Martin Miler: Akvárium u nás doma

Kedy bolo, vtedy bolo, rozhodol som sa jedného dňa, že v našej detskej izbe, ktorú som obýval spolu s mojou sestrou, urobím akvárium. To akvárium nebola u nás novinka.

Kedysi sme ho už mali, ale potom sa rodičia rozhodli ho zrušiť. Bolo odložené v pivnici aj s rôznymi doplnkami. Bolo to staré, nemoderné akvárium, vyrobené zo zvarených železných profilov, ktoré boli vyplnené sklom. Kovový rám bol namaľovaný na čierno a ešte aj zadná strana. To preto, aby sa na nej nedržali riasy. K akváriu bol tiež podobný podstavec, rovnako kovový, rovnako čierny.

Bolo to otrasné a totálne nemoderné. Ja som si predstavoval, že moje akvárium bude krásne, moderné, lepené, bez ohyzdného železného rámu. Preto som sa rozhodol zájsť do obchodu s rybičkami a kúpiť si vysnívanú, sklenenú nádobu. Návšteva špecializovaného obchodu, v tom čase boli dva na Steinerovej ulici, vyliečila moje túžby.

Neviem koľko stálo také akvárium, ale vzhľadom k môjmu takmer nulovému príjmu, bola každá cena nekonečne nedosiahnuteľná. No dobre, možno by som naň nasporil za dvadsať rokov, ale taká časová vzdialenosť vtedy znamenala vyhliadky do ďalekej staroby s víziou blízkeho skonu. Hoci zarmútený a znechutený cenami socialistického maloobchodu, predsa len mi stále v duši horel plameň túžby po kvádri vody v našej izbe.

Ten kto chce, hľadá spôsob.

Prerobiť naše staré nemoderné akvárium, na niečo hodné konca dvadsiateho storočia, to bol spôsob ako naplniť svoju túžbu. V prvom rade som sa potreboval zbaviť tej otrasnej čiernej farby. Na na podstavci, na ráme aj na zadnej stene. Prišlo mi to desivé, ako rybičky v pohrebnom ústave. Chápem, že to bolo praktické, lebo tam kde nesvietilo slnko, tam neboli riasy, ale estetická kvalita, nula.

V akvaristke mali úžasné fotografie, ktoré sa dali na zadnú stenu a vytvorili dojem oveľa väčšej vodnej nádrže. Už si nepamätám, ako prebiehalo rozhodovanie o zmene farby, ale asi som sa chcel dostať čo najďalej od čiernej. Tak som zvolil bielu. Po odstránení černe zo zadného skla a natretí rámu na bielo, pôsobilo akvárium oveľa, oveľa, ľahším dojmom.

Po pokuse o jeho zdvihnutie, ľahší dojem pominul. Sklamanie z tohto zistenia nebolo veľké, ale predsa len, človek je zaskočený, keď ho jeho zmysly neinformujú správne. Akvárium som umiestnil do izby pod okno, nebolo to ideálne, ale iné umiestnenie nebolo možné. Predtým, ako som sa pustil do zariaďovania akvária, som si v našej knižnici požičal všetky dostupné knihy o akvaristike.

Okrem toho, že dno bolo potrebné pokryť jemným štrkom, akvárium bolo potrebné naplniť vodou, samozrejme. V knihách som sa dočítal, že vodu je potrebné nechať odstáť alebo prevariť, aby z nej vyprchal chlór. Predstava pasívne odstávajúcej vody sa priečila  mojej dynamickej potrebe mať už vo vode rastlinky a rybky.

Tato ma síce upozornil, že preváranie zbaví vody chlóru, ale aj kyslíka. To mi bolo jedno. Ryby predsa dýchajú vodu, na čo by im bol kyslík. Postupne som zistil, že preváranie a následné vychladzovanie osemdesiatich litrov vody je síce superdynamické, ale časovo oveľa náročnejšie, než som čakal. Akvárium bolo plné možno do jednej štvrtiny a ja som cítil neodolateľnú potrebu, dať doň aspoň zopár rybiek.

Prinieslom som z akvaristiky asi päť gupiek, vypustil ich do zakalenej vody a tešil som sa. Rybkám som samozrejme kúpil aj žrádlo, v podobe jemných vločiek. Nakŕmil som ich a išlo sa spať. Ráno, ktoré bolo múdrejšie večera som našiel všetky rybky plávať hore bruchom. Spojler: nebolo to od prežratia.

“Hovoril som ti, že tá prevarená voda stratí aj kyslík,” skonštatoval tato. “Zadusili sa.”

Zadusili sa? Ryby? Vo vode?

Hoci to neznelo ako výčitka, v takej chvíli, ani pravda nepomôže. Bolo mi smutno. Dnes už viem, že aj keď je voda zlúčeninou vodíka a kyslíka, tak ryby ju pri dýchaní nerozkladajú na vodík (na čo by im bol) a kyslík, ktorý by dýchali. Jednoducho potrebujú kyslík rozpustený vo vode. Rybky, teda ich bezvládne telíčka, som pochoval spláchnutím do záchoda. Škoda, že si tú poslednú jazdu, tobogánom, z desiateho poschodia už nemohli vychutnať.

Postupne som do akvária doplnil, už neprevarenú, vodu, nasadil som rastlinky a nechal som akvárium pár dní oddychovať. Medzi tým som chcel na jeho dno umiestniť bublinkujúci kameň, cez ktorý by sa do vody dostávalo viac kyslíka. Mali sme doma jeden kompresor, ktorý som sa rozhodol na to použiť. Jeho výkon bol však taký silný, že keď som ho pustil, tak akvárium vyzeralo akoby sa v ňom vyliala láva a vrelo celé dno.

Pripomínalo to skôr dnešné vírivky, než akvárium.

Musel som teda kúpiť kompresor, ktorý mal primeraný výkon. Keď som taký mal, už bolo všetko v poriadku a nachystané pre rybičky. Chcel som, aby bolo akvárium farebné. Tak sa v ňom ocitli oranžové mečúne, čierne molly, striebristé gupky, pruhované zebričky a tyrkysovo-červené neónky. Bolo krásne, hlavne večer v tme, keď sa vyplo svetlo v izbe a zaplo osvetlenie akvária.

Zadná fotografia, pôsobila rozhodne lepšie, ako pôvodná čerň. Akvárium v tejto podobe fungovalo niekoľko rokov.

Jeho koniec, bol zapríčinený síce jemným, ale predsa len fatálnym poranením predného skla. Stalo sa to pri hre. Raz, keď bol u nás Fezo, sme sa hrali na čosi, ako bombardovanie. To spočívalo v zhadzovaní rôznych vecí z poschodovej postele na rozťahovacie molitanové kreslo. Jednou z nich bol aj vykuchaný protilietadlový náboj, ktorého špička nedržala pevne spolu s telom.

V iných situáciách to nebol problém, napríklad keď to bola raketa, od ktorej sa oddelili nosné motory a kozmonauti pokračovali ďalej v hlavici. V tomto prípade však nastalo nečakané. Po dopade na pružný molitan sa oddelená špička vydala po nepravdepodobnej trajektórii, ktorá sa pretínala s predným sklom akvária.

Strela ho zasiahla jemne, ale presne.

Vytvorila sa malilinká prasklinka a voda začala vytekať. Dnes viem, čo sme mali urobiť inak. Mali sme si dať za cieľ, trafiť pri tejto hre akvárium. som absolútne presvedčený, že by sa nám to nebolo podarilo. Po tejto nehode sme akvárium museli vypustiť, ale už sme ho neopravovali, opäť skončilo na dlhé roky v pivnici.

Martin Miler

Autor je psychológ