Kedy bolo, vtedy bolo, rozhodol som sa jedného dňa, že v našej detskej izbe, ktorú som obýval spolu s mojou sestrou, urobím akvárium. To akvárium nebola u nás novinka. Kedysi sme ho už mali, ale potom sa rodičia rozhodli ho zrušiť.

Človek sa narodí a ak je všetko v poriadku, tak vidí. Teda hneď v úvode nevidí úplne výborne, ale to sa časom upraví. Tak som to mal aj ja. Videl som. Aj keď som išiel do školy, všetko som videl, či z prvej lavice, či z poslednej. Všetko sa zmenilo vo štvrtej triede, keď som u doktora neprečítal písmenká na svetelnej tabuli.

Tato si po čase našiel novú prácu, kde mohol robiť naozajstného inžiniera. Frekvencia výskytu prievozského chlebíka sa u nás doma výrazne znížila. Tato si polepšil, moje stravovanie si pohoršilo. V novej práci, ale mohol tato robiť to čo vyštudoval, bez toho, aby musel niekomu pochlebovať. A to bolo dobré. Za to malo zmysel sa toho chlebíka zriecť.

Dnes po smetiskovej jame nie je takmer ani stopy, teda okrem žltého, kontrolného, meracieho bodu v strede poľa. Až raz naši potomkovia objavia, v rámci vykopávok, tento poklad v hĺbke poľa, budú sa čudovať ako sme žili, aké živočíšne druhy, sme spolu s odpadom, zahrnuli hlinou, aby bolo čisto. Lebo čo oko nevidí, to nie je (vidieť).

Určite v tých časoch vychádzalo veľa denníkov, ktoré mi, ale, ako malému chlapcovi nemali čo ponúknuť. Teda okrem zážitku s ikonickým kamelotom, ktorý v centre Bratislavy svojim charakteristickým pokrikom predával: „Večnííík!“ Lepšia bola situácia s mesačníkmi. Tato pravidelne odoberal Technický magazín, občas sme kúpili Amatérske rádio alebo časopis ABC, ale na mojom nebi najvyššie vystúpil časopis Elektrón. Kto vie, možno …

Po dvoch mesiacoch prázdnin mal každý veľa nových zážitkov a tie bolo treba zdieľať. Lebo, vtedy sa dalo iba osobne. Dobre, dalo sa aj cez telefón, ale ten sme napríklad my u babky nemali. No a kamaráti tiež nemohli, len tak, volať z pevnej linky niekde na dovolenke. Načo by to aj robili, keď o nič vážne nešlo. Keď vtedy niekto volal z dovolenky, bolo jasné, že je zle.

Celé to trvalo len pár sekúnd. Vôbec som nerozumel, čo sa stalo. O chvíľu prišli tato so strýkom a pýtali sa, či som náhodou neviem čo sa stalo, lebo oni videli policajné auto, ktoré sa pri cúvaní v šmyku otáčalo na križovatke a uháňalo niekam do tmy. Povedal som im svoj príbeh a dodal, že nechápem. Neviem či to oni pochopili alebo nie, ale viac sa ma nepýtali, len sa dlho smiali.

Každý rok, bola niekde v okolí, nasadená kukurica. Tento rok to bolo, na poli, za cintorínom. Ísť na kukuricu, z družstevného, samozrejme, nebolo v poriadku. Na druhej strane, babka vždy hovorila, že veď sú tam aj naše role. Nejako som tomu nerozumel, kde tam sú, a prečo sú tam, prečo ich nemáme doma, ale predsa len ma to trochu zbavovalo pocitu viny, že kradnem.

Na konci štvrtého ročníka na základnej škole sme išli do školy v prírode. Na tri týždne. Bola to pre nás vítaná zmena. Stráviť niekoľko týždňov, spoločne vo dne, v noci s minimálnym učením sa a bez domácich úloh, ktoré by sme si aj tak nemohli robiť, lebo veď sme neboli doma. Termín bol niekde na pomedzí mája a júna. Teda počasie už bolo celkom priaznivé, aj keď v kopcoch Veľkej Fatry nebolo vopred nič isté.

Len krátku chvíľu pred tým ako tu začali vychádzať tieto Milerovky, vyšiel na 40 plus môj článoček s názvom Ako “motivovať” mladého čitateľa. Tam som sa priznal, že moje čitateľské začiatky neboli práve ľahké. Navyše v ostatnom čase o sebe tvrdím, že som literárny ignorant, ktorý sa opovažuje písať. To má v podstate znamenať, že veľa nečítam a napriek tomu …