale knihy? Korekcia nastala keď písmeno J vystriedalo písmeno Y, s komentárom, že sú to knihy Karla Maya a sú hlavne o indiánoch a zálesákoch a tak celkovo o Divokom západe.

To znelo dobre, film o siedmich statočných som poznal a mal som ho rád. Na stole mi pristála kniha Winnetou, taká hnedá, asi šesťsto stranová. Pre mňa, ako čitateľa začiatočníka, to bola celkom šupa. No len do chvíle, kedy som začal čítať. Strany som hltal ako hladný Hatátitlá prérijovú trávu. Zrazu bolo šesťsto strán málo. Našťastie Karl bol plodný autor, teda kníh bolo neúrekom a všetky vo mne zanechali nezmazateľné

STOPY

STOPY

STOPY

STOPY

Karl bol síce plodný, no nie bezodný, navyše aj môj vek pokročil, aj hlava dozrela, aj som so smútkom pochopil, že to bola len fikcia. Ale veľmi silná, tú by zase, len tak hocikto neprekonal. Lenže Sherlock Holmes nebol hocikto. Bol to predsa, najväčší detektív všetkých čias! Či? Tak sa začala Zelená knižnica presúvať z tej miestnej k nám domov a zase späť. Sir Arthur Conan Doyle bol tiež plodný a keď som pohltal všetkých Holmesov tak som ako dezert našiel Stratený svet.

Všetko super, všetko fajn, ale všetko to bolo také, také staré. Koniec devätnásteho storočia alebo začiatok dvadsiateho. Veď ľudstvo už bolo ďalej, ba ešte ďalej, v Asimovovej Nadácii (prosím konšpiračne nespájať s tretím sektorom) dokonca v dvadsiatom tisícročí. Isaac je dobré meno tvorbu zákonov. Ten prvý popísal tie gravitačné, tento druhý postuloval tie, ktorými skrotil Čapkových robotov.

Kým Karla a Sira Arthura som vnímal skôr a osamelých bežcov (hoci nimi neboli), tak Isaaca som videl ako člena družstva, veľkého družstva. To znamenalo veľa kníh. Zničený muž a Stalker pri teplotách 451 stupňov fahrenheita, prinášali Jobové správy o Vojne s mlokmi. Duna za dunou sa valila keď mal Neviditeľný Stretnutie s Ramou. Prekrásny nový svet zrazu vyzeral ako Úžasná plochozem v roku 1984, tam totiž bol Jadro pudla.

No a potom prišiel Džejár

Ale nie ten z Dallasu. Toto bol Džejár ár, z Anglicka, Tolkien. Priniesol prstene a s nimi aj Pána týchto prsteňov a malých mužov, ktorí sú schopní veľkých činov. Ale vlámal sa ku mne aj Zločinec a jeho trest, Fjodora Michajloviča alebo som sa prechádzal s Tracyho tigrom pána Saroyana a ten Exupéry s Malým princom vôbec nie je len pre deti. Vlastne tých kníh bolo celkom veľa, bolo ich ešte viac, ale nechcem tu vytvárať zoznamy, ktoré nebude nikto čítať.

To všetko bolo už dávno, posledné, také beletristické čo som čítal, boli dve knihy od Roberta. Moment, toto je iný než ten, ktorý vám asi hneď zišiel na um, toto je Robert M. Pirsig. Aj keď beletria, no dobre má to nejaký dej, má to príbeh, ale to je to posledné, čo je na jeho knihách zaujímavé.

Čítam iné knihy, ani neviem ako ich pomenovať, ani nie sú čisto odborné a vôbec nie sú nudné, možno by som ich nazval náučné a niekedy sú v nich zaujímavé príbehy a mnohé sú napísané lepšie ako beletria.

Premýšľam ako skončiť, lebo príbeh o čítaní nekončí.

Martin Miler